prečítať časopis Mamila

Milé čitateľky blogu,

Mamila Vám prináša prvé číslo interaktívneho časopisu o dojčení, ktorého som spoluautorkou. Verím, že sa Vám bude páčiť a budete ho šíriť medzi svojimi priateľmi. Máme naň zatiaľ pozitívne ohlasy a už pracujeme na druhom čísle.

v spolupráci so Súkromnou základnou umeleckou školou Vás pozývam na nový kurz o dojčení. Naše prvé stretnutie bude na tému  “Život s dojčeným bábätkom “

(v tejto časti kurzu sa budeme rozprávať o tom, prečo dojčiť,  o dojčení na požiadanie, o správaní sa dojčeného bábätka, o jeho spánku, o potrebe nosiť sa, o vytváraní pevného puta k svojej mamičke …)

termín: štvrtok 13.10.2011 o 10.00

miesto: Liptovský Mikuláš, nové priestory SZUS ( na pešej zóne presne oproti banke ČSOB  alebo reštaurácii Mladosť)

lektorky: Adriana Kráľová, Katarína Glavová (annag)

Kurz bude mať 10 častí, stretávať sa budeme každý štvrtok o 10.00 hod. v školiacich priestoroch SZUS. Po skončení každej časti od 11.00 hod.  vždy jedna z nás bude mamičkám k dispozícii na prípadné osobné konzultácie . Osobnú konzultáciu si môžete vopred rezervovať na čísle: 0911 125 445.

nové priestory SZUS:

Na to, aby sa bábätko mohlo pokojne nadojčiť, dojčenie si vychutnať a mliečko dobre stráviť,  potrebuje ísť na prsník včas. Každé zdržanie pred priložením ho dokáže  poriadne rozrušiť. Ak  bábätko pred dojčením musí čakať, kým ho mamička prebalí, začne si uvedomovať veľký hlad. Netrpezlivo sa bude prisávať, možno začne i plakať. Mamička v napätej chvíli ani nečaká , kým bábätko otvorí pusu dokorán. S málo otvorenou pusou sa slabo prisaje, v ústach má len malú časť dvorca, mlieko sa môže spúšťať oneskorene, prsník sa nedostatočne vyprázdni. Vyhladnuté bábätko papá hltavo, zle reaguje na slabší či silnejší tok mlieka. Výsledkom je zbytočný hnev na prsníku alebo tráviace problémy po dojčení. Prebaľovanie pred dojčením býva často prvým dôvodom, prečo bábätko spozná cumlík. Dostane ho, aby tak veľmi neplakalo, pokým hladné čaká na dojčenie.

Deti sa vyprázdňujú najmä počas a po kŕmení.  Dávajú nám to najavo pohybom zadočka, krčením nožičiek, niekedy už počas dojčenia.   Dôležitý znak dobrého prísunu mlieka sú pocikané plienky.  Ak mamička prebalí rozospaté bábätko po hlbokom spánku pred dojčením,  môže nájsť suchšiu plienku, pretože donosené, zdravé deti v hlbokom spánku cikajú zriedkavo.  Pocikaná jednorázová plienka zostáva možno dlho suchá, ale suchá neznamená čistá. Prečo by bábätko prebalené pred dojčením malo zostávať v takej plienke ešte niekoľko hodín?

Zasýtiť sa je základná potreba človeka. Čím neskôr ide bábätko na prsník, tým viac sa stupňuje jeho nedočkavosť. Keď sa bábätko prebúdza, otáča hlávkou a zíva. Otvára pusu dokorán, je pripravené správne sa prisať a pokojne sa nadojčiť.  Je to správny okamih na priloženie dieťatka k prsníku. Všetko ostatné môže počkať.

Preto je väčšinou lepšie bábätko prebaľovať po, resp. skôr pomedzi dojčenie. V čase, keď sa už aspoň trochu zasýtilo. Sýte bábätko lepšie zvládne prebalenie, obliekanie, ale lepšie si vychutná aj masáž či  kúpanie. Počas prebalenia si možno odgrgne, niečo vygrcká, vďaka manipulácii môže zostať nespokojné, môže sa mu čkať. Pomôže mu opätovné priloženie na prsník, ak bude, samozrejme, chcieť. Už bude čisté, suché, na prsníku sa ešte dosýti, upokojí a možno i zadrieme alebo celkom zaspí.

Malý detail s veľkým efektom …

Ak sa dieťaťu umožní, aby sa samo rozhodlo tom, ako dlho sa bude dojčiť, väčšinou sa bude dojčiť ešte v treťom či štvrtom roku života, či dlhšie.

Na Slovensku rovnako ako v iných vyspelých krajinách chýbajú kultúrne, spoločenské či rodinné vzory, ktorými by sa mohli matky pri rozhodovaní sa o dĺžke dojčenia inšpirovať. Bezproblémové dojčenie nie je samozrejmosťou a dlhodobé dojčenie je výnimočné. Je to výsledok toho, ako negatívne ovplyvňujeme prirodzenosť dojčenia.

Do dojčenia zasahujeme už od momentu narodenia, kedy sa máloktorému dieťaťu umožní okamžite po pôrode zostať s matkou v súvislom kontakte pokožky na pokožku, dojčenie ovplyvňujú rôzne zásahy, ktoré možno ani s dojčením nespájame – napr. snaha naučiť dieťa od určitého veku prespať celú noc bez dojčenia, príliš rýchle zavádzanie príkrmov, ktorými sa nahrádza dojčenie, používanie cumlíka, fľaše. U nás sa za obvyklé považuje dojčiť do 1. roka života dieťaťa. Dojčiť po 2. roku života nie je bežné, hovoríme už o „dlhodobom“ dojčení.

Cieľom tohto článku nie je argumentovať, prečo má zmysel dojčenie aj po 2. roku  veku dieťaťa. Dojčenie je prirodzené, organizmus dieťaťa aj matky je uspôsobený na dojčenie. Dlhodobé dojčenie (v zmysle rokov, nie mesiacov) zlepšuje psychické a fyzické zdravie dieťaťa aj matky. Nie je dôvod dokazovať, prečo by sa v ňom nemalo pokračovať do času, kým sa dieťa samo nerozhodne, že sa chce vo svojom živote posunúť bližšie k nezávislosti a samostatnosti. Tí, ktorí navrhujú alternatívu či zásah, musia znášať aj bremeno dokazovania, že ich návrhy sú pre dieťa alebo pre matku prospešnejšie.

Ak sa matkám podarí úspešne dojčiť, ako sa teda majú rozhodnúť, dokedy to ešte má zmysel? Kedy je to už nevhodné, len „zo zvyku“, či dokonca škodlivé (jeden z mýtov o dojčení je, že zabraňuje dieťaťu v rozvoji vlastnej imunity)? Pomoc pri hľadaní odporúčaného priebehu dojčenia ponúka Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá po zvážení dostupných vedeckých dôkazov vydala odporúčanie nasledujúceho znenia: „Odporúčame výlučné dojčenie do 6. mesiacov a potom s postupným zavádzaním príkrmov do 2. rokov a potom ďalej tak, ako to matke a dieťaťu vyhovuje.“

Toto odporúčanie sa však často mylne interpretuje tak, že Svetová zdravotnícka organizácia stanovila 2 roky života dieťaťa ako minimálnu hranicu pre odporúčanú dĺžku dojčenia. Niektorí toto odporúčanie dokonca chápu tak, že 2 roky je optimum a potom už je to vlastne jedno, všetko ostatné je už len akýsi bonus. Extrémna interpretácia tohto odporúčania je taká, že 2 roky je maximum.

Prečo vlastne SZO hovorí o 2 rokoch?

Ako to teda je? Skúsme si rozobrať odporúčanie po jednotlivých častiach:

„Odporúčame výlučné dojčenie do 6. mesiacov…

Výlučné dojčenie znamená, že dieťa okrem materského mlieka neprijíma žiadne iné tekutiny či inú potravu. Do približne šiesteho mesiaca by teda dieťa malo byť len dojčené. Nepotrebuje nič iné, ani pár lyžičiek čaju, či vody a to ani v najhorúcejších letných mesiacoch. Dieťa však musí byť dojčené „na požiadanie“, v horúcich mesiacoch napr. pri pobyte vonku naozaj nestačí dieťa nadojčiť každé 2 hodiny a spoliehať sa, že nebude dehydrované, pretože by mu výlučné dojčenie malo stačiť.

Potom prichádza čas približne šiesteho mesiaca života dieťaťa, kedy dieťa začne prejavovať záujem o potravu. Uprene hľadí na dospelého človeka, ktorý si naberá sústo do úst, snaží sa niečo uchmatnúť z jeho taniera. Je pripravené. Je čas zoznámiť ho s tuhou stravou, posunúť ho zase o kúsok bližšie k jeho samostatnému životu. Ako na to? Svetová zdravotnícka organizácia pokračuje -

… a potom s postupným zavádzaním príkrmov do 2. rokov…

Tu je kameň úrazu. Táto časť vety totiž vôbec nehovorí o dĺžke dojčenia. Hovorí o „zavádzaní príkrmov do 2. rokov“. Hovorí o tom, že obdobie od približne 6. mesiaca veku života je obdobím, kedy dieťa začína prejavovať záujem o tuhú stravu a mali by sme ho začať zoznamovať s novými chuťami, konzistenciou a vôňou potravy, aby sa postupne naučilo jesť. Dieťa sa postupne učí ovládať pohyby jazyka, posúvať potravu do hltana, prežúvať, prehĺtať. Tieto zručnosti nie sú vrodené, dieťa sa ich postupne učí. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí o tom, že obdobie, kedy sa dieťa učí prijímať tuhú potravu, trvá približne do 2 rokov. Toto je obdobie, kedy zavádzame príkrmy. Po 2. roku života už môžeme príkrmy považovať za niečo, čo je bežnou súčasťou života dieťaťa a s prijímaním potravy by po tomto veku už nemal byť problém.

