Neprespí celú noc – čo teraz?

„Už prespí celú noc?“ – pýtajú sa často mamičky jedna druhej pri rozhovoroch na detských ihriskách. Ak ide o malého novorodenca, časté nočné budenie sa toleruje, novorodenec má predsa malý žalúdok a potrebuje sa dojčiť (kŕmiť) každé 3 hodiny. Avšak čím je bábätko staršie, tým menej sa toleruje a chápe jeho potreba nočného dojčenia, najmä, ak je príliš časté. Pritom pri tolerancii častosti nočných prebudení ako model obvykle slúži dieťa, ktoré nie je dojčené. To spôsobuje aj mylnú predstavu, že po cca pol roku sa už v noci dieťa dojčiť nepotrebuje – veď po pol roku by už malo vydržať celú noc bez jedla. Nepochopenie toho, čo všetko dojčenie bábätku poskytuje, redukovanie dojčenia na prostriedok pre zasýtenie dieťaťa spôsobuje, že sa väčšinou v spoločnosti netoleruje, ak väčšie bábätko potrebuje dojčenie aj v noci. Nepochopenie odlišnosti spánkových cyklov bábätka a dospelého človeka spôsobuje, že si myslíme, že ani pre bábätko samotné nie je dobré sa často v noci precitať, dokonca aj v radoch niektorých odborníkov sa časté nočné precitanie považuje za spánkovú poruchu. V horšom prípade sa považuje až za rozmaznanosť. Pritom je nočný spánok, počas ktorého sa dieťa prebúdza vo forme ľahkých precitnutí, pri ktorých sa nezobudí úplne, celkom normálny.

Sú deti, ktoré večer zaspia a do rána spia bez toho, aby čo len jediný raz potrebovali pomoc rodiča s tým, aby mohli v nočnom spánku pokračovať. Aj to niekedy spôsobuje obavy mamičiek, ktoré rozmýšľajú, či dlhá pauza medzi dojčeniami v noci neohrozí tvorbu mlieka a dojčenie. Dojčenie však nočnou pauzou nie je nijako ohrozené a matka nemusí robiť žiadne preventívne opatrenia v obave o množstvo mliečka (napr. preventívne v noci odsávať či dokonca budiť dieťa), samozrejme za predpokladu, že ide o dieťa, ktoré je dojčené na požiadanie, nepoužíva cumlík, či iné pomôcky nahrádzajúce matku, ktoré znemožňujú prirodzene využívať všetky funkcie dojčenia a matka dojčenie naďalej aktívne ponúka a po 6. mesiaci zavádza príkrmy v malých množstvách popri dojčení, teda nenahrádza nimi niektoré dojčenia.

Väčšina detí však potrebuje starostlivosť svojich rodičov v noci aj po šiestom mesiaci života, či neskôr. Mnohé deti spia tak, že večer zaspia a potom sa v určitých intervaloch v noci precitnú a vtedy potrebujú, aby im rodič pomohol vrátiť sa do stavu pohody a spať ďalej. Pre dojčené dieťa je práve dojčenie najjednoduchším spôsobom, ako sa pri takomto ľahkom precitnutí dostať znova do hlbšieho spánku. Mnohí ľudia však preto sa za častým nočným budením vidia ako vinníka dojčenie a odporúčajú mamičke bábätka, ktoré sa napr. v 9. mesiaci precitá každú hodinu po celú noc, aby ho v noci prestala dojčiť, nech ho v noci uspáva manžel, prípadne babička, bábätko sa tak naučí v noci fungovať bez dojčenia a bude sa menej často budiť. Ľudia, ktorí za častým nočným dojčením vidia rozmaznanosť, zasa často odporúčajú metódu vyplakania bábätka.

Oba tieto prístupy však nemajú podporu v súčasných vedeckých poznatkoch a môžu mať závažné dôsledky pre zdravie dieťaťa z dlhodobého hľadiska, preto je dôležité zvážiť ich použitie. V prvom rade moderné poznatky z neurobiológie jednoznačne vyvrátili možnosť, že by bábätko bolo schopné manipulovať spôsobom, že si premyslí, že ak sa v noci zobudí, budú ho uspávať a keď bude plakať, donúti svojho opatrovateľa ho dojčením, či hojdaním, alebo iným spôsobom uspávať. V mozgu bábätka nie je funkčný tzv. glutamátový systém v čelových lalokoch mozgu, čo prakticky znamená, že bábätká nie sú schopné myslieť tak, ako dospelí, nieto ešte manipulovať rodičmi. Ak sa dožadujú starostlivosti rodičov, robia tak preto, že to naozaj potrebujú. Tento poznatok možno aplikovať univerzálne – bábätko, ktoré plače, môžeme smelo „rozmaznávať“ nosením na rukách či v nosiči, častým dojčením, hojdaním, či uspávaním, pretože sa skrátka rozmaznať nedá. Čelové laloky začínajú fungovať až po 12. mesiaci života dieťaťa a aj vtedy ešte nefungujú rovnako, ako pri dospelom človeku. Tým, že budeme počúvať a odpovedať na potreby svojho dieťaťa ho nerozmaznávame, ale dávate mu najavo, že jeho potreby sú pre nás dôležité.

Riešenie častého nočného precitania odstavením bábätka od nočného dojčenia znižuje tvorbu mlieka a ruší jednu z hlavných funkcií dojčenia, ktorou je práve uspávanie. Koniec nočného dojčenia preto často býva koncom dojčenia ako takého, čo prináša riziká predčasného odstavenia pre zdravie dieťaťa aj matky. Mamičky, ktoré tento problém riešia na internetových diskusiách navyše uvádzajú, že často toto riešenie nepomôže znížiť častosť nočných prebudení. Dieťa sa teda už  nedojčí, ale precitá sa rovnako často a matka musí miesto jednoduchého ponúknutia prsníka, namáhavo uspávať dieťa. Vysvetliť to možno aj tým, že dojčenie nie je len príjem mlieka, staršie bábätko možno vydrží celú noc bez jedla, nevydrží však bez dojčenia. Dojčenie reguluje jeho telesné funkcie, zmierňuje prežívanie bolesti (preto sa deti chcú častejšie dojčiť ak im rastú zúbky, či sú choré), uspáva a nesmieme zabúdať na to, že dojčenie je nástrojom, ktorým sa dieťa pripútava k matke. Ak teda dieťatko vyžaduje časté dojčenie, svojim spôsobom sa vlastne dožaduje častého a intenzívneho kontaktu s mamičkou. Riešenie častého nočného dojčenia odstavením teda v podstate pretrháva spojenie medzi matkou a dieťaťom. Preto aj ak necháme dieťa v noci manželovi, či babičke, bábätko síce neplače samo, ale ako si vysvetľuje, čo sa stalo s mamičkou, ktorá zrazu v noci nie je tam, kde býva, je otázne. Z hľadiska neurobiológie sa pri dlhotrvajúcom plači nenávratne menia systémy odpovede tela a mozgu na stres a nastavujú sa na priveľkú citlivosť. Navyše sa aktivujú obvody bolesti, bábätko dlhotrvajúci plač fyzicky bolí, je mu, ako by sa skutočne fyzicky zranilo. Dieťa sa dokáže po určitom čase prispôsobiť – svoj protest vzdá a naučí sa vystačiť si samo. Stane sa tak však násilne a v období, kedy ešte dieťa svoju matku intenzívne potrebuje. A potreba, ktorá nie je naplnená, v skutočnosti nikdy neodoznie.

A čo metóda kontrolovaného plaču? Veľmi často sa odporúča s odôvodnením, že je lepšie nechať 2-3 noci dieťa vyplakať a potom už bude spokojne spať a nebude sa v noci budiť a budú aj bábätko aj mamička cez deň odpočinutí. Pre dieťa je podľa tejto teórie lepšie odtrpieť si pár preplakaných nocí, na ktoré za chvíľu zabudne, ako tráviť dni s matkou, ktorá je permanentne nevyspatá a podráždená. Tieto argumenty skutočne znejú veľmi logicky, vždy ma však mrzí, že ľudia, ktorí ich odporúčajú, si nepreštudujú, čo táto metóda skutočne obnáša. Najskôr dieťa očividne dáva najavo, že potrebuje prítomnosť rodiča. Plače, ale na jeho plač nikto neodpovedá, prípadne, aj ak niekto príde, neberie ho na ruky, nepomôže mu zvládnuť stresovú reakciu, ktorá je odpoveďou na túto situáciu. Výsledkom tejto stresovej reakcie je nepravidelné dýchanie a tep srdiečka a vysoká hladina stresového hormónu kortizolu, ktorý priamo znižuje imunitu bábätka. Čím dlhšie dieťa plače, tým vyššie hladiny kortizolu má. To všetko by sa však dalo zvládnuť, ak by išlo skutočne len o pár dní. Po pár nociach dieťa svoj boj vzdá a naučí sa, že pomoc nepríde, preto, keď ho položia samé do postieľky, neprotestuje, neplače a po čase zaspí. Navonok sa zdá pokojné, vyzerá to, že metóda zabrala. Realita je však taká, že štúdie dokazujú, že aj v čase, keď už vonkajšie prejavy stresu (plač a protest) ustali, hladina kortizolu bola stále vysoká a dokonca ešte väčšmi stúpla. Dieťa je teda v skutočnosti dlhodobo opakovane vystavené prežívaniu úzkosti z odlúčenia a výsledkom môže byť mimoriadna citlivosť na stres. Táto metóda je teda „výhrou“ z krátkodobého hľadiska, ale dôsledky tohto nácviku samostatného spánku dieťa a jeho okolie ponesie celý svoj život.

Ako teda vyriešiť časté nočné budenie tak, aby bol vlk sýty aj ovca celá? V prvom rade je dobré pochopiť a prijať, že  ľudské mláďa nie je nastavené na samostatné zaspávanie, mnoho mesiacov po narodení je závislé na rodičovi, ktorý mu pomôže (dojčením, hojdaním, spievaním, alebo nejakým rituálom na zaspávanie) dostať sa do príjemného stavu driemania, v ktorom sa mu znížia hladiny stresových hormónov a prevládnu chemikálie navodzujúce stav pohody – oxytocín a opiody. Uspať bábätko a umožniť mu dobre sa vyspať je preto jednou z najväčších výziev rodičovstva. Tým, že bábätku pomáhame navodiť pred spánkom tento stav, mu budujeme zdravé spánkové návyky pre dospelosť, deti, ku ktorým sa pristupuje takto citlivo, málokedy mávajú v neskoršom detskom veku nočné mory, či iné problémy, ako pomočovanie, alebo potrebu mať v noci zapnutú lampičku. Je veľmi dôležité si uvedomiť aj to, že bábätko spí v porovnaní s dospelým „zle“ – v skutočnosti by bolo vhodnejšie povedať, že spí inak ako dospelý, rovnako ako sa nedá s dospelým porovnávať v iných oblastiach – napr. mu rýchlejšie bije srdiečko, rýchlejšie dýcha, či má iný pomer hlavy k telu. Spánkový cyklus dieťaťa je kratší než pri dospelom človeku, dieťa spí viac v ľahkej spánkovej fáze a mnohé deti pri prechode z hlbokého spánku do ľahkého potrebujú pomoc rodiča, aby znova prešli do hlbokej spánkovej fázy. Väčšina bábätiek máva po 6. mesiaci spánok čoraz viac prerušovaný, v noci sa precitajú čoraz častejšie, občas sa dokonca stane, že sa im ani nepodarí znova zaspať a sú nejakú dobu hore. Príčiny môžu byť rôzne – intenzívny vývoj mozgu, rast zúbkov, potreba ubezpečenia sa, že matka je nablízku… Každopádne je to stav, ktorý vidíme pri väčšine detí,  obyčajne vrcholí okolo 9. mesiaca a potom sa postupne pomaly zlepšuje. Druhý polrok života bábätka je preto pre mnohé mamičky v tomto smere veľmi náročný – po celodennej starostlivosti o dieťatko si potrebujú oddýchnuť, ale bábätko sa začína v noci čoraz častejšie budiť, čo mnohé mamičky nesmierne vyčerpáva, najmä, ak sa cez deň starajú ešte o staršie dieťa.

Dojčenie, ktoré je mylne obviňované z toho, že spôsobuje toto časté nočné budenie, v skutočnosti ponúka možnosť, ako toto náročné obdobie zvládnuť lepšie a bez toho, aby sme sa museli utiekať k násilným riešeniam. Mamička dojčeného dieťaťa má totiž jednu veľkú výhodu – väčšine detí stačí priložiť ich k prsníku a monotónny pohyb pri satí prsníka spolu s intenzívnym fyzickým kontaktom, ktoré nastávajú pri dojčení, bábätko rýchlo uspia. Dojčenie navyše uspáva aj matku. Pre jednoduchšie nočné dojčenie je však potrebné, aby matka spala v tesnej blízkosti dieťatka a aby pre dojčenie našla polohu, pri ktorej nemusí nijako dieťa pridržiavať či podopierať, skrátka, aby ho len priložila a spala ďalej. Pri spoločnom spaní matka citlivo vníma spánkové cykly svojho dieťaťa a pokiaľ nie je pod vplyvom omamných látok, či extrémne unavená, spí s dieťaťom v stave, ktorý sa označuje ako „nočná harmónia“ – to znamená, že sa budí chvíľu pred tým, než sa zobudí dieťa, bábätko sa začne precitať, mamička ho hneď priloží k prsníku a obaja spolu zaspávajú. Rozdiel medzi takýmto zobudením a zobudením sa na plač bábätka spiaceho v postieľke, či v úplne inej izbe, je zásadný – matka, ktorá spí spolu s dieťaťom sa väčšinou budí z ľahkej spánkovej fázy a po priložení bábätka rýchlo zaspáva. Ak nespí spolu so svojim dieťaťom, zobúdza sa často až na plač dieťatka, veľakrát sa budí z hlbokej spánkovej fázy, čo je pre jej organizmus veľmi náročné. Bábätko sa medzitým plne zobudilo, plače a je ťažké ho upokojiť. Uspávanie alebo dojčenie trvá dlho, bábätko nakoniec upadá do spánku, matka ho opatrne preloží naspäť do postieľky (v prípade, že sa to nepodarí a dieťa sa zobudí, musí ho znova uspávať) a odchádza do svojej postele. Od jej prebudenia uplynula pol hodina, možno aj hodina, úplne sa precitla a potrebuje nejakú dobu, aby znova zaspala. Ak sa bábätko budí často, chvíľu po tom, čo matka konečne zaspí, sa znova musí zobudiť na plač dieťaťa a celý kolotoč sa opakuje. Toto je nesmierne náročné a je samozrejmé, že takáto mamička je preťažená, podráždená, unavená a potrebuje svoju situáciu zmeniť. Jednou z možností teda je spávať spolu s bábätkom, či už v spoločnej posteli alebo s postieľkou so spustenou bočnicou, prirazenou k matkinej posteli. Popredný odborník na detský spánok, dr. James McKenna, odporúča spoločné spanie ako najbezpečnejší variant spánku pre ľudské mláďa, matka pri ňom podvedome reaguje na dieťa, vníma jeho telesné funkcie, v tomto zmysle funguje lepšie ako monitor dychu.

