Dlhodobé dojčenie a prirodzené odstavenie bábätka

Veľa mamičiek má v sebe zafixovanú métu dojčiť svoje bábätko 6 mesiacov, potom nech už sa odstaví kedy chce. Však po polroku už papá príkrmy a pije iné tekutiny. Skutočne bábätko dojčenie neskôr  nepotrebuje? Stáva sa dojčenie zlozvykom? Môžeme si v roku bábätka povedať, že bolo dojčené dlhodobo? Naozaj materské mlieko bábätku nič nedáva?  Musí byť odstavenie sprevádzané s plačom a stresom ?

6 mesiacov nie je koniec dojčenia, je to len prvý míľnik na ceste dlhodobým dojčením. Prikrmovaním nenahrádzame dojčenie, len k nemu pripájame nové jedlá či tekutiny. Mnohé mamičky sa pýtajú, aké umelé mlieko bábätku vybrať. Výrobcovia i lekári zdôrazňujú potrebu podávať dieťaťu do 3 rokov formulu, nie obyčajné kravské mlieko. Tak teda umelé mlieko potrebuje, ale dojčenie mu nič nedáva? Materské mlieko poskytuje bábätku neustále dôležité živiny, vitamíny, minerály… Mamičky starších detí určite spozorovali, že na odsatom mliečku sa po usadení  vytvorí hrubá vrstva tuku, oveľa hrubšia než sa usádza v prvých mesiacoch. Dokáže stále bábätko vynikajúco zasýtiť. Obsahuje látky, ktoré mu posilňujú imunitu a pomáhajú mu prekonávať  množstvo infekcií, ktoré počas detstva nachytá. Dojčené bábätko sa nikdy nemusí stretnúť s umelým mliekom ani so skrytým umelým mliekom v mliečnych kašiach.

No dojčenie dieťatku prináša oveľa viac. Vytvára pevnú väzbu medzi ním a mamičkou. Bábätko vie, že na prsníku dostane všetko čo potrebuje. Cíti, že je mamičkou prijímané, že ho neodmieta , že dostáva jej lásku a pozornosť. Dojčenie staršieho bábätka má neopísateľné čaro. Je liek na každú boliestku. Na boľavé kolienko, na udretú hlávku, na veľkú krivdu , čo sa mu prihodila. Pri dojčení bábätko s mamičkou komunikuje, vysiela jej signály, ktoré vycibreným vnímaním mamička rýchlo rozpozná. Je úžasný pocit, ak sa dojčenie končí smiechom a zábavou. A nemyslím si , že je hanba a zlé, ak bábo príde k mamičke a pohladká si prsíčka.

Našťastie, poznám veľa mamičiek, ktoré si dokonca až po polroku  začali dojčenie skutočne vychutnávať .  Najmä pri prvom bábätku je prvý polrok veľká neznáma, ktorú sprevádzajú obavy, strach a neistota. Postupne mamička získa pevnú pôdu pod nohami, cíti istotu. Pokiaľ mamička nájde dôveru v seba, v to, že dokáže svoje dieťa uživiť svojím vlastným mliečkom, dojčenie sa pre ňu stáva obrovskou satisfakciou.

Mnohé mamičky sa nevedia dočkať, kedy ich dieťatko bude konečne papať mrkvičku, piť čajíčky. Dojčiť sa bábätko prinútiť nedá, no dá sa prinútiť bábätko rôznymi fintami veľa papať a piť. Ak bábätko nechce piť, v zúfalstve skúšajú  čaje, fľaštičky, cumlíky, sladia vodu cukrom, medom… len aby konečne začalo veľa piť. Ak nechce papať, vymýšľajú rôzne výrazne ochutené kaše, výživy, len aby papalo “plné” dávky príkrmov. Príliš rýchle zavedenie príkrmov a iných tekutín je jedna z častých príčin predčasného odstavenia bábätka.

Do toho vstupuje negatívny tlak okolia – babky, svokry, susedy s údivom odsudzujú mamičku, ktorá si nevie dieťa vychovať a odstaviť ho v rozumnom čase (t.j. v polroku?).” Ak ho neodnaučíš teraz, bude to potom ešte horšie, už sa ho nezbavíš.”

Veľa mamičiek hovorí: “Mňa už to nebaví, nevládzem, lepšia spokojná mamička než vyšťavená kojením”. Skutočne za vyšťavenie môže dojčenie? “Som príšerne unavená z kojenia, z prebdených nocí, nevládzem k nemu vstávať, na spoločnú posteľ ho nenaučím. Som strašne chudá, bábätko ma vysáva, vyciciava. Chcem už športovať, chcem si dať pohár vína, chcem mať ďalšie dieťa”. Ale dojčenie nemôže za to, že sa bábätko fyziologicky v noci budí. Áno, dojčiaca mamička môže byť podvyživená, “vysatá”. No to nie je chyba dojčenia, je to výsledok fám, ktorým mamička uverila. Pretože mamička sa prakticky nemusí obmedzovať v strave, naopak, má jesť zdravo tak, aby jej mliečko obsahovalo všetky potrebné látky, vitamíny či minerály. Ani športovanie nie je prekážka dojčenia, ani drvivá väčšina iných aktivít. Pohár vínka takisto bábätko neohrozí , ba dokonca i príležitostná cigaretka je podstatne menšie zlo než predčasné odstavenie bábätka.