Kde sa v tejto časti odporúčania hovorí o dojčení? Treba si prečítať ešte raz začiatok odporúčania – najskôr sa odporúča výlučné dojčenie a  po 6. mesiaci dojčenie s postupným zavádzaním príkrmov. A ak hovoríme PRÍkrmy, myslí sa tým, že k dojčeniu v takej frekvencii, v akej sa ponúkalo v šiestom mesiaci života, sa pokračuje rovnako a k tomu sa PRIdá tuhá strava.

Pritom je dôležité si uvedomiť, že toto odporúčanie tiež hovorí o tom, že do 2. rokov sa ukotvuje ako zavádzanie príkrmov, tak rovnako dojčenie. Do približne 2. roku života je totiž úlohou matky aktívne ponúkať dojčenie. Až po 2. roku života môžeme povedať, že dieťa má ukotvené ako dojčenie, tak prijímanie tuhej stravy. Potom už v dojčení platí zásada „neponúkať, neodmietať“ a nemusíme sa báť predčasného odstavenia dieťaťa. Ak pred touto hranicou dojčenie obmedzujeme alebo ho dieťaťu neponúkame v čase, kedy je napr. príliš zamestnané hrou, môže sa stať, že sa dieťa odstaví predčasne.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj ďalší mýtus o dojčení – očakáva sa, že dieťa postupne, ako začne viac jesť, zníži častosť dojčenia, že postupne sa bude dojčiť menej a menej. 2-ročné dieťa sa už predsa nemôže dojčiť tak často ako 2-mesačné. Veď už zje veľa jedla. Čo teda robiť s dieťaťom, ktoré sa dojčí často, možno častejšie ako keď malo 2 mesiace? Po celú dobu dojčenia platí zásada – dojčiť na požiadanie. Ak dieťa dojčenie vyžaduje, je vhodné mu vyhovieť. Dieťa môže dojčenie vyžadovať, aby si naplnilo rôzne potreby – dojčenie totiž poskytuje ďaleko viac než len príjem materského mlieka. Preto si ho môže pýtať často, bez ohľadu na to, či je hladné alebo nie.

Obdobie od 6. mesiacov do 2. rokov života dieťaťa je teda obdobím, kedy sa k dojčeniu, tak ako prebiehalo do 6. mesiaca, pridáva iná potrava. Čo potom?

…a potom ďalej tak, ako to matke a dieťaťu vyhovuje.“

A potom ďalej. Teda ďalej dojčiť na požiadanie a k tomu ponúkať dieťaťu tuhú potravu. Tak ako to matke a dieťaťu vyhovuje.

Ak matke dojčenie nevyhovuje, je na nej, ako sa ďalej rozhodne. Situácia je v podstate rovnaká, či sa o ukončení dojčenia rozhodne, keď má jej dieťa 3-týždne alebo 3 roky. Dieťa dojčenie potrebuje aj v ranom veku, aj v staršom detskom veku.

V období výlučného dojčenia však neexistuje žiadna bezpečná alternatíva k materskému mlieku. Aj v tomto období môžeme síce materské mlieko nahradiť, najčastejšie umelým mliekom, avšak za cenu určitého rizika a s tým, že dieťa stratí všetky ďalšie výhody dojčenia ako takého.

Ak odstavíme dieťa, ktoré už bez problémov prijíma dostatočne pestrú a vyváženú stravu, ochudobníme ho o mnohé dôležité aspekty dojčenia a o materské mlieko, ale organizmus dieťaťa to zvládne lepšie, než keď to spravíme v čase, kedy by ešte nemalo prijímať nič iné než materské mlieko. Toto je logické, neznamená to však ani najmenej, že existuje akási minimálna hranica, po ktorej je už každý ďalší deň dojčenia len akýmsi bonusom, alebo dokonca niečím, čo v podstate ani nie je veľmi dôležité.

Preto je dôležité, na základe čoho sa matka rozhoduje, či si je vedomá výhod dojčenia pre ňu aj pre jej dieťa a rizík predčasného ukončenia dojčenia. Svoje dôvody môže prekonzultovať s poradkyňou pri dojčení. Mnohé obavy, pre ktoré matky zvažujú odstavenie, sú v skutočnosti len obavami z mýtov o dojčení, ktoré sa nezakladajú na pravde. Mnohé matky si myslia, že „musia“ prestať dojčiť, pretože musia užívať lieky, podstúpiť ošetrenie u lekára či zákrok, sú dlhodobo choré, alebo sa musia vrátiť po pár mesiacov po pôrode do práce, či dokonca fakt, že dieťa začne navštevovať škôlku..

Bohužiaľ ani mnohí zdravotníci, nevedia, že existuje skutočne veľmi malé množstvo situácií, kedy je nutné prestať dojčiť zo zdravotného dôvodu, ktorý sa týka matky. Väčšina liekov sa smie užívať popri dojčení, lekárske ošetrenia (napr. zákrok, pri ktorom je nutná anestéza, rôzne druhy vyšetrení, napr. rentgen) môže dojčiaca matka podstúpiť rovnako bez obáv, ako v čase, keď nedojčila. Rovnako návrat do práce nie je prekážkou, dokonca dojčenie môže výrazne pomôcť tento proces jednoduchšie prestáť.

Výskumy dokazujú, že ak by si mohlo vybrať dieťa, vyberie si prsník a dojčenie a ďalej, že ak ponecháme rozhodnutie o dĺžke dojčenia na dieťati a nezasahujeme do dojčenia rušivo, dojčí sa obvykle 2,5 – 7 rokov, najčastejšia dĺžka dojčenia je 3 až 4 roky.Dieťaťu teda s najväčšou pravdepodobnosťou bude dojčenie vyhovovať aj po 2. roku života. Ak táto situácia vyhovuje aj matke, dlhodobé dojčenie posilní aj jej duševné a fyzické zdravie a nie je dôvod v ňom nepokračovať. Odporúča to aj Svetová zdravotnícka organizácia.

Filed under: Dokedy odporúča dojčiť WHO, Odstavenie bábätka Tagged: Dojčenie a materské mlieko ]]> http://dojcenie.wordpress.com/2011/07/01/dokedy-odporuca-dojcit-svetova-zdravotnicka-organizacia/feed/ 18 vieracervena http://dojcenie.wordpress.com/2011/03/22/nove-diskusne-forum-o-kojeni/ http://dojcenie.wordpress.com/2011/03/22/nove-diskusne-forum-o-kojeni/#comments Tue, 22 Mar 2011 17:39:20 +0000 annag http://dojcenie.wordpress.com/?p=2206 ]]> Milé mamičky, chcete sa podeliť o svoje starosti a radosti s dojčením a starostlivosťou o bábätko? Pozývame Vás na nové diskusné Fórum o dojčení, ktoré je iné než ostatné.

Výnimočné je v tom, že dodržiava etické princípy najmä Medzinárodného kódexu marketingových náhrad materského mlieka. Bude bez reklám na umelé mlieka a výživy, fľaše, cumlíky , detské čaje či dojčenecké vody a bez akýchkoľvek reklám výrobcov, ktorí Kódex neustále masívne porušujú.

Je určené všetkým mamičkám, ktoré plánujú, čakajú alebo už majú doma svoje bábätko, ktoré chcú dojčiť alebo riešia problémy s dojčením alebo sa tešia z dojčenia a chcú sa o svoje skúsenosti podeliť s druhými. Určite však nie je uzavreté pre mamičky, ktoré z hocijakých príčin nedojčia a potrebujú riešiť problémy so svojimi bábätkami. Fórum je otvorené akýmkoľvek iným témam mladých mamičiek a ich rodín. Medzi diskutujúcimi mamičkami budú i certifikované poradkyne pri dojčení z o.z. Mamila, ktoré sú pripravené pomôcť každej mamičke.

Dojčenie nie je len kŕmenie. Je jedným z kľúčových nástrojov vzťahovej výchovy (okrem vytvorenia bezpečnej väzby po pôrode, nosenia bábätka, spaní v jeho blízkosti, plaču, ktorý má vždy svoju príčinu a harmónii medzi matkou, jej dieťatkom a ich potrebami). Preto sú tu i témy o tehotenstve, pôrode , nosení detí, spaní či “bezplienkovaní” .

Toto fórum vzniklo ako reakcia na neustále porušovania základných práv každého dieťaťa – práva dojčiť sa. Každé dieťa má právo dojčiť sa a každá matka má právo, aby dojčila. Tendenčné informácie, reklamy a PR články na veľkých informačných  portáloch a fórach porušujúcich kódex často vedú k predčasnému ukončeniu dojčenia. Okrádajú bábätko i mamičku o nádhernú súčasť ich života, pretože poskytujú nesprávne a  zavádzajúce informácie. A nielen im, ale i širokej laickej i odbornej verejnosti.