Matka dieťaťa, ktoré sa často v noci budí, sa nevyspí tak kvalitne, ako keď nemala žiadne dieťa, ale spoločným spaním a uspávaním dieťatka dojčením sa dá časté nočné budenie zvládnuť. Naše deti sú maličké len krátku chvíľu, ich silná naviazanosť na nás nepotrvá dlho a je to práve toto silné prepojenie a puto, ktoré nám pomôže mať s dieťaťom pekný vzťah v čase, keď už nás nebude tak intenzívne potrebovať a bude sa postupne osamostatňovať. Náročnú starostlivosť o bábätko môžeme teda vnímať ako bremeno alebo ako istú formu investície. Najskôr treba vložiť a potom budeme môcť vyberať. Je len na nás, koľko sa nám po čase z našej investície vráti.


autorka článku: RNDr. Viera Červená, poradkyňa o.z. Mamila

 

217 Responses to Neprespí celú noc – čo teraz?

  1. Maria says:

    Zdravim vsetkych, ja velmi nechapem naco je dobre to nekonecne hadanie o roznych metodach… Moja dcerka ma rok a mesiac, stale ju kojim… cez den aj v noci, budi sa asi 5-6 krat za noc a uz som sa mnohokrat zamyslala nad tym, ci sa s tym da nieco robit alebo nie… ale v tomto sa drzim svojho “pocitu” o tom, co je pre nu dobre a co nie… a myslim si, ze skusat na dietati tu ci onu metodu je akesi cudne.. Myslim, ze veci okolo babatka sa riesia prirodzene podla potreby a okolnosti… A ze ked sa teraz budi v noci na kojenie, tak to nie je preto, ze som ju to naucila, ale preto, ze to asi fakt chce. Preto to uz neriesim, v noci k nej vstavam a pockam si na to, ked bude sama schopna prespat celu noc. … Chcem este napisat, ze sa mi tato stranka velmi paci a ze som sa docitala mnoho noviniek, ktore vyvracaju bludy, ktore som citala do teraz…. Myslim si tiez, ze je fakt na skodu, ze na tom internete je tolko dezinformacii…. Ako hovori moj manzel: “Internet- najlepsi lekar” 😉 Napriek tomu, ze som velka “faninka” dojcenia, moja mala spi sama v postielke a doteraz som stale trvala na tom, aby tam spala… Lebo hocikedy v noci… ked spi pri mne… sa zobudim v strese, ze ci som ju “nezapucila”… Naozaj sa obavam, ci by som jej v noci nejako neublizila…

  2. Anonym says:

    Dobrý den, chtěla bych se zeptat na Váš názor: dcerka (plně kojená) od malička pěkně spí, v noci ji kojím max. 1x, víc si nežádá, teď má půl roku a prospí mi často i celou noc bez kojení. Píšete, že to může snížit tvorbu mléka, čehož se obávám celou dobu, ale zatím nic takového nepozoruji.. Ale maličká takto spí sama od sebe, nenutila jsem ji k tomu žádnými “drsnými” metodami, které neuznávám – uspáváme u prsa nebo jsem s ní u postýlky dokud neusne a kdykoli se v noci vzbudí, dám jí samozřejmě napít. Přibírá a je spokojená, tak jediné,s čím si občas nejsem jistá, je ten vliv na tvorbu mléka.. myslíte, že už v tomto věku nevadí třeba 12h pauza? Děkuji Tereza

    • zuzana says:

      ja napisem moju skusenost:-) moja mala prvy mesiac bola hore raz za noc a potom druhy a treti mesiac spala od 9tej do 6tej do rana… teda hned na zaciatku kojenia mi 2 mesiace v noci vobec nepapala a ja som neodsavala a teraz ma 11 mesiacov a stale kojim a najnovsie v noci kojim aj 6-8 krat…. teda podla mojej skusenosti sa tvorba mliecka prisposobi poziadavkam…:-)

    • Viera Cervena says:

      Milá Tereza, diskusia, ktorá sa tu rozbehla k článku, sa týka najmä problematiky neprirodzených metód nácviku “zdravého” spánku, ktoré sa snažia vmanévrovať dieťa do situácie, v ktorej sa prestane spoliehať na pomoc rodiča so zaspávaním a nočným prebúdzaním, a to aj tým, že nepodporujú dojčenie na požiadanie.
      Medzi dieťaťom, ktoré sa nedojčí v noci z donútenia a medzi takým dieťaťom, ako popisujete Vy, je však zásadný rozdiel!
      Práve v tomto vidím jeden z problémov propagácie rôznych metód pre spánok, ktoré súčasne zasahujú do dojčenia, niektoré mimoriadne hrubo a nectlivo ako napr. weissbluthova metóda – dieťa nie je dojčené prirodzene a matka, ktorá možno aj chcela dojčiť dlhodobo, môže byť po čase postavená pred hotovú vec – dieťa napr. prestáva priberať alebo začne odmietať dojčenia a znamená to koniec dojčenia, hoci by to možno matka rada zmenila, návrat k prirodzenému dojčeniu, ak nikdy pred tým prirodzené nebolo, je veľmi ťažký. Vidíme to pri poradenstve bežne, jedny z najťažších poradenstiev sú, keď sa snažíme pomôcť pri deťoch, ktoré sú príliš odpútané od matky, majú od narodenia cumlík, rodičia sa boja ich nosiť na rukách, dieťatko zaspáva samo v postieľke, dojčí sa v 3-4-hodinových intervaloch a postupne prestáva priberať. Preto považujem príspevky Katariny, ktoré tu túto metódu obhajujú, za zavádzajúce, pretože weissbluthova metóda ohrozuje úspešnosť dojčenia a matky, ktoré sa pre ňu rozhodnú, na tento fakt nijako nie sú upozornené, naopak, Katarina im iste bude tvrdiť niečo podobné, ako v tejto diskusii, že dojčenie je úspešné pri všetkých jej klientkách a že podporuje dlhodobé dojčenie!
      Dieťa, ktoré sa nedojčí v noci, pretože sa systematicky od narodenia “učí” zaspávať samo a neprirodzene deformuje niektoré funkcie dojčenia, ktoré začne nahrádzať napr. cumlík, či iná náhrada matky, napr. hračka alebo plienka, alebo dokonca aj sem-tam fľaša s mliekom či čajíkom, má narušený celý chod dojčenia. Nevyužíva všetky funkcie dojčenia, alebo ich využíva len čiastočne. Dlhodobé dojčenie pri takomto systéme nefunguje nie len preto, že tvorba mlieka nie je podporovaná nočným dojčením, ale najmä preto, že dieťa pre úspešné dojčenie nemôže dojčenie vnímať len ako prostriedok pre nasýtenie, ale je potrebné, aby využívalo všetky funkcie dojčenia, ktoré sú prirodzené a ktoré dieťa, ak ho matka dojčí na požiadanie a nenahradzuje dojčenia rôznymi náhradami, prirodzene využíva a tak potrebuje dojčenie aj po tom, čo sa začne nutritívna funkcia dojčenia postupne znižovať s postupne rastúcim množstvom tuhej stravy a tekutín, ktoré sa popri dojčení ponúkajú. Dojčenia ako takého sa potom dieťa prirodzene postupne, pomaly zrieka v čase, kedy sa začína samo cítiť dosť kompetentné na to, aby sa správalo nezávisle, napr. aj v oblasti nočného spánku – je schopné sa pri precitnutí v noci uspať samo, pretože je už na to zrelé. Nie preto, že ho do tejto situácie niekto vmanévroval, prípadne dotlačil násilím v čase, kedy na to pripravené nie je.
      Pri Vašej situácii sa dá predpokladať, že Vaša dcérka sa skrátka nedojčí v noci preto, že to nepotrebuje. Nie je to celkom bežné, ale na druhej strane to nie je žiadny problém, ak počas dňa, využíva všetky funkcie dojčenia. V takom prípade Vaša tvorba mlieka reaguje na Vašu konkrétnu situáciu a prispôsobuje sa jej. Ak dcérka pri tomto systéme dojčenia priberá, prospieva a je spokojná, nie je čo riešiť. Ak by sa aj situácia zmenila a dcérka by sa začala v noci častejšie precitať, Vaša tvorba mlieka sa tomu prispôsobí. Rozhodne sa toho, že teraz väčšinou v noci nedojčíte netreba báť, ani to riešiť zbytočným preventívnym odsávaním mlieka v noci, či dokonca budením dieťaťa.
      Ak chcete niečo preventívne urobiť, pokúste sa sústrediť skôr na to, ako budete teraz zavádzať príkrmy, keďže dcérka už o ne začne prejavovať záujem. Je veľmi dôležité zavádzať príkrmy popri dojčení, teda nenahrádzať dojčenia príkrmami, ale k dojčeniu PRIdať tuhú stravu (preto sa označuje ako PRÍkrm) a nepodávať veľký objem potravy, je vhodné prvé mesiace skôr dopriať bábätku hru s jedlom, s rôznymi typmi, tvarmi, chuťami a konzistenciou potravy, ponúkať rôznorodé potraviny, sústrediť sa skôr na ochutnávanie a spoznávanie, než na nasýtenie dieťaťa. Pri ponúkaní tekutín je vhodné sa vyhnúť použitiu dojčenskej fľaše s cumlíkom. Materské mlieko by počas prvého roka života malo tvoriť hlavnú zložku potravy, až v druhom roku začne väčšina dojčených detí nachádzať akúsi rovnováhu medzi príjmom mliečka a papaním príkrmov a začnú viac jesť (pozor nehovorím o počte dojčení – počet dojčení nehovorí nič o príjme mlieka, naopak 2-ročné dieťa sa môže chcieť dojčiť častejšie než novorodenec). Zavádzanie príkrmov popri aktívnom ponúkaní dojčenia odporúča Svetová zdravotnícka organizácia do dvoch rokov, potom už je konzumovanie tuhej stravy rovnako ako aj dojčenie väčšinou pevne ukotvené a odporúča sa dojčiť ďalej, tak ako to matke a dieťaťu vyhovuje, ideálne tak dlho, ako dieťa potrebuje.
      Držím Vám palce a keby sa Vám predsalen čosi nezdalo, obráťte sa na Annag.

      • Katarina says:

        Inak, Vierka, ešte poznámka:

        medzi Tereziným dieťaťom a tými, ktoré opisujem ja -(nazvime ich pracovne weissbluthovskými), nie je žiadny rozdiel – Tereza je jedna z tých šťastných mamičiek, ktoré sú prirodzene veľmi citlivé na potrebu spánku svojho dieťatka a dáva ho spať v súlade s jeho spánkovými rytmami. To sa dá aj bez Weissblutha, a poznám dosť mamičiek, čo o Weissbluthovi nepočuli a vedia to – všetky mi popísali presne ten istý spánkový systém ako popisuje doktor Weissbluth ako ZDRAVÝ a PRIRODZENÝ – a ani jedna jeho knihu nikdy nečítala. Ich deti však spali práve tak, ako Terezino a ako aj moje vlastné dieťa a všetky deti, ktoré opisuje Weissbluth vo svojej knihe ako tie, ktoré mali od narodenia zabezpečený dostatok zdravého spánku.
        Takže žiadna drsná metóda ako učiť dieťa spať sa nekoná – ako u Terezy, tak ani u mňa, ani u detí, ktorých rodičia sa riadia Weissbluthovou metódou odmalička – lebo ona len kopíruje to, čo je prirodzené. Prevencia žiadny plač nezahŕňa, spánok sa do takejto podoby vyvinie úplne sám.
        Niektorí rodičia možno nemajú v sebe až taký cit pre potrebu spánku a musia sa to naučiť z kníh. Preto občas potrebujeme napríklad Weissblutha, aby nás to naučil. On nevraví nič iné, ako to, čo Tereza a toľko iných matiek cíti a vie úplne prirodzene.

        Ale pozor! Máme tendenciu sa občas preceniť. Ja sama som si už dávno priznala, že nikdy by som sa nenaučila tak “čítať” potreby svojho dieťatka bez Weissblutha. Asi by som sa držala logiky – kým je dobré, nie je ešte unavené… a problémy by sa mi nabaľovali. Nie je nič zlé na tom, ak ja -alebo ktorákoľvek iná mamička proste v sebe nemá až taký citlivý a neomylný vnem ako by chcela.

        Príklad: Niekto si vie u detí získať prirodzený rešpekt bez toho, aby čokoľvek študoval, a niekto si musí najprv naštudovať celé knihy z psychológie, didaktiky či pedagogiky, kým si tento rešpekt vie medzi deťmi získať. Ale dá sa to naučiť. To isté huslisti – niekto chytí husle do ruky ako môj brat a hrá. Vyhráva súťaže, cestuje po svete a vôbec nemusí poznať noty. Niekto iný taký talent možno nemá, ale dokáže sa to naučiť z kníh, z nôt, z hudobnej školy, tréningom….

        To isté my rodičia – niektorí majú to šťastie, že akosi prirodzene vnímajú a rešpektujú potreby spánku svojich detí, vedia presne odhadnúť, kedy je ten správny čas dať dieťa spinkať. No a my ostatní sa to musíme naučiť – trebárs aj z kníh. Takou knihou je Weissbluth. Nevraví nič iné, len opisuje to, čo je prirodzené a normálne. Ja som sa to naučila z knihy, nemám to v sebe odjakživa – všetko sa dá naučiť, nie všetci všetko vieme hneď.