Všetko má svoj zmysel, aj to, že  žena, ktorá dojčí, nemá menštruáciu a nemôže otehotnieť. Je spravodlivé, ak prvorodené bábätko príde predčasne o mamičkin prsník len preto, aby prišiel na svet druhý súrodenec? Amenorea (absencia menštruácie) je znakom toho, že naše telo nie je na ďalšie tehotenstvo pripravené, že naše bábätko sa dojčiť  stále chce a potrebuje. Nie je lepšie riešenie než predčasné odstavenie dojčiť naďalej a dať tomu voľný priebeh? (Pozor, to, že mamička má menštruáciu automaticky určite neznamená, že má málo mliečka, vstupuje tam veľa iných faktorov)

Dieťa má právo byť dojčené a má právo byť dojčené až kým sa samé dobrovoľne neodstaví. Dobrovoľne sa bábätko odstaví najskôr v druhom roku života, niekedy sa uvádza až dva a pol roka. Právo dojčiť sa je základné právo dieťaťa uzákonené i v Medzinárodnom kódexe práv dieťaťa. Je na rovnakej úrovni ako právo nebyť týrané či právo nepracovať.

Preto platí pravidlo: prvé dva roky dojčiť na požiadanie, prsník ponúkať. Až potom prichádza obdobie, kedy môžeme v súlade so záujmami dieťatka postupne prejsť do fázy odstavovania : dojčiť na požiadanie – prsník neponúkať, ale ani neodmietať. Teda bábätku prsník dáme, keď si ho popýta – nebránime mu dojčiť sa. No zároveň mu prsník neponúkame. Bábätko si bude pýtať prsník čoraz menej, až sa jedného dňa odstaví samé. Možno to bude v 2.5 roku, možno v 4 rokoch. 2-4 roky sa udávajú ako obdobie, počas ktorého sa dieťatko spontánne odstaví. Občas sa nájdu i výnimky 🙂 – výnimky v našej kultúre – a dieťatko sa odstaví ešte neskôr. Ak by sme nakukli do prírody medzi cicavce, tak tie sa odstavia až v čase, keď mláďatám rastú trvalé stoličky. U človeka to potom vychádza až na cca 6 rokov.

Bábätko, ktoré sa nasilu odstavuje v čase, keď na to nie je pripravené, bude o prsník bojovať. A dokáže byť veľmi silný súper. Väčšinou aj vyhráva, mamička často celé mesiace neustále prehráva. Cez deň ho akosi “obalamúti”, no podvečer či v noci to nejde. Hororové dni, plné stresu a plaču sa aj tak končia dojčením. Trpí bábätko. Trpí mamička, lebo podvedome cíti , že robí niečo neprirodzené a nesprávne. Trpí manžel, trpí celá rodina. Má zmysel robiť si peklo zo života , keď môže byť nádherný a plný šťastia i rodinnej pohody? Koľkým mamičkám zostáva rana na duši?

Spomínam si na svoju vtedy 26 mesačnú dcérku: už dlhší čas sme sa o dojčení rozprávali, hovorili sme si, že mliečko sa už stráca. Spolu sme sa pri dojčení smiali, ona si pocuckávala. Posledný krát uprostred dojčenia sme si opäť hovorili, že prsíčko sa pokazilo, mliečka je málo. Zrazu sa prsníka pustila a nikdy viac si ho nevzala. Bez jedinej slzičky. Od toho dňa prespala v postieľke súvisle celú noc, možno prvých pár nocí len s krátkou prestávkou na vodičku. Odvtedy dobrovoľne a spokojne spáva vo svojej posteli . Jej braček v ničom nezaostával. Jeho odstavenie bolo minimálne pre mňa predčasné, lebo v 18. mesiacoch zareagoval na pomalší tok mliečka. V mojom brušku ho už čakala ďalšia sestrička. Takisto si však jeden večer ľahol do postieľky bez prsíčka a už sa nikdy na dojčenie neozval.

Neverte prosím, radám žien vo Vašom okolí, ktoré tvrdia, ako ťažko sa staršie dieťatko odstavuje. Žena, ktorá skutočne dlhodobo dojčila svoje dieťa až kým sa samé neodstavilo, by takú radu nedávala. Lebo vie, že to nie je pravda. 🙂