Nové články o dojčení naďalej nájdete tu na stránke http://dojcenie.wordpress.com/, naďalej mi môžete klásť otázky pod článkami čo v Online poradni.

http://forum.dojcenie.eu/index.php je diskusia mamičiek , medzi ktorými je i viacero mamičiek – poradkýň pri dojčení, dúl, mamičiek, ktoré majú skúsenosti s nosením detí v šatkách či Bezplienkovou komunikačnou metódou.

Kto sa môže stretnutia zúčastniť? Každý, nielen poradkyne pri dojčení

Popis: Dr. Jack Newman navštívi Slovensko a bude prednášať a robiť ukážky poradenstva vo 8 slovenských nemocniciach. Pri tejto príležitosti je tu šanca aj pre poradkyne, aby sa s ním stretli a spýtali to, čo by o dojčení a riešení poradenských situácií potrebovali vedieť. Celé stretnutie s Dr. Jackom Newmanom je koncipované ako stretnutie, počas ktorého budete klásť otázky a Dr. Newman Vám bude odpovedať.

Prednášajúci: Jack Newman MD, FRCPC Kanadský pediater, svetový expert v oblasti dojčenia. Založil prvú kliniku na podporu dojčenia v najväčšej nemocnici na svete Toronto´s Hospital for Sick Children. Je poradcom pre UNICEF pre Iniciatívu nemocníc priateľských k deťom (BFHI) v Afrike. Je autorom knihy o dojčení a tiež autorom DVD dokumentu s podrobnými ukážkami správneho spôsobu dojčenia. Pravidelne publikuje v odborných vedeckých periodikách na tému dojčenia, napr. Scientific American a v mnohých ďalších. Je zabezpečené tlmočenie z angličtiny do slovenčiny.

Ak si knihu objednáte do 16. marca, pošle Vám ju Mamila zadarmo.

Knihy sa budú rozposielať po zozbieraní všetkých objednávok v priebehu 4. marcového týždňa. Objednávky a viac informácií získate na stránke mamila.sk

Verím, že táto na Slovensku unikátna publikácia, ktorá je zostavená v súlade so súčasnými svetovými poznatkami o dojčení, pomôže nielen mamičkám, ale bude prínosom i pre širokú odbornú verejnosť.

samoprisatie Alex

Existuje postup, ako zabezpečiť, že sa dojčenie pre matku a dieťa začne čo najlepšie. Pritom o ňom málokto vie. Prečo ho nevyužiť? O význame samoprisatia píše RNDr. Viera Červená:

Ako si predstavujete prvé chvíle po pôrode? Filmy, seriály či historky od známych, ktoré už majú deti nám ukazujú, že bežný postup je, že bábätko sa po pôrode odnesie, vyšetrí, umyje, podrobí nevyhnutným procedúram, oblečie, zavinie do zavinovačky a prinesie ukázať matke. Sestrička ho vyskúša priložiť a po pár minútach ho odnesie na prehriatie.

Keby ste rozhodovali Vy sami, čo by ste chceli?

„Moje“ mamičky na kurzoch prípravy na pôrod a dojčenie mi väčšinou odpovedia, že by svoje dieťa konečne po deviatich mesiacoch chceli vidieť, vziať do náručia, tešiť sa z jeho prítomnosti a priložiť ho k prsníku. Vždy sú prekvapené, keď im poviem, že tento postup, ktorý by si želali, má dokonca svoj vlastný názov – samoprisatie a že ho odporúčajú ako najvhodnejší postup pre prežitie prvých dvoch hodín po narodení dieťaťa viaceré zdravotnícke organizácie. Ešte viac sú budúce matky prekvapené, keď zistia, že tento postup okrem množstva iných výhod, ktoré prináša pre dieťa aj pre matku, je jedným zo základných predpokladov toho, aby bolo dojčenie úspešné, z krátkodobého aj z dlhodobého hľadiska.

Ako na to?

Bábätko sa okamžite po pôrode položí bruškom na telo matky, kde si ho matka osuší (okrem ručičiek bábätka) a  potom nahé leží hlavičkou približne na úrovni bradaviek matky. Môže sa prikryť prikrývkou. Väčšina detí sa v prvých hodinách života správa rovnako a predpovedateľným spôsobom, čo naznačuje, že ich správanie je inštinktívne.

Prvých 15 minút väčšinou dieťa leží na bruchu matky. Intenzívne hľadá tvár rodiča – vzory podobné tvári uprednostňuje pred inými vzormi podobnej svetlosti. Dieťa sa naučí rozpoznať vôňu a tiež tvár matky. Potom začína robiť pohyby, ktoré vrcholia v približne 45. minúte po pôrode. Pohybuje ústami, cmuká, sliní. Počas pobytu v maternici si cvičilo pohyby, ktoré teraz využije – kráčací reflex – končatinami sa zapiera do brucha matky. Tým pomáha matke pri urýchľovaní zavinovania maternice, vylúčení placenty a redukcii krvných strát. Dieťa sa posúva na lakťoch a saje si ručičku – chuť a vôňa plodovej vody na rukách mu pomáhajú hľadať bradavku, keďže dvorec bradavky vylučuje chemikáliu podobnej vône a chuti. Preto je dôležité ručičky neosúšať. Dieťa sa načahuje za prsníkom a tým masíruje bradavku, ktorá reaguje predlžovaním, vztyčuje sa (je potom ľahšie uchopiteľná) a každý dotyk tiež spôsobuje vylučovanie oxytocínu u matky. To pomáha prvému dojčeniu. Okrem toho sa tým upravuje aj vylučovanie prolaktínu, hormónu dôležitého pre tvorbu mlieka. Trvá v priemere 30-60 minút, kým sa dieťa na bruchu doplazí k prsníku. V 55. minúte je už väčšina detí prisatá k bradavke. Takmer všetky deti sa pri takto uskutočnenom prvom dojčení prisajú správne – s doširoka otvorenými ústami. To je základ úspešného dojčenia. Správne prisatie je nevyhnutné pre to, aby dieťa získalo mlieko dostupné v prsníku, regulovalo jeho tok a súčasne nepoškodzovalo bradavku matky.

Dieťa sa potom dojčí a prvé dojčenie by malo skončiť samo – tým, že samo pustí bradavku. Dieťa vydrží byť bdelé najviac 150 minút po pôrode. Potom už všetky deti upadajú do prvého spánku. Ak sa nevyužije táto doba bdelosti po pôrode na nácvik správneho dojčenia, novorodenec zaspí bez toho, aby sa naučil správnej technike dojčenia a prvé dojčenie sa môže oneskoriť o niekoľko hodín. To dieťaťu berie všetky výhody, ktoré by mohlo využiť a zbytočne ho vystavuje riziku, že dojčenie bude problematické či neúspešné.

Zistilo sa, že nielen deti, ale aj matky sa správajú podobne a predpovedateľne, keď sú prvýkrát v kontakte so svojim novonarodeným dieťaťom. Najskôr opatrne končekmi prstom prechádzajú dieťaťu po končatinách. Počas ďalších štyroch-piatich minút začínajú dlaňou ruky hladiť chrbát dieťaťa, do deviatich minút sa úplne prestanú dotýkať dieťaťa končekmi prstov, zdvojnásobí sa počet dotykov dlaňou ruky a  dotýkajú sa viac tela dieťaťa než končatín.

Je vhodné nechať dieťa dojčiť sa dovtedy, kým samo nepustí bradavku. Potom je možné ho priamo na tele matky vyšetriť, zvážiť, matka ho môže obliecť a spolu s dieťaťom sa približne po dvoch hodinách premiestniť na oddelenie šestonedelia. Rooming-in sa teda začína už na pôrodnej sále a znamená neprerušený kontakt matky a dieťaťa.

Ak bude následne matka dojčiť na požiadanie a nebude sa do dojčenia negatívne zasahovať (oddelením matky od dieťaťa, napr. na noc, používaním cumlíka, klobúčikov, či dokrmovaním fľašou), je vysoko pravdepodobné, že matka a dieťa nebudú musieť trpieť žiadnymi problémami s dojčením. Aby bola prevencia problémov pri dojčení kompletná, je výborné, ak sa matka dopredu naučí od poradkyne pri dojčení, ako zistiť, kedy dieťa pri dojčení skutočne pije mlieko a ak prvé dni po pôrode dojčí v takzvanej priečnej polohe, v ktorej je pre dieťa najjednoduchšie sa naďalej správne prisávať na prsník – s doširoka otvorenými ústami a asymetricky (dieťa pokrýva spodnou perou dvorec bradavky pod bradavkou a nad hornou perou je dvorec bradavky vidieť).

chce to čas, prisalo sa až po takmer 2 hodinách

Je postup samoprisatia bezpečný?

Viaceré zdravotnícke organizácie (WHO, UNICEF) či organizácie podporujúce dojčenie odporúčajú matke a dieťaťu samoprisatie ako najvhodnejší spôsob pre prežitie minimálne prvých dvoch hodín po pôrode.