        Moje dieťa spí úplne dokonale odmalička. Tak ako opisuje Tereza. Čakám druhé a presne viem, že bude takisto “perfektný spáčik” – potvrdím Vám to o rok -o dva, lebo mi už zase isto neveríte 🙂 A keby som mala desať detí, tak by všetky spali tak krásne a bez plaču. Viem to, naučila som sa to z knihy a nehanbím sa za to, že som to nevedela odjakživa, prirodzene a hneď. Na niečo máme vlohy, na niečo nie – ale všetko, čo nám chýba, sa môžeme naučiť. Aj dávať naše dieťa spať v správnom čase.

        • Katarina says:

          Stále si vyberáte a doslova zhadzujete časť metódy, ktorá nie je určená rodičom, ako ste vy, ktorí chcú dojčiť dva tri roky a viac. Keby ste čítali knihu od doktora Weissblutha, keby ste čítali pozornejšie, čo tu píšem, vedeli by ste, že Weissbluth opisuje veľa rôznych metód a každá je iná

          – jedna je prispôsobená rodičom, ktorí sa rozhodli nedojčiť vôbec, alebo dojčiť nemôžu.
          Druhá tým, ktorí chcú spať so svojím dieťatkom v jednej posteli a dojčiť na požiadanie.
          Ďalšia tým, ktorí sa takto spolu dobre vyspať nedokážu a zvolia si dať dieťatko do vlastnej postieľky alebo do inej izby.
          Ako ste spomínali, každý rodič vie, čo je pre jeho rodinu najlepšie. A môže si vybrať. A neexistuje dobrá alebo zlá cesta. Hlavne, že tá cesta vyhovuje ako dieťaťu, tak všetkým členom rodiny a všetci sú spokojní a dobre vyspatí.

          Vy stále vypisujete, ako weissbluthova metóda škodí dojčeniu a zavádza – ale veď ani neviete, o čom sa vyjadrujete, prečítajte si najprv tú knihu. Tam máte časti a metódy na zdravý spánok, ktoré sa venujú len rodičom, ktorí chcú dlhodobo dojčiť na požiadanie trebárs tri roky a spať v jednej posteli so svojím dieťaťom a úplne odmietajú metódu vyplakania. Aj pre nich má Weissbluth metódy na zachovanie prirodzeného zdravého spánku, aby sa všetci členovia rodiny vždy dobre vyspali a nepoznali, čo je to únava a nedostatok, či deficit spánku.

          Tie, ktoré tu vypichujete vy, nie sú zrovna z tejto kategórie, a sama ste predsa uznali, že každý rodič si má právo voliť cestu, ktorá jeho rodine vyhovuje najviac – a verím, že nie je podľa vás nič zlé na tom, ak sa rozhodne matka, že dojčiť nebude dlhšie ako rok, nech už má na to akékoľvek dôvody. Že nie je o nič horšou matkou ako tá, ktorá bude dojčiť tri roky.

          Preto Vás prosím, nezjednodušujte, čo je komplexné a nekomplikujte, čo je jednoduché, lebo to neustále robíte.

          • Katarina says:

            Citujem Vieru a úplne súhlasím:

            “Pri Vašej situácii sa dá predpokladať, že Vaša dcérka sa skrátka nedojčí v noci preto, že to nepotrebuje. Nie je to celkom bežné, ale na druhej strane to nie je žiadny problém, ak počas dňa, využíva všetky funkcie dojčenia. V takom prípade Vaša tvorba mlieka reaguje na Vašu konkrétnu situáciu a prispôsobuje sa jej. Ak dcérka pri tomto systéme dojčenia priberá, prospieva a je spokojná, nie je čo riešiť. Ak by sa aj situácia zmenila a dcérka by sa začala v noci častejšie precitať, Vaša tvorba mlieka sa tomu prispôsobí. Rozhodne sa toho, že teraz väčšinou v noci nedojčíte netreba báť, ani to riešiť zbytočným preventívnym odsávaním mlieka v noci, či dokonca budením dieťaťa.”

            teda, úplne súhlasím, len dve slová: nie je to celkom bežné – sú síce pravdou, ale nesmieme si ich zameniť s konštatovaním: nie je to prirodzené. Je to úplne prirodzený vývin dieťaťa, ktoré má dostatok zdravého spánku odmalička a spáva v súlade so svojím biorytmom.

            Ako ste uznali, všetky funkcie dojčenia môžu byť zachované počas dňa a dá sa takto normálne fungovať bez negatívnych dôsledkov na dojčenie.
            Akoby som čítala o svojom dieťati. Nikdy som ho nenútila nijako spať, dávala som ho len spať tak, ako to potrebovalo. Za to, že sa mi v noci zobudilo len raz, alebo 2x ( vďaka tomu, že som ho dávala na noc spať v správny čas a cez deň som dokázala udržať denné spánky vždy v súlade s jeho denným rytmom)
            Za to, že v 8 mesiacoch sa mi samo a prirodzene prestalo budiť, zase len vďaka tomu, že som ho dávala spať zásadne vtedy, keď to potrebovalo – v správnom čase v súlade s biorytmom… nijakú inú metódu som na ňom neuplatňovala!!!!! a vy mi budete robiť rozdiely medzi Terezinym a mojim dieťaťom len preto, že ona to má v sebe ako vrodenú schopnosť a ja som sa to naučila z Weissbluthovej knižky. Prepáčte. Nechápem.

            A inak, ak mi vyčítate, že som nedojčila 3 roky ale len 9 či 10 mesiacov – mala som vlastné dôvody, prečo sa tak stalo, a vy ste predsa zástankyňou názoru, že je len a len na matke, ako dlho sa rozhodne dojčiť svoje dieťa. Preto je irelevantné to ukladať do roviny, že moje dieťa bolo “predčasne odstavené” len preto, že spalo tak, ako dieťa spať má – zdravo – a potom to použiť ako argument k Vášmu tvrdeniu, že Weissbluthove metódy ohrozujú dojčenie.

            PS: Terezine metódy budú asi tiež “mimoriadne hrubé a necitlivé”, keď jej dieťa spí presne tak isto ako moje (a všetky, ktoré idú od narodenia podľa Weissbluthovej knihy) bez toho, aby ho do toho “nútila”….

            Nerozumiem, že ak to, čo opíšem ako zdravý spánok ja, opíše niekto, kto to vie bez knihy, tak je to OK a všetko môže byť v poriadku. Ak si to naštudujem v knihe a nespadla som zrovna dokonalá matka z neba, tak už to v poriadku nie je, darmo hovorím o presne takom istom spánku – aj presne o takom istom dojčení ako Tereza.

            • Viera Cervena says:

              Myslím, že v tejto diskusii som povedala už všetko, čo som chcela, preto toto bude môj posledný príspevok k weissbluthovej metode. Veľmi ťažko sa s Vami, Katka, diskutuje, pretože hneď na úvod si neprečítate poriadne článok a potom sa cítite byť istá v kramflekoch, reagujete na niečo, čo som v článku vôbec nepovedala a pritom používate manipulatívny, osočujúci a urážlivý štýl argumentácie, odpovede buď nečítate vôbec, alebo povrchne, občas odpovedáte mne na niečo, čo sa pýta niekto iný, či inému na to, čo som písala ja… mamičky, ktoré túto diskusiu čítajú, si snáď vlastný názor urobia, my dve sa nemáme šancu k niečomu dopracovať, pretože manipulatívny spôsob, akým prekrucujete moje slová, je neuveriteľný. Napr.
              Ja napíšem:
              „Katka, Vy zase zabúdate na to, že dojčenie v dĺžke 9 mesiacov, nie je dlhodobé. Ide o predčasné neprirodzené odstavenie, ktoré prináša možné riziká. Ak táto dĺžka dojčenia bola optimálna pre Vás, je to v poriadku. Ak však chcete argumentovať, že weissbluthova metóda neprináša riziká pre dojčenie, je na čase, začať si o dojčení niečo študovať. Napr. ako a hlavne kedy prebieha prirodzené odstavenie. A aké riziká prináša predčasné odstavenie.“
              A Vy?
              „A inak, ak mi vyčítate, že som nedojčila 3 roky ale len 9 či 10 mesiacov – mala som vlastné dôvody, prečo sa tak stalo, a vy ste predsa zástankyňou názoru, že je len a len na matke, ako dlho sa rozhodne dojčiť svoje dieťa. Preto je irelevantné to ukladať do roviny, že moje dieťa bolo “predčasne odstavené” len preto, že spalo tak, ako dieťa spať má – zdravo – a potom to použiť ako argument k Vášmu tvrdeniu, že Weissbluthove metódy ohrozujú dojčenie.“
              Prosím Vás, KDE som Vám vyčítala predčasné odstavenie Vášho dieťaťa!? Napísala som predsa, že JE TO V PORIADKU, ak to Vám vyhovovalo!!! Písala som to preto, že som reagovala na to, keď ste Vy argumentovali, že weissbluthova metóda je úplne kompatibilná s dlhodobým dojčením, veď aj Vy sama ste dojčili až 9 mesiacov. Na tom som napísala, že Vaša dĺžka dojčenia sa nedá označiť ako dlhodobé dojčenie, naopak, dieťa odstavené v 9. mesiaci je odstavené predčasne. Toto je proste fakt. Je to rovnaký fakt, ako keď sa narodí dieťa v 7. mesiaci tehotenstva, nikto nepochybuje o tom, že sa narodilo predčasne.
              Dojčenie je norma. Dlhodobé dojčenie je norma. Dnes sa na dojčenie kladie taký veľký dôraz najmä preto, že je skutočne dôležité, aby dieťa dostalo šancu byť dojčené a aj na to, aby bolo dlhodobo dojčené. A je jedna vec, či s tým súhlasí matka dieťaťa – tá sa môže, ideálne informovane, rozhodnúť, že skrátka dojčiť ani vôbec nebude. Nikto nemá právo takú matku obviňovať, ani spochybňovať jej rozhodnutie, je to jej život! Sme slobodné bytosti! Rovnako ako sa rozhodujeme o tom, čo budeme jesť a keď sa rozhodneme jesť niečo, o čom sa vie, že to nie je zdravé, ale napriek tomu to robíme, je to naše právo a berieme zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Človek musí vo svojom živote robiť veľa takýchto rozhodnutí. Okrem rozhodnutia či vôbec dojčiť, sa matky musia rozhodnúť potom aj v otázke toho, ako dlho budú dojčiť. Prirodzené, zdravé a prospešné je dojčiť dlhodobo, tak dlho, ako to dieťa potrebuje. Je však úplne v poriadku, ak sa matka rozhodne dojčiť kratšiu dobu, hoci aj 9 mesiacov, či ešte menej a znova jej to nikto nemôže vyčítať. Rovnako ako nikto nemôže vyčítať matke ani to, ak pôvodne síce chcela dojčiť dlhšie, ale pre problémy s dojčením musela prestať. Väčšina problémov s dojčením sa dá riešiť, ale niekedy je to veľmi ťažké a mnohé mamičky to skrátka nezvládnu a úprimne – vôbec sa im nečudujem, niektoré problémy, ktoré riešime, sú skutočne hlboké a rozsiahle a v situácii, v ktorej mamička je, sa proste riešia ťažko a sama si niekedy neviem predstaviť, keby som bola ja v tej situácii, či by som vládala ďalej, mnohé „svoje“ mamičky nesmierne obdivujem za to, čo prestáli pre dojčenie. Aj preto tak veľa hovoríme o prevencii, aby toto mamičky vôbec nemuseli zažívať a trápiť sa.
              To, čo som Vám vyčítala, teda nie je to, že VY ste dojčili krátkodobo, ale to, že matky riadiace sa Vašimi radami, MUSIA dojčiť krátkodobo, či to tak pôvodne chceli alebo nie. Vašou povinnosťou pri poradenstve je svojimi metódami neohrozovať dojčenie, ponúkať možnosti aplikovateľné pre konkrétnu situáciu tej-ktorej rodiny a pravdivo informovať o tom, čo prinášajú so sebou. To nerobíte. Naopak bežne odporúčate cumlíky, rôzne iné náhrady matky pre lepší spánok, v odkazoch, ktoré ste sem umiestnili, sa bežne hovorí o tom, že niektoré nočné dojčenia treba „odstrániť“, nahradiť niektoré dojčenia cumlíkom a pod. Týmito zásahmi zasahujete do dojčenia a do toho, ako dlho bude môcť byť dieťa dojčené. A toto riziko zostáva pre matky, ktoré sa rozhodnú Vám dôverovať a nie sú odborníčkami na dojčenie, skryté.

              • weissbluthmethod says:

                “To, čo som Vám vyčítala, teda nie je to, že VY ste dojčili krátkodobo, ale to, že matky riadiace sa Vašimi radami, MUSIA dojčiť krátkodobo, či to tak pôvodne chceli alebo nie.”

                Hej? zaujímavé, že toľké mamičky dojčili s weissbluthovou metódou dva-tri, niektoré aj štyri roky. A jediný rozdiel bol v tom, že ich deti popri tom dojčení ešte aj ZDRAVO SPALI. A dokonca poznám aj také, ktoré dojčili 3 roky a používali celý čas aj CUMLÍK, hííííííííííííííííí! fuuuuuuuuj! cumlík? hnuuus! najväčší nepriateľ dojčenia!
                Posielam pozdrav. Fakt ste občas vtipná.

                • veronika says:

                  K tej vašej debate len toľko: to fakt je toľko detí, ktoré sa v noci plne zobudia a nevedia trebárs hodinu zaspať, že o tom je potrebné písať knihy?

                  Lebo ja vidím (z okolia a vlastnej skúsenosti) len dve veci – kojené deti vrátane mojej 14 mesačnej dcéry sa budia na kojenie niekoľkokrát v noci -nepreberú sa úplne a hneď spia ďalej a deti na umelom mlieku spia 12 hodín v kuse.

                  Teda rodičia umelo živených detí asi s týmto problém nemajú. A nemyslím si, že všetci študovali Weissbluthove metódy.

                  To práve ja som z článkov podobných vašim stále mala ten dojem, že to ja mám problém a mala by som to riešiť.
                  Vy ste tiež až na základe upozornenia jednej z prispievajúcich priznala, že ak je to tak, že dieťa sa plne nepreberie a spí ďalej, je to v poriadku.