Samoprisatie odporúča aj Európska únia v dokumente o odporúčaniach pre výživu dojčiat a batoliat a v minulom roku sa svojím odborným usmernením k týmto odporúčaniam pridalo aj Ministerstvo zdravotníctva . Pri rozhodovaní sa o tomto odporúčaní iste všetky tieto organizácie zvážili aj otázku toho, či nie je vhodnejšie najskôr dieťa vyšetriť a až potom ho položiť na hrudník matky. Samoprisatie je dôležitejšie. Ak sa dieťa najskôr odnesie a vráti sa matke (hoci aj v kontakte pokožky na pokožku) po napr. 20 minútach od pôrodu, stratí sa cenný čas, počas ktorého je dieťa nastavené na správanie vedúce k správnemu dojčeniu. Štúdie dokazujú, že pri takomto zásahu do procesu samoprisatia výrazne klesajú šance, že sa dieťa prisaje správnym spôsobom. A ak sa naučí prisávať nesprávne, je ohrozená úspešnosť dojčenia – matka môže mať v dôsledku nesprávneho prisávania bolesti bradaviek, môže mať bolestivo naliate prsníky na 3. – 4. deň po pôrode a najmä – dieťa napriek tomu, že sa bude prisávať často a na dlhú bodu, nevypije dostatok mlieka, čo sa prejaví napr. úbytkom hmotnosti, dehydratáciou dieťaťa či silnou novorodeneckou žltačkou.

nezadusí sa

Nebude dieťaťu lepšie na výhrevnom lôžku alebo aspoň v zavinovačke, čo ak sa podchladí?

Matkino telo vníma teplotu dieťaťa a reguláciou vlastnej telesnej teploty matka citlivo reguluje teplotu svojho dieťaťa. Obavy o to, že by dieťa prechladlo, či sa podchladilo, sú neopodstatnené. Vedecké štúdie jednoznačne dokazujú, že telesná teplota dieťaťa je regulovaná lepšie v kontakte s pokožkou matky, než v prípade, že je dieťa oblečené a zavinuté v zavinovačke. Prehriatie dieťaťa v inkubátore či na výhrevnom lôžku je neopodstatnený zásah, ktorý neprináša dieťaťu žiadne výhody a má viaceré riziká. Matkino telo je pre dieťa lepšie než inkubátor, pretože pomáha udržiavať v stabilnom stave nielen teplotu, ale aj ďalšie dôležité fyziologické funkcie dieťaťa, napr. dýchanie či srdcovú činnosť.  Z tohto dôvodu je kontakt pokožky na pokožku výhodný nielen pre zdravé, donosené deti, ale aj pre predčasne narodené deti, či deti, ktorých zdravotný stav nie je stabilný.

Apgarovej skóre rovnako ako zbežnú prehliadku dieťaťa je možné uskutočniť aj popri samoprisatí dieťaťa. Zdravý donosený novorodenec nepotrebuje odsávanie nosa a hltana. Všetky ostatné procedúry je možné odložiť na dobu, keď sa dieťa zoznámi s matkou a novým prostredím a nadojčí sa.

S ohľadom na všetky výhody, ktoré dieťa získava pri samoprisávaní a najmä v kontexte toho, že takéto deti majú omnoho vyššiu šancu, že budú dojčené výlučne do 6. mesiaca a že budú dojčené dlhodobo, je skôr vhodné otázku položiť opačne – neohrozím dieťa, ak sa uprednostní váženie, aplikácia vitamínu K, či ošetrenie očí a ďalšie procedúry pred možnosťou naučiť ho správne sa dojčiť, zabezpečiť mu dostatočný prísun materského mlieka od prvých chvíľ po narodení a bezproblémový začiatok dojčenia?

Čo ak bude matka po pôrode unavená, nemá právo si oddýchnuť a až potom sa o svoje dieťa starať?

Matka pri samoprisatí dieťaťa nemusí vyvíjať žiadnu aktivitu. Svoje dieťa môže (a pravdepodobne bude) hladkať a inak sa mu nemusí nijako špeciálne venovať. Dieťa takmer neplače, nie je nutné ho tíšiť alebo sa oňho inak starať.

Prečo sa oplatí dohodnúť si uskutočnenie samoprisatia s personálom nemocnice?

Väčšina detí sa v kontakte pokožka na pokožku prisaje sama, bez akejkoľvek pomoci. Je to jednoduchý, replikovateľný postup, ktorý si nevyžaduje zložité zaškoľovanie zdravotného personálu. Tento postup by mal vzhľadom jeho jednoduchosť a najmä vzhľadom na množstvo výhod, ktoré prináša matke a najmä dieťaťu, byť bežnou rutinou v každej našej pôrodnici.

po cisárskom reze

Pôrodnice s plaketou baby-friendly sa zaviazali, že budú tento postup dodržiavať pri každom dieťati. Platí to aj pre deti narodené cisárskym rezom, kde však samozrejme dieťa nemôže byť položené na brucho matky, ale na miesta, kde nebude lekárovi prekážať v dokončení operácie – teda priečne cez prsníky matky alebo bruškom na rameno matky hlavou smerom k prsníku. Samoprisatie je možné využiť aj pri predčasne narodených deťoch, či deťoch s nízkou pôrodnou hmotnosťou, pokiaľ sú v stabilnom stave. Ich fyziologické funkcie sú v kontakte s pokožkou matky udržiavané omnoho lepšie než v inkubátore.

Výhody pre matku:

-       rýchlejší pôrod placenty, rýchlejšie zavinovanie maternice, menšie krvné straty, menšia pravdepodobnosť anémie po pôrode

-       tvorba oxytocínu (u matky aj dieťaťa) – to aktivuje tvorbu prolaktínu, tvorbu až 19. špeciálnych hormónov tráviacej sústavy, niektoré z nich sú rastové hormóny (inzulín, cholecystokinín a gastrín), ktoré uľahčujú absorpciu potravy. Oxytocín zvyšuje prah bolesti, upokojuje matku aj dieťa, spôsobuje pocit ospalosti, spája ich, keďže je to hormón lásky, dotykov, prispieva k pociťovaniu lásky voči dieťaťu.

-       jednoduchší začiatok dojčenia, podporuje dlhodobé dojčenie

-       zlepšuje naviazanie páru matka- dieťa

-       dieťa takmer vôbec neplače – to výrazne posilňuje matkin pocit, že je schopná sa postarať o svoje dieťa a že je dobrá matka. Čím viac spoločného času sa dopraje matke a dieťaťu a čím viac dieťa saje na prsníku, tým sa viac zlepšuje schopnosť matky starať sa o dieťa.

Výhody pre dieťa:

-       prechod z prostredia maternice do vonkajšieho sveta podľa očakávaného vzorca (keďže sa v tejto situácii správajú rovnako takmer všetky deti, môžeme predpokladať, že ide o inštinktívne správanie)

-       dieťa je optimálne zahriate a jeho telesná teplota sa udržiava lepšie než v inkubátore/výhrevnom lôžku

-       urýchľuje metabolickú adaptáciu dieťaťa – vyššie hladiny krvného cukru a a iné biochemické parametre v prvých hodinách života, napr. rovnováhy kyslého a zásaditého prostredia

-       úspešné dojčenie z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska

-       dieťa sa rýchlejšie a účinnejšie učí správnej technike dojčenia

-       dieťa získava dostatok kolostra (s vysokým obsahom protilátok) okamžite po pôrode  (kolostrum je v matkiných prsníkoch prítomné už od 16. týždňa tehotenstva a po pôrode ho je pre dostatok pre pokrytie potrieb dieťaťa, rozhodne to nie je len pár kvapiek)

-      jeho pokožka sa kolonizuje mikroflórou matky

-      kolostrum a správna mikroflóra kože napomáhajú zníženiu pravdepodobnosti infekcie dieťaťa, čím sa zlepšujú jeho šance na prežitie

-       príjem kolostra urýchľuje odchod smolky, čo zabraňuje, aby sa normálna novorodenecká žltačka zhoršila na úroveň, keď sa už preventívne zasahuje

-       lepšie naviazanie páru matka-dieťa

-       môže zlepšovať vývoj nervového systému dieťaťa

-       dieťa menej plače (v prvých 30. minútach v priemere 60 sekúnd a v ďalšej hodine asi 10 sekúnd, v porovnaní s deťmi, ktoré nie sú v kontakte s matkou, tie prvú polhodinu života preplačú asi 18 minút a v ďalšej hodine preplačú asi 29 minút)

A čo ďalej? Unavuje takéto dojčenie ?

Je jednoduchšie problémom pri dojčení predchádzať ako ich riešiť. Samoprisatie ponúka úžasnú možnosť využiť čas, v ktorom je dieťa najlepšie pripravené na to, aby sa naučilo správnej technike dojčenia. Umožnime našim deťom, ale aj nám, matkám, využiť ju!

RNDr. Viera Červená, poradkyňa pre dojčenie o.z. Mamila

Táto fotografia vznikla na pôrodnej sále. Na Slovensku, v topoľčianskej nemocnici. V januári 2011. Je obrazom toho, že BFHI pravidlá sa dajú naplno využívať i v praxi. Malý Alex prišiel na svet a už sa od svojej mamičky neodlúčil. Ani počas nevyhnutných vyšetrení . Navyše, prvé dni strávil Alex nielen s mamičkou, ale i jeho ockom a staršou, tiež ešte dojčenou sestričkou. Verím, že to, čo sa dnes pre nás javí ako zázrak, sa stane v najbližších rokoch bežnou krásnou rutinou v slovenských pôrodniciach . Na ťahu sme my mamičky, máme svoje práva, máme právo ich zrealizovať . Nestačí len pasívne čakať, čo sa bude s nami v pôrodnici diať

Tu je Alexov príbeh vyrozprávaný  jeho mamičkou  Veronikou Mihalskou:

Celkom prvé náznaky toho, že sa už Alex chystá z bruška von, som pocítila v sobotu v noci počas dojčenia prvorodenej dcérky Esterky, ale trvalo to len necelých 10 min. Odvtedy som sem-tam mala  zvláštne pocity akoby sa už bábätko pomaly pripravovalo. Ale pravé orechové prišlo až v noci z utorka na stredu, keď všetko začínalo naberať na intenzite. Keďže asi od štvrtej rána boli sťahy celkom intenzívne a časté – cca po 2 – 5-tich minútach a vzhľadom na to, že vonku riadne chumelilo a mrzlo, rozhodli sme sa, že pomaly vyrazíme. Takže sme zbalili veci a o 08:00 sme vyrazili do Topoľčian. Cesty boli dosť divoké, ale krásne snežilo,  všetko bolo biele. Intervaly medzi kontrakciami sa počas cesty začali predlžovať, až som chvíľami váhala, či sa radšej nevrátime domov. Ale vždy, keď moje pochybnosti o tom, či už Alex ozaj balí kufre, vrcholili, drobček mi odpovedal kontrakciou, čo ma  upokojilo a pokračovali sme do pôrodnice. Cesta nám trvala skoro 2 hodiny, lebo sme išli “úplne vegetne”, šmýkalo sa, kolóny, do toho sneženie, kontrakcie už v 20-minútových intervaloch – nebolo sa kam ponáhľať . V Topoľčanoch sme sa ešte vybrali do Tesca kúpiť fén, lebo sa mi deň predtým pokazil.

No keď sme dorazili do pôrodnice, celá „baliaca činnosť“ skoro úplne prestala. Lekár ma vyšetril, bola som síce otvorená na 2-3 cm, ale  po sťahoch ani stopy. Akoby si to drobček rozmyslel. Úprimne, začali ma prepadávať celkom zúfalé pocity, že na čo sme sa tak skoro hrnuli z domu, čo tam teraz budeme robiť, určite budem musieť odolávať pokusom lekárov vyvolať pôrod alebo ho urýchliť, čo som to za druhorodičku, keď si ani nie som istá, či vlastne rodím a podobne . Stále mi neodišla ani hlienová zátka, ani plodová voda neunikala, proste nič, len sem-tam kontrakcia. Vypísali sme  papiere, vybalili sa na VIP izbe, ešte som v snahe ukecať Alexa nech si švihne, povynášala tašky na izbu po schodoch. Vlastne všetky behačky ohľadne ubytovania, prijímacich papierov atď. som riešila behaním po schodoch, aby sa pôrod rozbehol. Tiež som ponúkala dcérke prsník, nech sa čo najviac dojčí. No nejako to nepomáhalo. Sem-tam nejaký sťah, absolútne nepravidelné intervaly, žiaden náznak, že by sa to chcelo pohnúť. Akože – druhý pôrod???

Alex klopká na bruško, vyrážame do pôrodnice

S lekárom som sa dohodla, že spravíme vstupný CTG monitor, aby sa  zistilo, aká je alebo nie je pôrodná činnosť. To už boli sťahy tak cca po 10-tich minútach. Neviem presne, lebo som musela mať pri monitore vypnutý mobil a tak som  nemala možnosť sledovať čas. Pamätám si, že pri prvom pôrode mi bolo  CTG-čko hrozne nepríjemné, ale teraz ma to taaaaaaak upokojilo – to srdiečko, tlkot srdiečka môjho dieťatka…:-) Bol to doslova balzam na moje zvláštnymi-smutnými pocitmi zmietané vnútro: prísne a chladne pôsobiaci primár, pôrodná asistentka, ktorá tiež nebola príliš vľúdna. Všetko začalo na mňa doliehať – o poschodie nižšie bol manžel s dcérkou na izbe, chýbali mi. Zrazu mi prišlo ľúto, že manžel nebude pri mne, že ja nebudem pri dcérke, že prečo som si nezobrala k pôrodu aspoň dulu… Joj,  hormóny vo mne tancovali ostošesť a mne prišlo normálne do plaču. Pomodlila som sa. Potrebovala som nabrať vnútorný pokoj, lebo som si bola veľmi dobre vedomá toho, ako „fantasticky“ sa  pôrod rozbehne, ak budem v takomto strese. Neustále som si pripomínala, čo sa vravelo na prednáške o vedomom pôrode – buď istota a bezpečie, ktoré uvoľnia hormóny, ktoré sú k hladkému priebehu pôrodu nevyhnutné, alebo adrenalín, ktorý to celé pod vplyvom stresu zablokuje.

Potom, čo som sa pomodlila pri počúvaní tlkotu srdiečka, som sa neskutočne upokojila. Bojová nálada, ktorú som cítila voči pochmúrnej pôrodnej asistentke i primárovi, sa zrazu zmenila na akúsi lásku voči všetkým naokolo. Keď pôrodná asistentka prišla pozrieť výsledky z monitorovania, chytila som ju za ruku a s úsmevom jej povedala: „Usmejte sa troška“. Ona úplne iným tónom ako dovtedy odpovedala, že ju strašne bolí hlava od rána. Prehodili sme ešte zopár slov a ľady sa prelomili. Zavolala som zopár kamarátkam, ktoré som v tej chvíli cítila ako akési spriaznené duše v oblasti pohľadu na pôrod, čo mi pomohlo ešte viac sa ukľudniť. Medzičasom kontrakcie naberali na intenzite, ale boli tak neuveriteľne nepravidelné, že som to fakt nechápala. Raz boli v priebehu troch minút tri sťahy, potom ďalších 15 min. nič. Proste divočina. Zbehla som pozrieť Esterku a Erika dole na izbu. Oni potom šli do bufetu do detského kútika sa zahrať, ja som šla naspäť hore s tým, že si trocha pospím. Už boli asi dve hodiny poobede. Nespala som dlho. Chvíľu som sa rozprávala s bábätkom, že už naozaj môže prísť, lebo sa ho už nevieme dočkať. Počúvala som hudbu a  relaxovala. Erik mi doniesol pitie, ktoré mi medzičasom došlo (veľa som pila po celý čas a stále som chodila cikať). Sťahy boli zrazu dosť intenzívne, predýchavala som počas špirálovitého pohybu panvy. Akosi prirodzene mi prišlo dýchať ako na brušných tancoch – nafukovať bruško dopredu. Veľmi to pomáhalo a skôr ako bolesť som cítila tlak. Chvíľami bol na moje prekvapenie  tlak veľmi príjemný. Boli asi 4 hodiny poobede. Erik s malou odišli do izby s tým, že im zavolám, keď pôjde do tuhého a prišli na finále – ako sme boli dohodnutí – aj s foťákom samozrejme.

No už počas nášho lúčenia som tušila, že to naberie celkom iný spád ako dovtedy. Keď odišli, pôrodná asistentka ma vyšetrila,  aby sme videli ako pôrod napreduje. A skoro jej oči vypadli:  „krčok takmer spotrebovaný“. Joj, ako som sa potešila, kontrakcie začali byť veľmi intenzívne a ja som   ich predýchavala v sprche, pričom som zvažovala čo urobiť. Chcela som rodiť do vody ako aj staršiu dcérku, ale stále mi nepraskla voda. Museli by mi ju prepichnúť, čo som pôvodne nechcela. Keby som však nechala vodu neprasknúť, musela by som rodiť „na suchu“. Kontrakcie boli teraz  bolestivé a veľmi časté, začala som cítiť tlaky na konečník. Volám Erikovi, nech prídu hore aj s foťákom,  už to asi bude. Keďže som ozaj cítila dosť silné tlaky, súhlasila som s pustením vody, aby som mohla ísť do vane – lekárka vravela, že  bábätko už drží len  plodový obal. Bolo mi to trochu ľúto. Chcela som strašne vedieť, ako by som porodila, keby mi voda neodtiekla. Pocity na tlačenie však boli  neúnosné a chcela som  mať maličkého čím skôr vonku. Tak prepichla vodu. V ten moment som si myslela, že sa len pretočím na bok a vytlačím ho. Ale prekotúľala som sa napokon do vane, kde to bolo taaaaaak fajn. Zavesila som sa rukami o  opierky na nohy, bola som v  polodrepe a čakala na ďalšiu kontrakciu. Ešte asi dve kontrakcie boli  „slabšie“. No pri  druhej som cítila, ako hlavička na chvíľu vkĺzla do pôrodných ciest. Vtedy mi lekárka povedala, nech sa nohami zapriem do opierky a rukami nech sa chytím  držiakov či ako ich mám nazvať. Nohy som ešte zvládla, ale oveľa lepšie mi bolo zaprieť sa rukami do vlastných kolien. Prišla kontrakcia – posledná – počas ktorej som asi na 4 zatlačenia pekne plynule vytlačila Alexa. Bolo to neuveriteľné. Keď som rodila Ester, dlho som sa trápila s vytlačením hlavičky. Alex šiel ani nie na etapy ako sme zvyknutí vidieť, ale posúval sa úplne plynule krásne von. Juj, keď som zbadala tie vlásky medzi mojimi nohami. Drobček vyšiel zo mňa vonku, na posledné zatlačenie som si tuším zakričala.