                  Tak čo tu vlastne riešime?

                  A k tej vašej výsmešnej poznámke k cumlíkom – jasné, že nie každé použitie cumlíka nevyhnutne znamená koniec dojčenia, ale ak je tá možnosť, že sa tým dojčenie skomplikuje, je potrebné na to upozorniť, nemyslíte? Ak niekde pri jazere je zákaz kúpania, neznamená to že každý sa utopí, ale upozorniť na nebezpečenstvo treba, nie?
                  Moja dcéra tiež pozná cumlík, namotala sa naňho keď jej šli zuby, proste si ho cez deň niekedy žužlala, keď bola nervózna, ale nikdy som jej ho nepchala do úst len preto, aby prestala plakať a v noci ma neotravovala.

                  • Katarina says:

                    Veronika, len na ujasnenie:

                    “Lebo ja vidím (z okolia a vlastnej skúsenosti) len dve veci – kojené deti vrátane mojej 14 mesačnej dcéry sa budia na kojenie niekoľkokrát v noci -nepreberú sa úplne a hneď spia ďalej a deti na umelom mlieku spia 12 hodín v kuse.

                    Teda rodičia umelo živených detí asi s týmto problém nemajú. A nemyslím si, že všetci študovali Weissbluthove metódy.”

                    Presne pre toto som sa zapojila do tejto diskusie. Vy delíte deti na dojčené a nedojčené a podľa toho delíte ich spánok. A to je najväčší nezmysel na tomto webe, kvôli ktorému píšem, pretože poznám desiatky detí plne dojčených, ktoré spia tak, ako vy vyhlasujete, že spia len deti na umelom mlieku. Podľa vášho delenia by aj moje dieťa bolo odchované na umelom mlieku. Aj dieťa mojej sesternice, ktorá dáva svoje dieťa spať v súlade s jeho biorytmom a plne a dlhodobo ho dojčí by potom asi bola jedna z tých výnimiek.

                    Ja vravím, že toto nie sú výnimky, že tak má zdravý spánok vyzerať, lebo každá a jedna matka, ktorej som vysvetlila ako detský spánok funguje a dáva ho spať podľa jeho biorytmu by vám potvrdila, že či už dojčí alebo nie, jej dieťa spí tak, ako vravím, že je zdravé a normálne. Tak, ako vy vravíte, že spia len deti na umelom mlieku. Drvivá väčšina detí, o ktorých hovorím, nie sú na umelom mlieku!

                    • Veronika says:

                      Dobre, tak mi len vysvetlite ešte pár vecí, prečo skoro ročná dcéra mojej kamarátky, ktorá mala pár nocí takých, že sa budila každých 20 minút prespala 12 hodín v kuse a spí tak odvtedy, odkedy to kamoška vzdala s tým, že už jej asi odišlo mlieko a dala jej Nutrilon. Pritom nemenila nič na spánkovom režime a dovtedy sa za normálnych okolností malá stále pár krát v noci zobudila.
                      Takisto švagriná kojila len asi 4 mesiace, lebo už druhý deň v pôrodnici jej milé pani sestričky kázali malému dávať čajík z fľašky, malý jej následne dohrýzol bradavky a ona to riešila odstriekavaním a prikrmovaním aj z fľaše až pokým jej mlieko neodišlo. Keď sme boli u nich, videla som ako ho ukladá spať do postieľky len tak samého s cumľom a on tam pekne krásne sám zapal. Pýtala som sa jej ako ho to naučila a ona mi len povedala, že odkedy prestala kojiť a prešla úplne na umelé mlieko sa to zmenilo a odvtedy jej aj prespí celú noc v kuse. Tiež neskúšala žiadne iné spánkové metódy len zmenila spôsob kŕmenia.
                      To ako nevyrývam, len mi to riadne nejak logicky argumentami vysvetlite.

                      A ešte k tomu dlhodobému dojčeniu . Keď tak nad tým rozmýšľam, ak by som aplikovala metódu, ktorú tu spomínate, asi by som už tiež nekojila. Nie všetki deti sú taký “mliekoholici”, že chodia za mamkou hocikedy cez deň a žiadajú si prsník. Moja malá už od 10-11 mesiacov chcela prsník vlastne len vtedy, keď som ju dávala spať. Keď jej ho ponúknem hocikedy inokedy, pozerá na mňa, že načo jej ho pchám, veď ona nemá čas 🙂 Teda dnes po 14 mesiacoch ju kojím len doobedu a poobede pred denným spánkom a potom večer pred spaním a ešte pár krát v noci. Teda vlastne jej slúži už len na uspávanie. Ak by som ju uspávala v “správny” čas, ako hovoríte a zaspala by mi sama v postieľke a v noci by sa nebudila, kedy by som ju kojila? Povedzte mi ako to konkrétne robia tie mamičky, ktoré spomínate, že koja 2-3 roky a deti im zároveň zdravo spia, lebo ja si to v praxi, potom ako deti už po roku prejdú na normálnu stravu, neviem asi celkom dobre predstaviť. A kde je ešte priestor pre tie cumlíky ako to hrdo vyhlasujete?

                  • zuzana says:

                    tretia kategoria:-) dieta mojej kamosky ktore bolo na UM od narodenia a do 3 rokov sa budilo kazde 2 hodiny…
                    a 4ta kategoria kopa deticiek ktore su kojene a spia celu noc… nezavisi od toho co dieta papa to ako spi…ale skor od osobnosti ci povahy dietatka…

                    • Sonice says:

                      Presne tak, ja som taktiež odchovaná na UM a budila som sa stále až do 2 rokov.

                    • weissbluthmethod says:

                      Presne tak! Závisí od osobnosti či povahy dieťatka, vôbec nie od toho, čo papá, ale ešte viac a oveľa viac závisí od rodičov!

                      Neviem, či môže byť náhoda, že všetci rodičia, ktorí sa naučili správne “čítať” potreby spánku svojho dieťaťa majú zrovna tie deti s osobnosťou a povahou podľa vás vhodnou na dlhý a hlboký spánok…. Ja vám môžem už teraz povedať, že moje druhé dieťa bude mať zase povahu “spavú” – a to nie som ani Boh ani genetický mág, len viem, kedy treba dieťa dávať spať, preto mi bude spať dobre. A je jedno či ho budem dojčiť alebo nie, či budem spať pri ňom alebo nie.

                      Alebo, že hyperaktívne deti, ktoré nedokázali spať a bývali mrzuté, nedokázali sa samé hrať, boli precitlivelé a nevedeli sa na nič dlhšie sústrediť, potrebovali byť neustále stimulované, aby neplakali a nemrnčali (najmä neskôr poobede a podvečer), nad jednou vecou nevydržali dlhšie ako pár minút a v čase, keď mali ísť spať ich nešlo nijako utíšiť, lebo ich nervový systém bol taký vybičovaný dlhodobou únavou a vyžadovali nekonečné uspávanie a nosenie na rukách
                      – čuduj sa svete –
                      po zmene spánkového režimu na zdravý a poriadny spánok (aj bez “krutých metód” a bez vyplakania, len správnym vnímavým načasovaním spánku) sa ich povaha zmenila ako mávnutím čarovného prútika: z hyperaktívnych detí sa stali zdravo aktívne a čulé, z nepokojných a mrzutých sa zmenili na pokojné, vnímavé, jednoducho zdravo oddýchnuté deti, ktoré vydržia nad jednou vecou (aj celkom samé) spokojne a sústredene 20 minút i hodinu bez toho, aby museli mať pri hre k dispozícii asistenciu rodiča. Zrazu sa kamsi vyparila ich umrnčanosť a precitlivelosť. Tieto deti zrazu netreba hodiny uspávať – doslova z týždňa na týždeň vedia zaspať s minimálnou asistenciou rodiča, a mnohé z tých, ktoré pôvodne nijako večer nešlo uspať sa teraz samé pýtajú do postieľky, keď je správny čas.

                      Toto sú príklady z mojej vlastnej praxe, tak ja neviem, čo mi na to chcete povedať.

                      Dostatok alebo nedostatok spánku môže ovplyvniť povahu a osobnosť dieťaťa -a to v oveľa väčšej miere ako môže povaha a osobnosť dieťaťa ovplyvniť jeho spánok. Takže čo bolo skôr? Komplikovaná, hyperaktívna a nezvládnuteľná ( alebo trebárs len “nespavá”) povaha dieťaťa, alebo odmalička nenápadne narastajúca a kumulujúca sa chronická únava? Je to minimálne otázka typu Kura či vajce?, aj keď druhý príklad napravených detí, ktorých povaha sa celkom zmenila pre mňa hovorí jasnou rečou.

                • zuzana says:

                  k tomu cumliku…osobne poznam zenu – matku, ktora dala cumlik aj flasu a dieta jej potom odmietlo prsnik pritom mlieka mala na rozdavanie, nevedelo ho uz tak dobre uchopit a teda nechcelo… kojila len 2 mesiace, kvoli cumliku…moja tiez mala cumlik aj flasu 3 mesiace a sama obe zbytocnosti potom odhodila a viac ich nechcela,ale riziko tam je, tak by som sa z toho nevysmievala… a keby som o tej matke ktora realne zazila odmietnutie prsnika kvoli cumliku vedela skor tak by som NIKDY NERISKOVALA A MALEJ HO NEDALA ale musim povedat ze patrim medzi stastne ktorym sa to nevypomstilo…

                • Sonice says:

                  Veronika, já si myslím, že to nemá význam ďalej presviedčať túto pani. Keď jej dochádzajú argumenty, uchyľuje sa k urážkam, afektuje,… ako napríklad:

                  “A dokonca poznám aj také, ktoré dojčili 3 roky a používali celý čas aj CUMLÍK, hííííííííííííííííí! fuuuuuuuuj! cumlík? hnuuus! najväčší nepriateľ dojčenia!
                  Posielam pozdrav. Fakt ste občas vtipná.”

                  To mi osobne pripadá niečo v štýle dve deti v škôlke OKULIARE
                  “Híííííííííííííí” fuuuuuuuuuuuuuuj! on nosí okuliare!!!!! vyzerá ako mimozemšťan!
                  CHoď preč,já sa s takými nehrám.”
                  Na niečo podobné si zo škôlky naozaj pamätám. Nosila som tie okuliare.

                  Inakšie neočakávam, že by paní Katarína pochopila o čo ide v mojom príspevku. Očakávam, že ho prekrúti o 360 st. ako zvykne. Nebudem preto na odpoveď reagovať. Ani nikto iný by už nemusel. Nech sa to už skončí,súhlas?

                  • Katarina says:

                    Najväčšie urážky v tejto diskusii padli práve z vašej strany, Sonice, tak ma vždy fascinuje, keď trafená hus najviac gága.
                    Ja som tu použila najhoršie slovo smiešna, vy ste použili slovo protivná. Tak kto sa uchyľuje k horším urážkam?

          • Viera Cervena says:

            “Vy stále vypisujete, ako weissbluthova metóda škodí dojčeniu a zavádza – ale veď ani neviete, o čom sa vyjadrujete, prečítajte si najprv tú knihu.”
            Katka, ja som Weissbluthovu knihu (hoci priznávam, že nie celú) čítala a znova opakujem, že vo svojich odporúčaniach pre dojčenie ďaleko presahuje marketingové schopnosti firiem vyrábajúcich UM.
            Dr. Weissbluth v odporúčaniach, ktoré sa týkali dojčenia, ktoré som čítala, nijako nerozlišuje, či hovorí k rodičom, ktorých cieľom je dojčiť napr. 6 mesiacov a dosť alebo k rodičom, ktorí by radi dojčili dlhodobo – a jeho odporúčania sú pritom slovami človeka, ktorý o dojčení skutočne nič netuší a dokážu narušiť úspešnosť dojčenia aj tam, kde nie sú problémy s dojčením, nehovoriac už o situáciách, kde nejaké problémy už sú. S ohľadom na riziká predčasného odstavenia dieťaťa je toto podľa mňa trestuhodné.

            • weissbluthmethod says:

              Nuž, tak tam je Váš problém, prečítate si časť, a neviete kontext.
              Aj z Biblie sa dá vytiahnuť veta: “Ak nebudete nenávidieť svojho otca a matku, nie ste ma hodni.” Môžem sa zariadiť len podľa nej (alebo minimálne obviniť kresťanov, že učia nenávidieť) – alebo si môžem prečítať celú Bibliu a vidieť komplexne. Kto nečíta celý kontext, ale len časť, býva často hlúpejší ako ten, čo si neprečíta vôbec nič..