Chrústika som si pritúlila na hruď, vybozkávala ho. Ešte som stopla lekárku s nožnicami pri pupočníku,  nech ho nechá dotepať. Držala pupočník v ruke a vraví, že už dotepal – že to cíti – a vtedy precvakla. Zdalo sa mi to nejako rýchlo, ale bola som taká happy, že mám Alexa v náručí, tak som to už neriešila. Dohodli sme sa, že vyjdem z vane na posteľ vedľa a Alexovi zatiaľ odsajú noštek a pusku a odvážia a odmerajú. OK, ale nech ho neobliekajú, lebo ho hneď chcem holého  na moje telo. Lekárka-pôrodníčka automaticky prikývla, lebo  čítala môj pôrodný plán, ktorý som im odovzdala pri príjme. Avšak sestrička z novorodeneckého bola zjavne prekvapená, keď mi maličkého podávala v plienke holého. Položila som si ho na bruško, prikryla plienkou a uterákom a mojkala.  Zatiaľ lekárka držala pupočník a čakala na pôrod placenty. Ešte som jej predtým pripomenula, že nechcem placentu vytiahnuť. Súhlasne prikývla. Čakali sme na kontrakciu, ktorá prišla hneď, ako sa Esterka prisala na prsník. Áno – zabudla som spomenúť , že medzičasom prišiel Erik s Ester. Nestihli už vidieť Alexa vyjsť z bruška, lebo ich predbehol, no videli ho hneď, ako mi ho ukladali na brucho  na posteli vedľa vane. Esterka ho hneď pribehla s úsmevom pohladkať , vyhŕkla  „môj Alexík“, a potom sa vrhla na prsník.

samoprisatie Alex

Lekárka sa ma tesne predtým spýtala, či ma ani teraz nemôžu trocha pichnúť – podať syntetický oxytocín. Samozrejme som nesúhlasila, veď pri dvoch prísavníčkoch bude oxytocínu viac ako dosť. Keď sa Ester prisala, tak všetci,  ktorí boli pri nás – teda pôrodníčka, sestra z novorodeneckého i pôrodná asistentka boli zjavne prekvapené. Jediná lekárka zachovala duchaprítomnosť a vraví im: „Takýto prirodzený oxytocín ste ešte nevideli na sále, však?“ Ozaj to tam doteraz nemali . Kým si Esterka cuckala prsko, Alex sa krásne začal šplhať za druhým – fakt neuveriteľný zážitok.  Nesmierne som sa tešila, že zažijem samoprisatie na prsník. Je to však  ešte čarovnejšie než som predpokladala– ako sa ten malý batôžtek začne nohami odrážať od vášho brucha a slintať, olizovať až príde k bradavke. Troška som mu pomohla nasmerovať bradavku do pusinky a on sa pekne prisal a prehltol pár hltov . Medzitým som pocítila kontrakciu na placentu, ktorú som vytlačila. Už mi len spravili asi tri stehy, lebo som sa trocha natrhla. Až do tejto chvíle vlastne prebehlo všetko podľa pôrodného plánu bez problémov – až na prepichnutie vody, s ktorým som však nakoniec súhlasila.

Prvý múr, na ktorý som narazila, bola lekárka z novorodeneckého oddelenia, pravdepodobne nebola úplne oboznámená s mojím pôrodným plánom– chcela Alexa zobrať a zabaliť v strachu o telesnú teplotu maličkého. Vravím nie,  ostane na mne koža na kožu. Nesúhlasne na mňa pozrela a odišla vedľa. Medzitým odišiel Erik aj Ester na izbu, lebo Ester im tam začala loziť po všetkom možnom a – samozrejme – chcela sa tiež dať ošetrovať, lebo moje prvorodené dieťa miluje lekárov.

Alex v bezpečnom úväze pre novoroencov

Znovu došla tá istá  novorodenecká lekárka s upozornením, že mi malý takto chytí zápal pľúc. Ja na to, že nech sa nebojí, že si ho zohrejem. To som si už naňho medzitým natiahla čiapočku a ponožtičky a prikryla ho dvomi dekami. V teple mojej hrude bol stále prisatý a cuckal si. Bola som taká šťastná. Lekárka došla opäť a s ešte prísnejším  pohľadom a tónom v hlase sa ma spýtala,  kedy ho mienim dať im. Ja na to, že on odo mňa nepôjde ani na minútku, lebo ho chcem mať koža na kožu. Súhlasila, ale nie na 2 hodiny. Oponovala som,  že to odporúča aj WHO a oni ako Baby friendly pôrodnica by to mali mať ako štandardný postup po pôrode. Na jej  spýtavý, nemý pohľad som jej len pokojne odpovedala, prečo sa na mňa mračí len preto, že chcem niečo, čo je prirodzené. Odišla zrejme hľadať riešenie, ako bábätko vyšetriť a zároveň nechať pri mne.  Ešte sestrička spravila dva pokusy o oblečenie malého – vraj  mi ho dajú hneď vedľa mňa do postieľky. Tvrdohlavo som trvala na svojom –  ”nie, maličký bude na mne”.

Keď už pochopili, že so mnou nepohnú, prišla sa druhá sestrička spýtať, či môžu dať malému vitamín K. Spýtala som sa, ako ho podávajú. Injekčne. Tak jej vravím, že nechceme. Vraj dobre. Za chvíľku sa vrátila s tým,  že  majú aj kvapky. Súhlasila som, že  mu ich môžu kvapnúť. Chrústika som len pootočila, aby mu ich mohla kvapnúť a hneď som ho znovu dala na prsko. Potom  prišla gynekologička, ktorá bola pri pôrode spolu s novorodeneckou nevľúdnou lekárkou a tlmočila mi jej otázku či môžu aspoň na mojom bruchu malého popočúvať a zmerať hlavičku a hrudník. Ja na to, že na mojom bruchu samozrejme v pohode. Lekárka ho  popočúvala a zmerala bez jediného slova. Ale to mi bolo úúúúúplne jedno.

Poslednou komunikáciou na sále bolo, keď sa ma prišla spýtať sestrička- podotýkam veľmi slušne –  či jej môžem povedať , ako si to s malým predstavujem ďalej, nech sa môžu zariadiť. Povedala som jej, že po tých 2 hodinkách s ním pôjdem na izbu, kde si ho dám do poriadku, oblečiem a kde sa aj ja osprchujem. Súhlasila. Odišla a ja som sa 2 hodinky mojkala s Alexíkom. Uletelo to neskutočne rýchlo. Ani som sa nenazdala a došla sestrička späť, či môžeme ísť na izbu. Len som sa presunula na vozík – poležiačky s malým na bruchu – stále koža na kožu – prikrytým dekami. Sestrička mi ochotne naložila veci a odviezla ma na izbu, kde som dala chrobáčika tatovi a šla sa vycikať do sprchy a umyť. Potom som si obliekla drobčeka, ale vôbec som ho neumývala – stále bol taký ako vyšiel z bruška. Tak krásne voňal. Po sprche som si dala chrobáčika do šatky a dali sme svetu vedieť jeho príchod medzi nás. Pripravili sme sa spať.

Alex chvíľami  chrapkal, akoby sa mu ťažko dýchalo. Muž sa hrozne bál. Radšej  sme zavolali spomínanú novorodeneckú  lekárku, či sa môže prísť naňho pozrieť. Lekárka prišla, opäť bez slova. Popočúvala ho. Čakala som, ako si zgustne a vynadá mi, že prechladol kvôli tomu, lebo nebol oblečený. Povedala však,  že dýchanie je úplne čisté,  akurát noštek mu môžeme vytrieť novorodeneckým nasivinom. S rovnakou odmeranosťou ako na sále odišla,  iba ja som sa slušne poďakovala, že prišla. Chrapkanie na druhý deň prešlo. Večer sa ešte Alex 2x poriadne vykakal, kolostrum ho zjavne pohlo.  Hneď od druhého dňa krásne bezplienkujeme. Úžasné, ako toto dieťatko reaguje a spolupracuje. Proste neprerušený kontakt s mamičkou veľmi výrazne ovplyvní celú komunikáciu v nasledujúcom období.

Na záver akési zhrnutie – hodnotenie celého pôrodu:

Zaujímavé, že hoci to bol druhý pôrod, trval oveľa dlhšie než prvý. Hoci prvý bol vyvolávaný Hamiltonom, po odchode zátky a nástupe kontrakcií som šla na istotu. Teraz som párkrát váhala, či už vlastne budeme rodiť. Úplne iné bolo vnímanie kontrakcií – určite aj tým, že som si od prvého pôrodu čo-to naštudovala, ale skutočne som ich až skoro do finále pociťovala ako tlaky a nie bolesť, až tie finálne boli bolestivé. No úplne najväčší rozdiel vidím vo vzťahu k dieťatku. Je neuveriteľné, ako ovplyvní vzťah medzi matkou a dieťatkom  kontakt koža na kožu tesne po pôrode. Všetko, čo sa o tom píše, je skutočne pravda.  Keby každá matka toto zažila po pôrode, tak neverím, že sú opustené detičky v hniezdach záchrany alebo matky “zdrhnuté” z pôrodnice po pôrode alebo matky rozhodnuté nedojčiť.

Ešte posledný rozdiel – v porovnaní s tým, ako som sedela na nafukovacom kolese po prvom pôrode, teraz úplne bez problémov sedím, cikám aj kakám Zvláštne, aj Alex je o pol kila väčší ako bola Ester a vyšiel oveľa ľahšie. Napriek tomu, že bol tento pôrod oveľa, oveľa dlhší než ten prvý, ktorý trval 10 hodín, bol oveľa menej vyčerpávajúci, vlastne takmer vôbec. Bol to krásny zážitok, ktorý by som si hneď išla zopakovať.