              • Viera Cervena says:

                Katarína, odkiaľ viete, že som z knihy od Weissblutha prečítala jednu vetu? A ak to ani netušíte, čo Vás oprávňuje k hrubosti, s ktorou tu zvyknete reagovať na iný názor?
                Skúsme sa naozaj baviť konštruktívne – ak si myslíte, že neviem, o čom hovorím a mýlim sa – myslím komentár z 10.12., na ktorý ste tu reagovali – skúste teda vytiahnuť nejaké časti z knihy či filozofie dr. Weissblutha, ktorými reálne podporuje dojčenie! Neuhýbajte, tak, ako to tu bežne robíte, človek Vám jasne preukáže, v čom sa mýlite a Vy na to nenapíšete nič, alebo zase útočíte z inej strany.
                Žiadny relevantný protiargument, ktorý by dokazoval, že Weissbluthove odporúčania v oblasti dojčenia neškodia dojčeniu, ste totiž neuviedli a úprimne – ani sa nečudujem, pretože úspešne dojčiť a pritom aplikovať hoci len jednu z jeho rád, môže byť pre viaceré dojčiace matky nezvládnuteľný problém. Preto ste namiesto toho napísali komentár, ktorý má akurát poukázať na to, že som z knihy nič nečítala – pritom nemôžete vedieť, ako to v skutočnosti je a samozrejme, že to, čo si domýšľate je ďaleko od pravdy – prečítala som knihu Healthy sleep habits, happy child, ako som však napísala, nie celú – najmä však preto, že na Amazone, kde sa dá táto kniha pozrieť, nie sú niektoré stránky dostupné a je fakt, že do tejto knihy peniaze investovať nemienim.
                Nebudem prepisovať všetko, s čím ohľadom dojčenia nemôžem ako certifikovaná poradkyňa pri dojčení súhlasiť, nebudem napr. popisovať jeho odporúčania pre používanie cumlíka ako normálnej súčasti starostlivosti o dojčené dieťa, aj iné tvrdenia z oblasti dojčenia „stoja za to“ a aspoň zopár uvádzam nižšie. Na základe týchto citátov si môžem dovoliť stáť si za všetkým, čo som napísala vo vyššie uvedenom komentári. Dr. Weissbluth sa naozaj tvári ako človek podporujúci dojčenie, je však zrejmé, že to, ako dojčenie funguje, čo poskytuje a kde je pôvod rôznych príčin problémov s dojčením, je mu nejasné – to mu však nebráni v tom, aby robil rôzne nesprávne uzávery a dával odporúčania, z ktorých mnohé – znova zdôrazňujem – si nedovolia ani firmy profitujúce z predaja umelého mlieka. Tie síce tiež robia, čo môžu, aby sa matka dostala do situácie, kedy musí dokrmovať, ale aspoň navonok uznávajú, že prvých 6 mesiacov má byť dieťa výlučne dojčené. Dr. Weissbluth však považuje za úplne normálne, aby dieťa v období výlučného dojčenia dojčené výlučne nebolo. Bez ohľadu na to, aké riziká prináša toto odporúčanie.
                Posúďte str. 77 a ďalej:
                Tvrdenie – ak sa dieťa nedostatočne kŕmi, môže byť príliš hladné, aby spalo dobre. Čo robiť?
                „Prvorodičkám odporúčam raz za 24 hod podávať fľašu s odstriekaným MM alebo s UM, keď má dieťa 2 alebo 3 týždne.“
                Vzápätí sú uvedené aj bonusy tohto odporúčania: Otec si tak tiež môže vychutnať kŕmenie svojho dieťaťa, matka si môže trochu odpočinúť a pomôže to v liečbe poškodených či bolestivých bradaviek. Rodičia navyše tento čas môžu využiť na rande, pri ktorom si dobijú energiu.
                „Niektoré skúsené matky, ktoré už pred tým úspešne dojčili, dajú fľašu aj skôr … Vedia, že jedna fľaša dieťa nezmätie a neprekáža v dojčení.“
                Argumentácia typická aj pre Katarínu – ja som dlhodobo dojčila bez problémov, všetky weissbluthove deti boli dojčené bez problémov a ak matka chcela, aj dlhodobo – prezentácia osobného názoru a presvedčenia o neškodnosti cumlíka a fľaše a to napriek tomu, že štúdie jasne zdokumentovávajú, že deti používajúce cumlík sú dojčené omnoho menej výlučne a dlhodobo než deti bez cumlíka, že cumlík prináša aj isté zdravotné riziká, že fľaša naozaj dojčeniu škodí a prečo škodí. Navyše umelé mlieko samotné prináša pre dieťa závažné riziká a pri dojčenom dieťati by malo byť používané po dôkladnom zvážení všetkých ostatných možností, ak skutočne nie je dočasne možné dojčiť výlučne, malo by byť používané výlučne ako liečivo, nie ako normálna súčasť starostlivosti o dieťa. O škodlivosti cumlíkov, fliaš aj umelého mlieka je možné dočítať sa viac aj v rôznych článkoch tohto blogu a najmä na stránke http://www.mamila.sk – Prezentácie o dojčení, odporúčam najmä prezentáciu z tohto roka Materské mlieko vs. umelé a zo staršej konferencie Iba jedna fľaša.
                Navyše sa z tvrdení dr. Weissblutha tu, ale v iných častiach tejto knihy, dá vyrozumieť, že bolestivé bradavky považuje skrátka za bežnú a normálnu súčasť dojčenia – pritom spojitosť medzi nesprávnym prisávaním sa bábätka (ktoré cumlík len zhoršuje) a poškodením bradaviek, následnou infekciu trhliniek, kandidózou, zablokovanými mliekovodmi, zápalmi prsníka, abscesmi a inými bolestivými problémami, ktoré by mali byť raritné a miesto toho si zbytočne niečo z tohto odtrpí v podstate skoro každá mamička, si zjavne neuvedomuje. Naopak pripisuje to mylne príliš dlhému dojčeniu, ktoré poškodí kožu okolo bradaviek. Tú potom odporúča liečiť kortikoidmi.
                Rady podobného typu, plus tie ďalšie, ktoré uvádza, sú príčinou toho, prečo toľko mamičiek dnes musí s dojčením bojovať, v bolestiach, s pocitmi neschopnosti, úplne zbytočne! Celý tento blog, ale aj iné internetové stránky sú plné otázok mamičiek s problémami s dojčením, práca mnohých desiatok poradkýň Mamily pozostáva z pomoci mamičkám s problémami, pričom väčšine z nich sa dalo predísť rešpektovaním prirodzeného začiatku dojčenia, pri ktorom sa dieťa svojimi vrodenými prirodzenými schopnosťami naučí správnemu hlbokému a asymetrickému prisatiu na prsník a následne sa toto prisatie nebude kaziť podávaním umelých náhrad prsníka (cumlíka, fľaše a klobúčikov) a dieťa sa bude dojčiť na požiadanie, tak často a dlho, ako potrebuje.
                „Dôvod, pre ktorý sa fľaša podáva raz za 24 hod je, aby sa dieťa naučilo piť z fľaše.“
                Dojčené dieťa predsa fľašu vôbec nepotrebuje a nielen z ohľadom ohrozenie dojčenia, ale aj vzhľadom na zdravie dieťaťa je omnoho lepšie, ak ju ani nikdy nepozná.
                Ďalej str. 85 – pojednáva o tom, čo s dieťaťom, ktoré sa neupokojí inak, len na prsníku
                Je tu samozrejme varovanie pred týmto úplne bežným a v podstate normálnym správaním s tým, že argumentom je, že matka bude mať následkom dlhého zotrvania dieťaťa na prsníku, bolestivé bradavky, s varovaním pred skutočne intenzívnou bolesťou (autor prirovnáva bolesť k „božiemu súdu“). Dôvodom bolestivých bradaviek, a už vôbec nie extrémne bolestivých bradaviek, však nie je to, že dieťa trávi na prsníku veľa času!
                Pár ďalších tvrdení, ktoré nie sú v súlade s poznatkami o dojčení:
                „Nepohodlie a bolesť spojená s dojčením spolu s vyčerpaním z nedostatku spánku môžu vyvolať toľko stresu, že sa zníži tvorba mlieka.“
                „Niektorým matkám takýchto detí môže pomôcť kŕmiť z fľaše umelým mliekom alebo odstriekaným mliekom (iným to môže spôsobiť ešte viac stresu).“
                „Ak chcete dojčiť, kompromisom je, aby niekto iný nakŕmil dieťa fľašou raz za 24 hod odstriekaným MM. Toto nespôsobí zmätenie cumlíkom ani neprekáža laktácii.“
                Kompromis vedúci pri väčšine bábätiek k jedinej veci – postupnému odmietaniu dojčenia, nutnosti častejšieho dokrmovania, podávania väčšieho množstva mlieka mimo prsník, potrebe siahnuť po umelom mlieku a k predčasnému ukončeniu dojčenia.
                str. 90 – časť o plynatosti bábätiek
                „…(večer) chcú byť deti na prsníku neustále, čo ešte zhoršuje problém s plynatosťou.“
                Je preto podľa knihy dobré si ráno odstriekať mlieko a večer, v tomto čase problémov s plynatosťou, ho podať fľašou.
                – problematika „predného“ a „zadného“ mlieka – ak dieťa pije veľa predného mlieka, môže mať väčšie problémy s plynatosťou – riešenie?
                „Snažte sa dieťa ponechať na jednom prsníku aspoň 15-20 minút, aby mohlo vypiť aj zadné mlieko.“
                Skvelá rada – dieťa, ktoré by na prsníku skutočne len pilo 20 minút, by bolo na prasknutie prepchaté. Väčšina detí, zvlášť ak sa nesprávne prisávajú, však v skutočnosti pije krátko (vtedy, keď má matka vypudzovací reflex), pri znížení toku mlieka, ak sú to novorodenci do cca 3. týždňov veku, zaspávajú, alebo, ak sú staršie – hnevajú sa, pučia, krútia, správajú sa, ako keby ich bolelo bruško, či boli zaplynené, pričom večer je toto správanie ešte vypuklejšie a ak sa pozeráme pri tomto správaní na to, čo dieťa v skutočnosti na prsníku robí, uvidíme, že prestáva piť a začína čoraz viac sať naprázdno. Ak ho matka vtedy preloží na druhý prsník, dieťa vypije o to viac mlieka. Ak ho však ponechá na prsníku (tento mýtus nešíri len dr. Weissbluth, je to časté mylné odporúčanie, takže toto mamičky často robia) bude sať naprázdno aj tých zvyšných 15 minút, nevypije skoro žiadne ďalšie mlieko – ani predné, ani zadné. Rada ponechať dieťa dlho na jednom prsníku, aby dostalo aj „zadné“ mlieko, sa často odporúča aj v snahe o to, aby dieťa lepšie priberalo. Dosiahnuť s ňou však môžeme presný opak – dieťa bude strácať na hmotnosti, k veľkej radosti predajcov UM.
                str. 91
                – príliš silný vypudzovací reflex, okrem iných odporúčaní aj toto:
                „Pred kŕmením si odstriekajte trochu mlieka….“
                Výborná rada – pre matku, ktorá má nadmerný vypudzovací reflex spôsobený nadprodukciou (čo platí pre drvivú väčšinu matiek s nadmerným v. reflexom) – stojí za vašim problémom príliš veľa mlieka? Zvýšte tvorbu mlieka ešte viac! Návod na to, ako napriek nadprodukcii môže matka mať taký vážny problém s dojčením, že začne dokrmovať fľašou.
                str. 95 – jasne dokumentuje chápanie dojčenia podľa dr. Weissblutha – ide výlučne o jedlo, presne tak ako sa vyjadruje Katarína, žiadne ďalšie funkcie sa dojčeniu nepriznávajú, preto dieťa má nárok využívať len nutričnú funkciu dojčenia. Dojčenie na požiadanie, hoci ho odporúčajú zdravotnícke organizácie ako dôležitú podmienku úspešnosti dojčenia a dr. Weissbluth by ako lekár mal rešpektovať odporúčania na medzinárodnej úrovni, vyzerá však podľa Marca Weissblutha takto:
                „Ak ste dieťa výdatne nadojčili, ďalšie minimálne dve hodiny v jeho žalúdku už nie je žiadne miesto pre mlieko a vo vašich prsníkoch už nie je žiadne alebo skoro žiadne mlieko. Dojčiť príliš často je zbytočné a ak trpíte bolesťami alebo ste vyčerpaná, je to deštruktívne.“
                Toto mimochodom je jeho reakcia na otázku matky, ktorá píše, že dieťa sa chce dojčiť častejšie a keď mu nedá prsník, plače. Dojčiť častejšie teda nie je vhodné, čo teda ďalej – cumlík, nechať plakať?… neviem. A prečo vlastne dojčiť častejšie nie je vhodné? Lebo dojčenie je len o jedle? Odkedy?
                Takto by sa dalo pokračovať aj ďalej. Viaceré z týchto rád majú schopnosť negatívne ovplyvniť dojčenie, samozrejme, nespochybňujem, že sú prípady, kedy sa dá dojčiť aj s občasným podaním fľaše, aj v 3-hodinových intervaloch, s cumlíkom, dokonca aj dlhodobo. Prax poradkýň pri dojčení a osobné prípady mnohých, mnohých mamičiek však hovoria samé za seba – zasahovanie do prirodzeného dojčenia umelými náhradami prsníka a nerešpektovanie dojčenia na požiadanie, hoci so šľachetným úmyslom nastaviť dieťa na zdravý spánok, môžu ovplyvniť úspešnosť dojčenia a v tomto zmysle prináša reálne riziká. Môžeme ich prehliadať, zľahčovať, či vysmievať sa im, sú reálne a zdokumentované štatistikou vo vedeckých štúdiách, z ktorých potom vychádzajú odporúčania organizácií podporujúcich dojčenie, ale aj medzinárodne uznávaných zdravotníckych organizácií, napr. WHO. A tie hovoria jasne – pre úspešnosť dojčenia je používanie umelých náhrad prsníka rizikové a je potrebné dojčiť na požiadanie. Štatistika teda znamená, že možno práve ja môžem byť v menšine a bez problémov dojčiť a k tomu dávať cumlíky, fľaše, či nedojčiť na požiadanie. Ale dopredu to nikdy nemôžem vedieť. Riziko, že napr. dieťa nebude môcť byť dojčené výlučne 6 mesiacov, že dojčenie nebude môcť byť dlhodobé, alebo, že si ho matka odtrpí bolestivými bradavkami a prsníkmi, keď sa navyše dá zabezpečiť, aby dieťa bolo dojčené prirodzene a súčasne dobre a zdravo spalo, preto v mojom ponímaní jednoznačne prevyšuje klady zdravého spánku, ktorý sľubuje weissbluthova metóda. A ako som sa už vyjadrila, matky, ktorým sa táto metóda odporúča, naň nijako nie sú upozornené, aby sa mohli rozhodnúť samé, ako ďalej.

                • Veronika says:

                  Som zvedavá akej odpovede sa Vám dostane od Kataríny, ja som na jeden jej príspevok pred časom tiež reagovala a žiadala konkrétnu odpoveď ohľadom jej tvrdení o dlhodobom dojčení a nedočkala som sa….

                  “A ešte k tomu dlhodobému dojčeniu . Keď tak nad tým rozmýšľam, ak by som aplikovala metódu, ktorú tu spomínate, asi by som už tiež nekojila. Nie všetki deti sú taký “mliekoholici”, že chodia za mamkou hocikedy cez deň a žiadajú si prsník. Moja malá už od 10-11 mesiacov chcela prsník vlastne len vtedy, keď som ju dávala spať. Keď jej ho ponúknem hocikedy inokedy, pozerá na mňa, že načo jej ho pchám, veď ona nemá čas Teda dnes po 14 mesiacoch ju kojím len doobedu a poobede pred denným spánkom a potom večer pred spaním a ešte pár krát v noci. Teda vlastne jej slúži už len na uspávanie. Ak by som ju uspávala v “správny” čas, ako hovoríte a zaspala by mi sama v postieľke a v noci by sa nebudila, kedy by som ju kojila? Povedzte mi ako to konkrétne robia tie mamičky, ktoré spomínate, že koja 2-3 roky a deti im zároveň zdravo spia, lebo ja si to v praxi, potom ako deti už po roku prejdú na normálnu stravu, neviem asi celkom dobre predstaviť. A kde je ešte priestor pre tie cumlíky ako to hrdo vyhlasujete?”