Veľmi výrazne k tomu určite prispelo, že na rozdiel od prvého pôrodu, kedy boli vykonané rôzne zásahy, o ktorých som si ešte vtedy v nevedomosti myslela, že sú v poriadku (Hamiltonov hmat na úvod, obmedzovanie pitia tekutín, resp. nepitie, prestrihnutie pupočníka pred dotepaním, pichnutie syntetického oxytocínu), teraz prebehol celý pôrod absolútne prirodzene (okrem spomínanej amniotómie už úplne pred koncom) a tým aj celé jeho prežívanie bolo úplne iné – také prirodzené. Až do samotného finále mi skoro ani neprišlo že rodím.

Som veľmi rada, že aj vďaka práci laktačnej poradkyne som sa dostala k informáciám a poznatkom, ktoré mi pomohli vytvoriť si predstavu o tom, ako chcem aby môj druhý pôrod a všetko po ňom vyzeralo. Spísala som si predstavy do pôrodného plánu. Podľa nich prebehol nielen celý pôrod, ale aj ošetrovanie synčeka. Nechcela som, aby bol bezo mňa hoci len na minútku a tak som ho aj v nemocnici sprevádzala na vyšetreniach, ktoré absolvoval – odniesla som si ho tam pekne v šatke. Nemusel tak trpieť stresom ako bábätká, ktoré viezla sestrička na vyšetrenia bez mamičky, vo veľkom nákupnom košíku naukladané vedľa seba ako nejaký tovar.

Alex s ockom

Synček bol hneď od narodenia nielen s mamičkou, ale aj s ockom a staršou sestričkou, keďže sme v plnej zostave strávili spolu  4 dni na VIP izbe. Aj dcérke určite veľmi dobre padlo, že jej mamička nezmizla na 4 dni niekam preč, a potom sa zrazu objavila doma s nejakým bábätkom. Bračeka privítala pekne na pôrodnej sále tak, ako sme sa o tom celé tehotenstvo rozprávali a bola na to pripravená. Jednoducho, bolo to celé krásne. Prajem mamičkám, aby tiež mohli zažiť takýto pôrod. Dá sa to naozaj aj ináč ako sme zvyknutí. Chce to len vedieť presne čo chceme  a stáť si za tým. Prajem všetkým mamičkám, ktoré  majú pôrod pred sebou, nech im  vyjde podľa ich predstáv.

Na záver by som ešte chcela poďakovať aj topoľčianskej pôrodnici, do ktorej sme sa vrátili rodiť po spokojnosti z prvého pôrodu a pobytu na ich VIP izbe.

S pozdravom  Veronika Mihalská

„Už prespí celú noc?“ – pýtajú sa často mamičky jedna druhej pri rozhovoroch na detských ihriskách. Ak ide o malého novorodenca, časté nočné budenie sa toleruje, novorodenec má predsa malý žalúdok a potrebuje sa dojčiť (kŕmiť) každé 3 hodiny. Avšak čím je bábätko staršie, tým menej sa toleruje a chápe jeho potreba nočného dojčenia, najmä, ak je príliš časté. Pritom pri tolerancii častosti nočných prebudení ako model obvykle slúži dieťa, ktoré nie je dojčené. To spôsobuje aj mylnú predstavu, že po cca pol roku sa už v noci dieťa dojčiť nepotrebuje – veď po pol roku by už malo vydržať celú noc bez jedla. Nepochopenie toho, čo všetko dojčenie bábätku poskytuje, redukovanie dojčenia na prostriedok pre zasýtenie dieťaťa spôsobuje, že sa väčšinou v spoločnosti netoleruje, ak väčšie bábätko potrebuje dojčenie aj v noci. Nepochopenie odlišnosti spánkových cyklov bábätka a dospelého človeka spôsobuje, že si myslíme, že ani pre bábätko samotné nie je dobré sa často v noci precitať, dokonca aj v radoch niektorých odborníkov sa časté nočné precitanie považuje za spánkovú poruchu. V horšom prípade sa považuje až za rozmaznanosť. Pritom je nočný spánok, počas ktorého sa dieťa prebúdza vo forme ľahkých precitnutí, pri ktorých sa nezobudí úplne, celkom normálny.

Sú deti, ktoré večer zaspia a do rána spia bez toho, aby čo len jediný raz potrebovali pomoc rodiča s tým, aby mohli v nočnom spánku pokračovať. Aj to niekedy spôsobuje obavy mamičiek, ktoré rozmýšľajú, či dlhá pauza medzi dojčeniami v noci neohrozí tvorbu mlieka a dojčenie. Dojčenie však nočnou pauzou nie je nijako ohrozené a matka nemusí robiť žiadne preventívne opatrenia v obave o množstvo mliečka (napr. preventívne v noci odsávať či dokonca budiť dieťa), samozrejme za predpokladu, že ide o dieťa, ktoré je dojčené na požiadanie, nepoužíva cumlík, či iné pomôcky nahrádzajúce matku, ktoré znemožňujú prirodzene využívať všetky funkcie dojčenia a matka dojčenie naďalej aktívne ponúka a po 6. mesiaci zavádza príkrmy v malých množstvách popri dojčení, teda nenahrádza nimi niektoré dojčenia.

Väčšina detí však potrebuje starostlivosť svojich rodičov v noci aj po šiestom mesiaci života, či neskôr. Mnohé deti spia tak, že večer zaspia a potom sa v určitých intervaloch v noci precitnú a vtedy potrebujú, aby im rodič pomohol vrátiť sa do stavu pohody a spať ďalej. Pre dojčené dieťa je práve dojčenie najjednoduchším spôsobom, ako sa pri takomto ľahkom precitnutí dostať znova do hlbšieho spánku. Mnohí ľudia však preto sa za častým nočným budením vidia ako vinníka dojčenie a odporúčajú mamičke bábätka, ktoré sa napr. v 9. mesiaci precitá každú hodinu po celú noc, aby ho v noci prestala dojčiť, nech ho v noci uspáva manžel, prípadne babička, bábätko sa tak naučí v noci fungovať bez dojčenia a bude sa menej často budiť. Ľudia, ktorí za častým nočným dojčením vidia rozmaznanosť, zasa často odporúčajú metódu vyplakania bábätka.

Oba tieto prístupy však nemajú podporu v súčasných vedeckých poznatkoch a môžu mať závažné dôsledky pre zdravie dieťaťa z dlhodobého hľadiska, preto je dôležité zvážiť ich použitie. V prvom rade moderné poznatky z neurobiológie jednoznačne vyvrátili možnosť, že by bábätko bolo schopné manipulovať spôsobom, že si premyslí, že ak sa v noci zobudí, budú ho uspávať a keď bude plakať, donúti svojho opatrovateľa ho dojčením, či hojdaním, alebo iným spôsobom uspávať. V mozgu bábätka nie je funkčný tzv. glutamátový systém v čelových lalokoch mozgu, čo prakticky znamená, že bábätká nie sú schopné myslieť tak, ako dospelí, nieto ešte manipulovať rodičmi. Ak sa dožadujú starostlivosti rodičov, robia tak preto, že to naozaj potrebujú. Tento poznatok možno aplikovať univerzálne – bábätko, ktoré plače, môžeme smelo „rozmaznávať“ nosením na rukách či v nosiči, častým dojčením, hojdaním, či uspávaním, pretože sa skrátka rozmaznať nedá. Čelové laloky začínajú fungovať až po 12. mesiaci života dieťaťa a aj vtedy ešte nefungujú rovnako, ako pri dospelom človeku. Tým, že budeme počúvať a odpovedať na potreby svojho dieťaťa ho nerozmaznávame, ale dávate mu najavo, že jeho potreby sú pre nás dôležité.

Riešenie častého nočného precitania odstavením bábätka od nočného dojčenia znižuje tvorbu mlieka a ruší jednu z hlavných funkcií dojčenia, ktorou je práve uspávanie. Koniec nočného dojčenia preto často býva koncom dojčenia ako takého, čo prináša riziká predčasného odstavenia pre zdravie dieťaťa aj matky. Mamičky, ktoré tento problém riešia na internetových diskusiách navyše uvádzajú, že často toto riešenie nepomôže znížiť častosť nočných prebudení. Dieťa sa teda už  nedojčí, ale precitá sa rovnako často a matka musí miesto jednoduchého ponúknutia prsníka, namáhavo uspávať dieťa. Vysvetliť to možno aj tým, že dojčenie nie je len príjem mlieka, staršie bábätko možno vydrží celú noc bez jedla, nevydrží však bez dojčenia. Dojčenie reguluje jeho telesné funkcie, zmierňuje prežívanie bolesti (preto sa deti chcú častejšie dojčiť ak im rastú zúbky, či sú choré), uspáva a nesmieme zabúdať na to, že dojčenie je nástrojom, ktorým sa dieťa pripútava k matke. Ak teda dieťatko vyžaduje časté dojčenie, svojim spôsobom sa vlastne dožaduje častého a intenzívneho kontaktu s mamičkou. Riešenie častého nočného dojčenia odstavením teda v podstate pretrháva spojenie medzi matkou a dieťaťom. Preto aj ak necháme dieťa v noci manželovi, či babičke, bábätko síce neplače samo, ale ako si vysvetľuje, čo sa stalo s mamičkou, ktorá zrazu v noci nie je tam, kde býva, je otázne. Z hľadiska neurobiológie sa pri dlhotrvajúcom plači nenávratne menia systémy odpovede tela a mozgu na stres a nastavujú sa na priveľkú citlivosť. Navyše sa aktivujú obvody bolesti, bábätko dlhotrvajúci plač fyzicky bolí, je mu, ako by sa skutočne fyzicky zranilo. Dieťa sa dokáže po určitom čase prispôsobiť – svoj protest vzdá a naučí sa vystačiť si samo. Stane sa tak však násilne a v období, kedy ešte dieťa svoju matku intenzívne potrebuje. A potreba, ktorá nie je naplnená, v skutočnosti nikdy neodoznie.