  3. andrea says:

    Dobry den, nejdem sa zapajat do vasich diskusii, na to nemam dostatocne skusenosti ani informacie.
    Len vas poprosim o pomoc. Moje dieta ma 4 mesiace a asi od 3 mesiacov mi prestalo zaspavat na prsniku. Je mi to luto, lebo mam problemy uspat ho, pravidelne vecer place – nosim ho, hojdam, nepomaha to. Alternativny scenar je, ze zaspi na prsniku, ale do hodiny je hore a cirkus zacina. Tiez sa nam stava, ze okolo tretej – stvrtej sa zobudi, napapa, este na prsniku sa rozplace a je hore a treba ho hodinu, niekedy dve, nosit.
    Poradili by ste mi, prosim vas, co s tym? Vyplakat ho nenecham, ale uz nevladzem. Mozno by mi mi stacilo vediet, ze je to v poriadku, ale nezda sa mi. Dakujem.

    • Viera Cervena says:

      Andrea, bolo by podľa môjho názoru vhodné skonzultovať tento stav s poradkyňou pri dojčení, ideálne pri osobnej návšteve, aby bolo možné priamo vyhodnotiť dojčenie a skonzultovať denný režim bábätka. Jedna vec je totiž, že Vám samotnej by bolo pohodlnejšie využívať pre uspávanie aj dojčenie, ako ďalšiu z možností a druhá vec je, že uspávanie dieťatka je jednou z hlavných funkcií dojčenia a ak ju dieťa nevyužíva, je dobré sa pozrieť osobne na to, či s dojčením nie sú nejaké problémy a skonzultovať priebeh posledných týždňov, čo mohlo viesť k tomu, že bábätko túto dôležitú funkciu odmieta využívať. Poradkyňu zo svojho okolia si môžete vybrať zo zoznamu poradkýň na http://www.mamila.sk. Držím palce!

  4. Akosi sa môj komentár stratil medzi ostatnými, tak to tu dám ešte raz.

    Chcem poukázať na na odbornú antropologickú štúdiu Katherine A. Dettwyler, Ph.D z Fakulty antropológie z Texaskej univerzity.. http://www.kathydettwyler.org/detsleepthrough.html

    Dr. Dettwyller tvrdí, že je fyziologicky NORMÁLNE a ZDRAVÉ pre ľudské mláďa do 3-4 rokov v kuse nespať.

    “The same is true of sleeping. Human children are designed to be sleeping with their parents. The sense of touch is the most important sense to primates, along with sight. Young primates are carried on their mother’s body and sleep with her for years after birth, often until well after weaning. The expected pattern is for mother and child to sleep together, and for child to be able to nurse whenever they want during the night. Normal, healthy, breastfed and co-sleeping children do not sleep “through the night” (say 7-9 hours at a stretch) until they are 3-4 years old, and no longer need night nursing. I repeat — this is NORMAL and HEALTHY.”

    Má to logiku, človek 99% svojho evolučného vývoja, teda niekoľko miliónov rokov prežil ako opica, prečo by sa to za posledných 20 rokov (čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba) malo zmeniť??

    p.s. metódu Dr. Weissblutha nepoznám, reagujem len na slová v diskusii o tom, že nie je normálne, keď deti nespia. 🙂

  5. annag says:

    Rada by som ešte doplnila:

    Toto je blog predovšetkým o dojčení. Články však čítajú i mamičky, ktorých deti sa už nedojčia. Je možné, že naše informácie v prvom momente vyznievajú tendenčne, zamerané čisto na dojčené deti. Nie je to tak.
    Mojím cieľom nie je vytvárať bariéry, odsudzovať. Informácie môžu pomôcť i nedojčiacim mamičkám, môžu im pomôcť lepšie porozumieť svojím deťom.

    Ak totiž bábätko z rôznych príčin nie je dojčené, stále má právo správať sa ako dieťatko dojčené. Pretože jeho potreby zostávajú rovnaké. Len naplnenie týchto potrieb je pre mamičku o dosť náročnejšie, pretože nemá po ruke účinný “nástroj” – prsník s mliečkom. Je nútená hľadať iné spôsoby, ako bábätku tieto potreby uspokojiť, ako si udržať silnú väzbu a ich vzájomný vzťah pozitívne rozvíjať i ďalej.

    Ak sa nedojčiaca mamička dokáže stotožniť s tým, že normou je dojčenie a normou je správanie sa dojčeného bábätka, tak dokáže byť tiež “ostrovom” istoty a bezpečia pre svoje bábätko. Ostrovom, ktorý je základ jeho zdravého fyzického i psychického vývoja. Tesný fyzický kontakt koža na kožu, kŕmenie v polohe akoby bolo dojčené výlučne matkou, spanie v spoločnej posteli, nosenie v šatke či nosiči atď. zabránia tomu, aby vznikali bariéry medzi mamičkou a bábätkom. Aby nedošlo k ich vzájomnému odcudzeniu. Aby poznala dobre svoje bábätko a vedela na jeho potreby reagovať včas.

    Prečo by nedojčené bábätko povedzme nemohlo piť v náručí mamičky, z fľašky, ktorá má malú dierku a z ktorej by sa mlieko nelialo a bábätko tak mohlo piť oveľa dlhšie a tým sa i nenutritívne uspokojiť priamo v jej náruči? Prečo by malo poznať cumlík? Prečo by mala dodržiavať nejaký pravidelný rytmus kŕmenia a na ml presné dávkovanie, hoci jej bábo o to nestojí? Prečo by s ním nemohla zaspávať ? Prečo by nemohla využívať i iné “alternatívne” spôsoby starostlivosti o svoje bábätko, povedzme používať látkové plienky či dokonca žiadne plienky? Každý takýto spôsob jej umožní lepšie porozumieť a priblížiť sa k svojmu dieťatku. Bez nutnosti v istých chvíľach využívať neľudské vyplakávacie metódy.

    • Katarina says:

      Hľadáte konflikt medzi dojčením a zdravým spánkom, ktorý tu prezentujem (12 hodín v noci, 2-4 hodiny cez deň, od 9 mesiacov najneskôr bez nočného budenia, nijaké záchvaty mrzutosti, nijaké hodiny uspávania a nijaké problémy so zaspávaním) … A tento konflikt, ktorý sa tu snažíte vtesnať, žiaľ, neexistuje. Prečo by si mal zdravý spánok odporovať so zdravým dojčením? Veď sú obe to najprirodzenejšie, čo dieťa má.

      Každý si môže vybrať.

      1. Osobne som radila už desiatkam mamičiek na Slovensku aj v zahraničí.
      Ja svedčím, že ani jedna z mamičiek, ktorých deti spia ZDRAVO podľa rád a výskumov doktora Weissblutha sa nikdy nesťažovala na problémy s dojčením. A koľké z nich dojčili na požiadanie a dlhodobo. Vrátane mňa samotnej. ŽEBY NÁHODA, že ani jedna nijaký problém so spánkom ani s dojčením nereferovala??? Žiadne problémy s uspávaním, so spánkom, s budením, s plačom v čase okolo spánkov, s únavou, mrnčaním v poobedňajších hodinách. A s dojčením tiež nie. To ponúka doktor Weissbluth.

      2. Alebo uverte tomu, že neschopnosť dieťaťa samostatne zaspať, neustále budenie sa v noci, plač kvôli spánku, povrchný nočný spánok a krátke a povrchné spánky cez deň, poobedňajšie umrnčané a nespokojné dieťa – že to všetko je pre vaše dieťa normálne. Vyberte si.

      Viac k tejto diskusii nemám čo dodať, snáď len pre tých, ktorí nechcú ostať žiť v mýtoch a legendách doktora Searsa a jemu podobných “vedcov” a rozhodli sa pre prvú možnosť: http://www.weissbluthmetoda.wordpress.com

      • Katarina says:

        “zabudate vsak na to ze kazde dieta je individualita a neda sa podla jedneho nalinajkovat den ci noc kazdeho dietata…”

        Ehm. Nezabúdam. Každé dieťa je individualita a nedá sa nalinajkovať. Zase mi vkladáte do úst slová, ktoré som nepoužila.
        Teraz mi povedzte: zdravá strava: Hej, moje dieťa je individualita a stále si pýta čokoládu, určite ju potrebuje viac, ako vaše. Veď nič sa nedá nalinajkovať. Každé dieťa je iné, vaše možno potrebuje jesť zeleninu, a to moje zrovna potrebuje jesť veľa čokolády.

        Hahaha! Presne toto vravíte čo sa týka spánku.

        Každé dieťa je iné, a to moje zrovna možno nepotrebuje spať zdravo… moje sa môže budiť aj stokrát za noc a cez deň spať povrchne a krátko a ani zaspať samo sa nikdy nemusí naučiť. Veď ich predsa nemôžme nalinajkovať.

        Áno, každé dieťa je iné. Niektoré sa prirodzene prestane v noci budiť v piatich mesiacoch a iné až v deviatich. Fakt je ten, že ani jedno sledované dieťa, ktoré bolo dobre vyspaté z dlhodobého hľadiska sa po deviatom mesiaci v noci už nebudilo. Ale tak dobre. To vaše je iné a nedá sa nalinajkovať a tak sa ešte v troch rokoch bude spokojne v noci budiť bez akejkoľvek ujmy na zdraví.

        • Katarina says:

          “myslim ze ked dam 10 mesacne dieta spat po 1,5 hodine bdenia tak to nie je neskoro.. ”

          a môže to byť neskoro, a najmä nestačí tak urobiť raz a len pri poobednom spánku- niekedy, ba skoro vždy – treba posunúť aj ten spánok predtým a aj nočný ako taký. takže samo osebe je vám na nič platné, ak dáte dieťa spať po 1,5 hodine bdenia a potom usúdite, že to nefunguje.

          A nejde len o jedenkrát, toto býva väčšinou dlhodobá záležitosť, napraviť nezdravý režim nebýva záležitosťou jednej akcie… jeden deň nemusí vôbec nič zmeniť. Dokonca ani jeden týždeň nie. Niekedy, v prípadoch väčšej chronickej únavy je potrebné úplne zmeniť celý režim, ale to vám radiť nemôžem, lebo neviem konkrétne podrobnosti.

          • zuzana says:

            ved ja ani nechcem! aby ste mi radili, celkovo preto lebo s vami vobec nesuhlasim a ani preto nie,lebo ja nemam ziadny problem…moja mala spava 2x denne asi hodinu vzdy ju davam spat po 1,5 hodine lebo vtedy si zacina suchat ocka a zacina zivat.. uspavam ju na prsniku a ide to krasne a niekedy dokonca zaspi sama,ale po tretej hodine poobede ju uspat uz nedokazem jednocho spat nechce… lebo sa chce hrat a to uz aj manzel pride domov a aj s nim sa chce hrat … a nemam potrebu nieco napravat…. kedze mala je v podstate spokojna,len sa musime uz vtedy neustale venovat…. nie je unavena o ziadne chronickej unave nemoze byt ani reci a myslim ze u vacsiny babatiek nejde o chronicku unavu ale o vycitenie nervozity z matky ktore by najradsej spala…

            • weissbluthmethod says:

              Veď po tretej už ani mne nikdy nezaspí. Ani netreba. Prečo ju chcete ukladať po tretej? Dajte ju radšej na noc potom spať skôr a nebude vám unavená. Teda, teraz síce vravíte že nemáte žiadny problém, ale predtým ste spomínali, že malá býva poobede veľmi unavená a napriek tomu nedokáže zaspať. Podľa mňa dieťa nemá byť nikdy unavené, a vôbec nie pravidelne. Ale veď ja som vám v dobrom.
              Ak necítite problém, tak potom ho nemáte a vás sa potom moje rady o nedostatočnom spánku netýkajú. To isté som povedala aj tej čitateľke, ktorú ste mi vypichli na oči, ktorej sa malá budí 6x za noc a nevyzerá byť unavená.

            • zuzana says:

              weissbluthmethod ta citatelka som asi ja, lebo ja som pisala ze moja mala sa budi 6x za noc a zaroven mi po tretej nechce spat a ano okolo 5tej byva unavena ale ked sa jej venujem tak je dobre, nie nechce uz vtedy spat napriek unave nezaspi ani o 4tej ani o 5tej a ni nikdy po tretej hodine…pisala som ze s tym nemam problem lebo ju nebudem nasilu ukladat spat ked nechce napriek tomu ze je unavena… ona by cely pokus preplakala a to nie je dobre… a este k dalsej veci co ste pisali o tom ze kde som videla ze musim odburat nocne kojenie… videla som to tam kde ste spominali ze po 9tom mesiaci najneskor ma babo prespa celu noc… nechce sa mi to tu teraz hladat…

        • zuzana says:

          no je to mozne ze sa bude budit a mne to nevadi unavena nie je a je aj zdrava a hlavne je spokojna lebo nikto ju nenuti plakat len aby sa jej matka mohla vyspat!! to ze v knihach je napisane ze dieta ma spat xy hodin je fakt ale aj to je fakt ze to je priemerna hodnota a tak niektore deti potrebuju spat presne tolko co je napisane v knihe a ine menej a ine viac… a nepresvedcite ma ze naucit dieta presat noc je v sulade s dojcenim na poziadanie,ja keby som chcela aby prespala noc tak musim odburat asi 6 dojceni… to znamena ze 6x jej odopriem mlieko… a preco?? lebo niekto povedal ze v noci nema pravo byt smadna… ja sa v noci tiez potrebujem napit… tak som asi nenormalna…
          a ano myslim ze nebude mat ziadnu ujmu na zdravi,ale kde je napisane ze tie deti ktore sa nechali plakat a ucili ste ich spat aby ste sa vy vyspali nebudu mat ujmu na zdravi?

          • weissbluthmethod says:

            Ach… nepochopili ste nič. “a nepresvedcite ma ze naucit dieta presat noc je v sulade s dojcenim na poziadanie,ja keby som chcela aby prespala noc tak musim odburat asi 6 dojceni… to znamena ze 6x jej odopriem mlieko… a preco??”

            Kedy som ja kázala niečo deťom upierať??

            Škoda reči, kto nechce vidieť, neuvidí.

            • Sonice says:

              Paneboze co Vas zerie? Robte si co chcete, ved aj taklen Vy viete,co je pre Vase dieta najlepsie. Aleprosim Vas!!!! Tu na tomto blogu aj tie mamicky,ktore nesulasia sem pisu viacmenej slusne. Nenoste sem zast, nehnevanost,podrazdenost-ktora cisi z vasich prispevkov! Zle sa to cita.

            • zuzana says:

              “Škoda reči, kto nechce vidieť, neuvidí.” suhlasim:-) akoby ste o sebe pisali:-)

      • annag says:

        Katka, ste veľmi vzťahovačná 🙂

        tento príspevok vôbec nebol myslený na Vašu osobu, bol uvádzaný ako reakcia na článok, pre mamičky, ktoré nedojčia a predsa sem chodia a hľadajú nejaké informácie. Alebo ste nadviazali na poslednú vetu? Ale veď podľa Vás sa metóda Dr. Weissblutha nemá s vyplakaním spájať, či ?

        no keď už ste začali:

        – je prinajmenšom odvážne vzťahovú väzbu ako základ modernej psychoterapie (detí i dospelých) považovať za mýtus a legendy

        – svojho synčeka ste dojčili 9 mesiacov, hovoriť o dlhodobom dojčení rozhodne nemôžete. Bolo bohužiaľ odstavené výrazne predčasne.

        – zaujímavé, prečo tento príspevok na FB nedostal žiadnu odpoveď, keď takmer všetky príspevky pred i po ňom áno :

        http://www.facebook.com/topic.php?uid=22930154048&topic=14515

        – niekde ste spomínali, že ste sa s negatívnymi dôsledkami vyplakania nestretli. Bohužiaľ, sú takí ľudia, vyplaknie pociťujú ako týranie a musia sa s tým vyrovnávať. Za všetkých aspoň tento link:

        http://cryitoutrecovery.org/

        • weissbluthmethod says:

          No. už má odpoveď. Ste spokojná? Nechápem, o čo vám v tom išlo. Na tie príspevky veľmi často odpovedám ja alebo iné mamičky. KeĎ vieme, odpovieme, keď nie, neodpovedáme, nie sme vševedi. Weissbluth nemá s touto FB skupinkou nič, ani tam neposkytuje rady. je to iba obyčajná diskusia mamičiek, ktoré si navzájom radia.

          • Sonice says:

            Ste protivna, neuveritelne protivna. Asi to mate s toho nadmerneho spanku. 😦 Znova opakujem, robte ako myslite – pevne verim, ze robite to najlepsie,co viete!

            • Katarina says:

              Ale milá Sonice… ktože to tu prináša “zast, nahnevanost, podrazdenost”?
              Citujem:
              “Paneboze co Vas zerie? Robte si co chcete, ved aj taklen Vy viete,co je pre Vase dieta najlepsie. Aleprosim Vas!!!! Tu na tomto blogu aj tie mamicky,ktore nesulasia sem pisu viacmenej slusne. Nenoste sem zast, nehnevanost,podrazdenost-ktora cisi z vasich prispevkov! Zle sa to cita.”

              Nie som tu ja tá, ktorá niekoho nazvala protivným, dokonca neuveriteľne protivným. Takže, ak apelujete na slušnosť, začnite od seba. Ja som tu nikoho neurazila spôsobom, akým ste sa vyjadrili vy o mne.

      • Viera Cervena says:

        Katka, Vy zase zabúdate na to, že dojčenie v dĺžke 9 mesiacov, nie je dlhodobé. Ide o predčasné neprirodzené odstavenie, ktoré prináša možné riziká. Ak táto dĺžka dojčenia bola optimálna pre Vás, je to v poriadku. Ak však chcete argumentovať, že weissbluthova metóda neprináša riziká pre dojčenie, je na čase, začať si o dojčení niečo študovať. Napr. ako a hlavne kedy prebieha prirodzené odstavenie. A aké riziká prináša predčasné odstavenie.

        • Katarina says:

          Chcela by som reagovať na dva posledné príspevky v tejto diskusii, ktoré sú ďaleko dole pod týmto – no nedá sa mi tam kliknúť na “odpovedať” – preto píšem náhodne sem.

          Príspevky napísala Viera a zuzana – a s oboma súhlasím a vidím, že sme konečne došli k spoločným záverom a napokon sa teda viac menej zhodneme (v základných veciach určite) – (ak odmyslíme metódu vyplakania sa, ktorá je ale len malou časťou – a nie nevyhnutnou časťou – Weissbluthových odporúčaní – s tou nesúhlasíte vy, a ak odmyslíme tvrdenia, ktoré tu padli, že nespať je zdravé a prirodzené pre dieťa – s tým zase nesúhlasím ja)

          Viete, asi zisťujeme, že všetci vravíme to isté, len máme jedny voči druhým predsudky. Teda, trošku mám pocit, že som pichla do osieho hniezda, a že som tu pár ľudí podráždila.. a to vyvolalo diskusiu o veciach, o ktorých som diskutovať nemienila – pretože tie veci ani nie sú pre spánok podstatné. Napokon ste sami napísali, že súhlasíte s tým, čo som tu písala – a s vašimi poslednými príspevkami tam dolu súhlasím aj ja.

          Asi sme si neujasnili, že existuje prebudenie a prebudenie – dva druhy – jedno je plné, druhé nie je úplné, dieťa aj matka sú totiž v polospánku (pri spoločnom spaní). Dieťa sa nadojčí a spí sa ďalej. Tu problém nevidím, a nie o tomto som rozprávala. Problém v našej komunikácii mi napokon pomohol pochopiť príspevok od zuzany z dnešného rána, za ktorý teda ďakujem, lebo som si uvedomila že vy hovoríte o jednej veci a ja o druhej -vy pri mojich slovách chápete že po 9 mesiaci sa dieťa nemá vôbec ani v náznaku prebudiť – a ja som pokladala za jasné, že o poloprebudeniach, kde sa dieťa v polospánku nadojčí a obaja hneď spia ďalej, netreba hovoriť – tie sú predsa úplne neškodné, veď každý sa v noci niekoľkokrát prebudí bez toho, aby si to ráno vôbec pamätal. Takže chyba bola asi tu – vy ste si mysleli, že do svojich tvrdení zahŕňam aj tieto poloprebudenia – krásne to objasní zuzanin príspevok:

          citujem ho celý, lebo je až na konci diskusie:

          “sice nie mne je to adresovane ale zareagujem:-) plne suhlasim s mnohymi vecami co pisete… napriklad telka a elektrosmog a internet resp.PC tam kde je dieta…ked som otehotnela tak zo spalne ako prva letela telka… a malu nikdy neuspavam pri telke ani ju pri nej nekojim… ale nebudem tvrdit ze neprichadza s telkou do kontaktu v 2izbovom byte sa to neda aby sme sa jej vyhli (no dalo by sa, ale uprimne ludia a mna nevynimajuc su uz nejak zvyknuti na ten hluk a telka sa zapne aj pocas dna)
          dalej suhlasim s tym ze dieta treba dat spat hned ako je unavene.. a preto nesuhlasim s postupmi niektorych rodicov, ktory v zaujme prespatej noci “preucaju” dieta na 1 ci 2 spanky lebo ved uz ma rok a teda mu to musi stacit a co ja viem co…dieta ma spat podla mna kedy chce (to ale uz neviem ci s tymto vy suhlasite:-)) moja spava 2x a obcas ked sa zadari tak 3x (ale to uz je boj, lebo sice je unavena ale spat nechce, lebo jej nieco nahodou ujde…. je dost hyperaktivna a narocna na pozornost a pritomnost niekoho … nerada je sama ( a este kym to zvalite na sposob uspavania tak poviem ze od narodenia je taka, mala iste problemy hned po narodeni a zanechalo to na nej stopy)

          s cim vsak nesuhlasim je to ze dojcene dieta musi prespat noc najneskor po 9tom mesiaci… mala sa 6x budi a nie je rano unavena…myslim ze vase protesty by mali smerovat nie k maminam ktore citaju tieto stranky lebo vacsinou su to take matky, ktorych deti sa sice budia, ale len sa napapaju a spinkaju dalej… problem maju matky (a to by som uz aj ja riesila) ktorych deti sa zobudia a su schopne aj hodinu plakat… tam uz by som hladala dovod,lebo to uz problem je…ale normalne zobudenie sa na kojenie bez toho ze by nejak dlho dieta plakalo je podla mna normalne pocas celej doby dojcenia..teda hoci aj do 3 rokov….”

          Súhlasím s celým príspevkom. S poslednou časťou úplne súhlasím a ďakujem. Ako vravím, ja som celý čas hovorila ako o probléme o budení sa v noci – a tým myslím úplné precitnutie. O dojčení v polospánku z mojej strany reč nebola.

          Možno by tento článok mal okrem dotiahnutia informácií o tom, ako funguje detský spánok ešte vysvetliť rodičom, že v noci nie je prebudenie ako prebudenie. A vtedy by sme sa asi vyhli všetkým zbytočným naťahovačkám.

          Ja vás len prosím, neverte, že je normálne, ak dieťa dobre nespí.

          • Viera Cervena says:

            Katka, nikto neverí tomu, že je normálne, ak dieťa dobre nespí. Prosím Vás, kde som hovorila niečo, čo tvrdíte v tejto vete – „ak odmyslíme tvrdenia, ktoré tu padli, že nespať je zdravé a prirodzené pre dieťa“???
            Za zlý spánok sa však v našej spoločnosti považuje aj to, ak sa dieťa napr. po roku stále v noci na chvíľočku precitá napr. 5x za noc, hoci sa len nadojčí a spí ďalej. Mamičky, ktoré chcú pre svoje dieťa to najlepšie, pochopiteľne vystraší, ak nejaký odborník varuje, že toto už nie je normálne a že dieťa by už malo prespať celú noc bez akéhokoľvek prebudenia. A tak – v záujme dieťaťa – skúšajú: skúsia dieťa odstaviť od nočného dojčenia, nechajú dieťa zaspať vyplakaním atď. Cieľom tohto článku bolo povedať matkám, že dieťa sa môže v noci budiť a znova utíšiť dojčením a že ho tým nerozmaznajú, ani mu tým neublížia, práve naopak.

            Píšete: „Možno by tento článok mal okrem dotiahnutia informácií o tom, ako funguje detský spánok ešte vysvetliť rodičom, že v noci nie je prebudenie ako prebudenie. A vtedy by sme sa asi vyhli všetkým zbytočným naťahovačkám.“
            Ťažko povedať, prečo ste teda doteraz reagovali tak, ako ste reagovali, pretože presne tieto veci predsa v článku sú – skúste čítať znova:
            1. Ako funguje detský spánok, prečo sú detské prebudenia častejšie než pri dospelých:
            Spánkový cyklus dieťaťa je kratší než pri dospelom človeku, dieťa spí viac v ľahkej spánkovej fáze a mnohé deti pri prechode z hlbokého spánku do ľahkého potrebujú pomoc rodiča, aby znova prešli do hlbokej spánkovej fázy.
            2. Nie je prebudenie ako prebudenie – presne o tom hovorím v záverečných odporúčaniach:
            Pri spoločnom spaní matka citlivo vníma spánkové cykly svojho dieťaťa a pokiaľ nie je pod vplyvom omamných látok, či extrémne unavená, spí s dieťaťom v stave, ktorý sa označuje ako „nočná harmónia“ – to znamená, že sa budí chvíľu pred tým, než sa zobudí dieťa, bábätko sa začne precitať, mamička ho hneď priloží k prsníku a obaja spolu zaspávajú. Rozdiel medzi takýmto zobudením a zobudením sa na plač bábätka spiaceho v postieľke, či v úplne inej izbe, je zásadný – matka, ktorá spí spolu s dieťaťom sa väčšinou budí z ľahkej spánkovej fázy a po priložení bábätka rýchlo zaspáva. Ak nespí spolu so svojim dieťaťom, zobúdza sa často až na plač dieťatka, veľakrát sa budí z hlbokej spánkovej fázy, čo je pre jej organizmus veľmi náročné. Bábätko sa medzitým plne zobudilo, plače a je ťažké ho upokojiť. Uspávanie alebo dojčenie trvá dlho, bábätko nakoniec upadá do spánku, matka ho opatrne preloží naspäť do postieľky (v prípade, že sa to nepodarí a dieťa sa zobudí, musí ho znova uspávať) a odchádza do svojej postele. Od jej prebudenia uplynula pol hodina, možno aj hodina, úplne sa precitla a potrebuje nejakú dobu, aby znova zaspala. Ak sa bábätko budí často, chvíľu po tom, čo matka konečne zaspí, sa znova musí zobudiť na plač dieťaťa a celý kolotoč sa opakuje. Toto je nesmierne náročné…
            Každopádne, úplne mi postačí ak sa zhodneme na tom, že dieťa má právo byť uspávané a rodič by mal dieťaťu spánok poskytnúť v súlade s potrebami dieťaťa a na tom, že je úplne normálne, ak sa dieťa pri precitnutí dožaduje pomoci rodiča so zaspatím, hoci ide o staršie dieťa.

  6. Andrea says:

    Naozaj skvelý článok, škoda že som toto nečítala aj pred štyrmi rokmi, mohla som sa vyhnúť všetkým chybám, ktoré si myslím, som pri dcérke urobila. Naozaj ľutujem, že som tieto veci nevedela už skôr, nikde som sa o tom nedočítala, nik mi v tomto neporadil, hlavne čo sa týka zaspávania. Teraz mám dvojčatá bábätká a určite budem myslieť na všetko to o čom sa tu písalo.