A čo metóda kontrolovaného plaču? Veľmi často sa odporúča s odôvodnením, že je lepšie nechať 2-3 noci dieťa vyplakať a potom už bude spokojne spať a nebude sa v noci budiť a budú aj bábätko aj mamička cez deň odpočinutí. Pre dieťa je podľa tejto teórie lepšie odtrpieť si pár preplakaných nocí, na ktoré za chvíľu zabudne, ako tráviť dni s matkou, ktorá je permanentne nevyspatá a podráždená. Tieto argumenty skutočne znejú veľmi logicky, vždy ma však mrzí, že ľudia, ktorí ich odporúčajú, si nepreštudujú, čo táto metóda skutočne obnáša. Najskôr dieťa očividne dáva najavo, že potrebuje prítomnosť rodiča. Plače, ale na jeho plač nikto neodpovedá, prípadne, aj ak niekto príde, neberie ho na ruky, nepomôže mu zvládnuť stresovú reakciu, ktorá je odpoveďou na túto situáciu. Výsledkom tejto stresovej reakcie je nepravidelné dýchanie a tep srdiečka a vysoká hladina stresového hormónu kortizolu, ktorý priamo znižuje imunitu bábätka. Čím dlhšie dieťa plače, tým vyššie hladiny kortizolu má. To všetko by sa však dalo zvládnuť, ak by išlo skutočne len o pár dní. Po pár nociach dieťa svoj boj vzdá a naučí sa, že pomoc nepríde, preto, keď ho položia samé do postieľky, neprotestuje, neplače a po čase zaspí. Navonok sa zdá pokojné, vyzerá to, že metóda zabrala. Realita je však taká, že štúdie dokazujú, že aj v čase, keď už vonkajšie prejavy stresu (plač a protest) ustali, hladina kortizolu bola stále vysoká a dokonca ešte väčšmi stúpla. Dieťa je teda v skutočnosti dlhodobo opakovane vystavené prežívaniu úzkosti z odlúčenia a výsledkom môže byť mimoriadna citlivosť na stres. Táto metóda je teda „výhrou“ z krátkodobého hľadiska, ale dôsledky tohto nácviku samostatného spánku dieťa a jeho okolie ponesie celý svoj život.

Ako teda vyriešiť časté nočné budenie tak, aby bol vlk sýty aj ovca celá? V prvom rade je dobré pochopiť a prijať, že  ľudské mláďa nie je nastavené na samostatné zaspávanie, mnoho mesiacov po narodení je závislé na rodičovi, ktorý mu pomôže (dojčením, hojdaním, spievaním, alebo nejakým rituálom na zaspávanie) dostať sa do príjemného stavu driemania, v ktorom sa mu znížia hladiny stresových hormónov a prevládnu chemikálie navodzujúce stav pohody – oxytocín a opiody. Uspať bábätko a umožniť mu dobre sa vyspať je preto jednou z najväčších výziev rodičovstva. Tým, že bábätku pomáhame navodiť pred spánkom tento stav, mu budujeme zdravé spánkové návyky pre dospelosť, deti, ku ktorým sa pristupuje takto citlivo, málokedy mávajú v neskoršom detskom veku nočné mory, či iné problémy, ako pomočovanie, alebo potrebu mať v noci zapnutú lampičku. Je veľmi dôležité si uvedomiť aj to, že bábätko spí v porovnaní s dospelým „zle“ – v skutočnosti by bolo vhodnejšie povedať, že spí inak ako dospelý, rovnako ako sa nedá s dospelým porovnávať v iných oblastiach – napr. mu rýchlejšie bije srdiečko, rýchlejšie dýcha, či má iný pomer hlavy k telu. Spánkový cyklus dieťaťa je kratší než pri dospelom človeku, dieťa spí viac v ľahkej spánkovej fáze a mnohé deti pri prechode z hlbokého spánku do ľahkého potrebujú pomoc rodiča, aby znova prešli do hlbokej spánkovej fázy. Väčšina bábätiek máva po 6. mesiaci spánok čoraz viac prerušovaný, v noci sa precitajú čoraz častejšie, občas sa dokonca stane, že sa im ani nepodarí znova zaspať a sú nejakú dobu hore. Príčiny môžu byť rôzne – intenzívny vývoj mozgu, rast zúbkov, potreba ubezpečenia sa, že matka je nablízku… Každopádne je to stav, ktorý vidíme pri väčšine detí,  obyčajne vrcholí okolo 9. mesiaca a potom sa postupne pomaly zlepšuje. Druhý polrok života bábätka je preto pre mnohé mamičky v tomto smere veľmi náročný – po celodennej starostlivosti o dieťatko si potrebujú oddýchnuť, ale bábätko sa začína v noci čoraz častejšie budiť, čo mnohé mamičky nesmierne vyčerpáva, najmä, ak sa cez deň starajú ešte o staršie dieťa.

Dojčenie, ktoré je mylne obviňované z toho, že spôsobuje toto časté nočné budenie, v skutočnosti ponúka možnosť, ako toto náročné obdobie zvládnuť lepšie a bez toho, aby sme sa museli utiekať k násilným riešeniam. Mamička dojčeného dieťaťa má totiž jednu veľkú výhodu – väčšine detí stačí priložiť ich k prsníku a monotónny pohyb pri satí prsníka spolu s intenzívnym fyzickým kontaktom, ktoré nastávajú pri dojčení, bábätko rýchlo uspia. Dojčenie navyše uspáva aj matku. Pre jednoduchšie nočné dojčenie je však potrebné, aby matka spala v tesnej blízkosti dieťatka a aby pre dojčenie našla polohu, pri ktorej nemusí nijako dieťa pridržiavať či podopierať, skrátka, aby ho len priložila a spala ďalej. Pri spoločnom spaní matka citlivo vníma spánkové cykly svojho dieťaťa a pokiaľ nie je pod vplyvom omamných látok, či extrémne unavená, spí s dieťaťom v stave, ktorý sa označuje ako „nočná harmónia“ – to znamená, že sa budí chvíľu pred tým, než sa zobudí dieťa, bábätko sa začne precitať, mamička ho hneď priloží k prsníku a obaja spolu zaspávajú. Rozdiel medzi takýmto zobudením a zobudením sa na plač bábätka spiaceho v postieľke, či v úplne inej izbe, je zásadný – matka, ktorá spí spolu s dieťaťom sa väčšinou budí z ľahkej spánkovej fázy a po priložení bábätka rýchlo zaspáva. Ak nespí spolu so svojim dieťaťom, zobúdza sa často až na plač dieťatka, veľakrát sa budí z hlbokej spánkovej fázy, čo je pre jej organizmus veľmi náročné. Bábätko sa medzitým plne zobudilo, plače a je ťažké ho upokojiť. Uspávanie alebo dojčenie trvá dlho, bábätko nakoniec upadá do spánku, matka ho opatrne preloží naspäť do postieľky (v prípade, že sa to nepodarí a dieťa sa zobudí, musí ho znova uspávať) a odchádza do svojej postele. Od jej prebudenia uplynula pol hodina, možno aj hodina, úplne sa precitla a potrebuje nejakú dobu, aby znova zaspala. Ak sa bábätko budí často, chvíľu po tom, čo matka konečne zaspí, sa znova musí zobudiť na plač dieťaťa a celý kolotoč sa opakuje. Toto je nesmierne náročné a je samozrejmé, že takáto mamička je preťažená, podráždená, unavená a potrebuje svoju situáciu zmeniť. Jednou z možností teda je spávať spolu s bábätkom, či už v spoločnej posteli alebo s postieľkou so spustenou bočnicou, prirazenou k matkinej posteli. Popredný odborník na detský spánok, dr. James McKenna, odporúča spoločné spanie ako najbezpečnejší variant spánku pre ľudské mláďa, matka pri ňom podvedome reaguje na dieťa, vníma jeho telesné funkcie, v tomto zmysle funguje lepšie ako monitor dychu.

Matka dieťaťa, ktoré sa často v noci budí, sa nevyspí tak kvalitne, ako keď nemala žiadne dieťa, ale spoločným spaním a uspávaním dieťatka dojčením sa dá časté nočné budenie zvládnuť. Naše deti sú maličké len krátku chvíľu, ich silná naviazanosť na nás nepotrvá dlho a je to práve toto silné prepojenie a puto, ktoré nám pomôže mať s dieťaťom pekný vzťah v čase, keď už nás nebude tak intenzívne potrebovať a bude sa postupne osamostatňovať. Náročnú starostlivosť o bábätko môžeme teda vnímať ako bremeno alebo ako istú formu investície. Najskôr treba vložiť a potom budeme môcť vyberať. Je len na nás, koľko sa nám po čase z našej investície vráti.

autorka článku: RNDr. Viera Červená, poradkyňa o.z. Mamila