  7. zuzana says:

    myslim ze clanok je dobry…ja som citala knihu kazde dieta sa vie naucit spat a nesuhlasim s nou… dieta sa nauci spat to je urcite fakt,ale myslim ze to nie je o spanku ale o tom ze zisti ze na volanie o pomoc nikto nepride… teda to vedie k frustracii…moja ma 10 mesiacov a davam ju spat o 7mej vecer… zobudi sa aj 6x cez den je uplne v pohode.. nejavi znamky nejakej unavy… a ani moja pediatricka sa netvari ze to budenie sa nie je normalne… mne pride nenrmalne nenakojit ju ked sa v noci zobudi… a este by som chcela reagovat na weissbluthmethod konkretne na tu cast o “deckach” JA NEMAM decko – Vy mozno ano… ja mam dieta!

    • weissbluthmethod says:

      Ale asi ste zle čítali: Ja vravím, že neobmedzené dojčenie je správne, pokiaľ je dieťa dobre vyspaté – a vy vidíte, že to vaše je, takže moje komentáre nepatrili vám. Viete, je rozdiel zobudiť sa a zobudiť sa – pre dojčenie ako také sa dieťa nemusí vôbec úplne prebudiť, najmä ak spí v jednej posteli s matkou.

      A potom: kniha, ktorú ste čítali síce odporúča metódu vyplakania, ale zabúda na úplne podstatnú vec, nez ktorej vyplakanie sa bude nanič: ide o súlad s denným a nočným spánkovým režimom dieťaťa – toto v tej knihe nie je, ani veci ako skorý nočný spánok a prvé náznaky únavy, ktoré sa každý rodič musí naučiť rešpektovať, ktoré sú pre moderný vedecký prístup k detskému spánku kľúčové. Takže s knihou, ktorú ste čítali, spokojne nesúhlaste. Nesúhlasím s ňou ani ja!

      PS: Čo je zlé na pojme decká? Veď aj ženy sa navzájom oslovujú “baby” – a nemyslí sa tým hneď staré baby, a v škôlke sa deti navzájom oslovujú decká, a nemyslia tým zlé decká. Pokiaľ viem, slovo decko nemusí byť výlučne negatívnej konotácie, ale používa sa aj ako hovorová náhrada neutrálneho slova dieťa.. Na jazykovedný ústav sa mi ale kvôli tomu nechce písať, preto: Ak sa vás to dotklo, prepáčte.

      • zuzana says:

        moja so mnou nespi, spi v postielke a niekedy sa v noci zobudi aj na hodinu a chce sa hrat… ja to nijako neriesim, jasne ze sa s nou nehram! ale vtedy ju zoberiem k sebe lebo v postielke place….myslim ze kedze dieta je individualita tak je skutocne len na matke ze ako prijme to spravanie sa alebo pripadne nespanie a prebudzanie sa… ja som sa st ym naucila zit, lebo nemam to srdce nechat ju plakat a navyse moja by plakala az do rana…ona nie je ten typ, ktory sa vyplace a zaspi… a suhlasim ze treba si vsimat kedy je dieta unavene myslim ale ze to je uplne prirodzene ci nie? myslim ze chyba okolia (nemyslim teraz Vas) je hlavne v tom, ze spajaju dojcenie s nocnym prebudzanim sa… uz aj ja som si mnohokrat vysluzila komentare typu: nekoj ju v noci naco… je nenormalne ze sa budi… atd… a okoliu unika ze sa budia aj nedojcene deti… ja osobne v tom skutocne nevidim do isteho veku nic zle…
        a mam skusenost ze slovo “decko” sa pouziva skor ako hanlivy vyraz napriek jeho skutocnemu vyznamu preto ta reakcia…. ale vysvetlenie beriem.

        PS: este k tomu vsimaniu si unavy…u nas to funguje len doobeda poobede po takej 3tej ju nedokazem prinutit spat ani ked sa na hlavu postavim, ona jednoducho nezaspi pritom je unavena az hroza… a nemyslim si ze som s tymto “problemom jedina” mnohe deti vo veku kedy uz vnimaju svet jednoducho nechcu spat, lebo sa boja ze im nieco dolezite ujde…preto ju davam spat uz o 7mej, a dovtedy nejak bojujeme, hrame sa a vymyslame pre nu rozne zabavky…lebo daj ju spat o 5tej na nocny spanok je predsa len skoro…

        • Katarina says:

          Áno, je prirodzené, že rodičia si všímajú, kedy je ich dieťa unavené a dajú ho spať. Problém je v tom, že väčšina rodičov nevie, že únava má niekoľko fáz a ukladať dieťa treba už pri prvých náznakoch, nie až keď mrnčí a od únavy je nervózne. Rada pre vás:
          Všímajte si prvé príznaky únavy. Budem citovať blog weissbluthmetoda.wordpress.com:

          “Sledujte prvé náznaky únavy, ktoré sú signálmi, že dieťa treba hneď uložiť spať: jeho pohyby sa stávajú pomalšími, dieťa môže mať menej sústredený – “sklený pohľad”, prípadne zbadáte stíšenie pri hre, pokles aktivity či záujmu o veci alebo hru, alebo si všimnete, že dieťaťu začnú klesať viečka, alebo začne zívať. To sú jasné znaky, že viac netreba s odchodom do postieľky váhať ani minútu.” Niektoré deti vydávajú v tejto fáze menej zvukov, menej pohybov rukami a nohami, prípadne akési pozeranie do neznáma… zívanie je posledná hranice tejto zdravej únavy a naznačuje, že čoskoro prejde organizmus do obrannej reakcie proti únave – inými slovami do priveľkej, nezdravej únavy, kedy vám už, ako sama pozorujete, dieťa nezaspí, ani keď je veľmi unavené, alebo lepšie povedané práve preto, že je už veľmi unavené. Ďalej citujem:

          “Ak túto magickú chvíľu prešvihnete, telo dieťaťa prekročí hranicu zdravej únavy. Pri prekročení tejto hranice ľudské telo reaguje tak, že sa bude snažiť s touto únavou bojovať zvýšenou produkciou určitých chemických látok (väčšinou ide o hormóny adrenalín a kortizol), ktoré majú za úlohu vyburcovať organizmus do ďalšej aktivity. Toto je pozostatok z dôb, keď takéto fungovanie ľudského organizmu bolo nevyhnutné na prežitie. Ak naši prapredkovia potrebovali uniknúť pred nebezpečenstvom, bojovať či loviť, bolo na ich prežitie potrebné, aby ich telo vedelo fungovať aj vtedy, keď prekročilo hranicu únavy. Tento “druhý dych” stimulujúcej energie spôsobuje extrémne bdelý stav pohotovosti a zvýšenej ostražitosti. Takýto stav bráni tomu, aby človek jednoducho zaspal. Chemické látky, ktoré sa v tele nahromadia počas tohto stavu majú tiež za úlohu zabezpečiť, aby ani v prípade veľkej únavy organizmus neupadol do dlhšie trvajúceho spánku.

          Namiesto utíchnutia a kľudu budete teraz na svojom dieťati pozorovať znaky prílišnej únavy: dieťa je mrzuté, umrnčané, trie si oči, ľahko sa rozčúli, je precitlivelé, či dokonca také “hyperaktívne”, že ho nemôžete zastaviť. Nevydrží sa na nič dlhšie sústrediť, je náladové – chvíľu sa smeje a o sekundu na to spustí obrovský plač. Teraz už viete, prečo sa vám niekedy zdá, že vaše deti idú ako na baterky. Sú iba príliš unavené.”

          Takže už viete, že väčšina rodičov si síce všíma, že ich dieťa je unavené, ale nemajú informácie o tom, že táto únava je už stav nabudenia, nezdravá únava. Preto im deti nechcú spať, hoci to veľmi potrebujú a takto aj vzniká chronický deficit spánku a problémy s tým spojené. A vlastne takmer všetky problémy so spánkom pochádzajú z tejto jednej veci.

          • zuzana says:

            to by znamenalo ze doobeda som schopna si vsimnut kedy je moja mala unavena ale poobede o tuto schopnost prichadzam… doobeda nemam problem dat ju spat ale ona poobede uz nezaspi…

            • Katarina says:

              Nie. To znamená, že doobeda je ešte ako tak schopná vykrývať to, že ju dáte spať aj neskôr, ako potrebuje – prečo? Lebo doobeda je ešte po noci (v noci, ako vieme spíme najdlhšie a tento spánok je najrestoratívnejší) – predsa len o niečo oddýchnutejšia ako poobede, keď má za sebou už nie 12 hodín spánku ale 6 hodín aktivít. A teda, poobede už nemá dostatok energie na to, aby vykryla, že ju dáte spať neskôr, ako by spať mala.

            • zuzana says:

              chcem reagovat na katarinu:-) ale akosi mi tam chyba tlacitko odpoved …. no vzhladom na to ze sa nepozname je skutocne zarazajuce ako dobre poznate vy mna a moju dceru… je to obdivuhodne… myslim ze ked dam 10 mesacne dieta spat po 1,5 hodine bdenia tak to nie je neskoro.. ale nechajme to… evidentne viete o kazdom dietati viac ako jeho vlastna matka alebo vy mate doma vzorove dieta.. to je uz jedno ktoru moznost si vyberiete…zabudate vsak na to ze kazde dieta je individualita a neda sa podla jedneho nalinajkovat den ci noc kazdeho dietata…

      • zuzana says:

        nejak mi to tu zblblo tak neviem ci nenapisem znova to iste co sa tu mozno objavi o chvilu:-) no hlavne je uz iba v skratke… moja spi v postielke a niekedy sa v noci zobudi aj na hodinu a chce sa hrat…neriesim to,ale ani sa s nou nehram, vtey ju ale dam k sebe lebo v postielke place a keby som ju tam nechala tak pokojne place aj do rana… chybou okolia dojciacej matky je podla mna presvedcenie ze sa budia len dojcene deti… (nemyslim tym teraz vas) jednoducho casto pocujem hlasky typu preco ju kojim aj v noci, preco jej nedam radsej vou, a preco sa budi az tolko ved to nie je normalne… atd… podla mna to nocne vstavanie je do isteho veku normalne… ja ked vidim ze unavena nie je tak nemam dovod to riesit a u deti u ktorych je evidentna unava, tak riesenie nie je plac ale najdenie dovodu nespavosti..lebo to ma urcite nejaku pricinu ktoru treba odstranit…mozno je dietatu v noci zima, alebo teplo, alebo ho nieco trapi ( amy mu este pridame na trapeni placom) atd… hocico to moze byt… treba hladat dovod a nie riesit dosledok…teda zobudzanie sa….
        a plne suhlasim ze treba rozoznat prve znamky unavy a podla nich sa zariadit,ale ani to nie vzdy funguje…doobeda moja zaspi pekne ked je unavena ale po 3tej poobede uz za nic na svete pritom je unavena az hroza… to uz do kupania o pol 7mej musime vymyslat rozne aktivity aby sme ju udrzali bez placu, ale jednoducho nezaspi… a nebudem ju predsa ukladat na nocny spanok o 5tej…
        a este k tym “deckam” mam skusenost ze napriek vyznamu toho slova je casto pouzivane ako hanlive slovo… preto ta reakcia ale vysvetlenie beriem…

  8. weissbluthmethod says:

    Tento článok je, nehnevajte sa, nenormálny blud. Takmer každý “vedecký podklad”, ktorý tu uvádzate, je dotiahnutý len do polovice.

    Vidno, že o metóde “cry-it-out” – teda vyplakania sa, neviete dokopy nič, len že dieťa necháme plakať. To je ale taká mizerná informácia, že na jej základe nemôžete stavať žiadny článok proti tejto metóde. Úplne prehliadate, že táto metóda nie je od buka do buka, ale treba na ňu poriadnu teoretickú (i praktickú) prípravu, že rodič predtým, ako nechá dieťa plakať, musí sa naučiť sledovať svoje dieťa, rozoznávať a rešpektovať jeho prirodzené biologické rytmy a spánkový cyklus. Teda – vedieť rozlišovať, kedy je ten správny čas dávať dieťa spať. Táto metóda vôbec neodporuje prirodzenému dojčeniu, a dokonca ani tomu, ak chce matka spať pri svojom dieťati. Nechať dieťa vyplakať sa je len jedna časť celého prístupu, ktorá dokonca, ak má rodič dostatočné vedomosti, nie je ani nevyhnutná a plaču sa dá celkom vyhnúť. Záleží len na tom, do akej miery je rodič informovaný a citlivý pre potreby spánku svojho dieťaťa. Ak sa napáchajú chyby či podcení prevencia, náprava potom zahŕňa aj “cry-it-out”.

    Ak sa vám dieťa v noci často budí, plače, cez deň býva mrzuté a nevie sa samo utíšiť a zaspať ani po pol roku, je to vaša vina (ak nerátame prvé 3-4 mesiace koliky u 20 percent detí). Nehnevajte sa, mamičky, ale JE.

    Napríklad vaše argumenty s kortizolom, stresovým hormónom: Hladina kortizolu zostáva u vami riešených detí vysoká nie kvôli plaču, ale kvôli tomu, že dieťa je aj naďalej nevyspaté – lebo vyplakať sa nie je všatko, treba ho aj vedieť dať spať v ten správny čas (obvykle najneskôr o 18.00-19.00) a rešpektovať spánkový rytmus, nie len tak “halabala” nechať revať a dávať ho naďalej spať o desiatej večer. Vtedy ho nechávate plakať úplne zbytočne – ako tvrdíte vy – bude to mať len krátkodobý efekt.

    Preto vám tie deti majú zvýšený kortizol, lebo kortizol sa vylučuje pri nedostatku spánku. Preto sa vám deti aj naďalej v noci budia, aj po odstavení, aj po vyplakaní.
    To proste nestačí, nechajte ho revať a nedojčite ho v noci. To nie je ani polovica metódy “cry-it-out (vyplakania sa)”. Nikto sa nepozastaví nad tým, že dávate tie decká naďalej spať na nočný spánok príliš neskoro!

    PS: Následky nedostatku spánku v ranom detstve sú neporovnateľne horšie a z neurologoického hľadiska majú na mozog oveľa vážnejší dopad ako následky vyplakania sa! Hyperaktivita, dysgrafia, dyslexia, poruchy pozornosti a učenia, poruchy spánku v dospelosti – toto sú vedecky DOKÁZANÉ následky pričastého budenia sa v noci a nedostatku spánku.

    Podporujem neobmedzené dojčenie, ale dobre vyspaté dieťa, ktoré nemá deficit spánku sa prirodzene budí v noci max. 2x, lebo nemá zvýšenú hladinu kortizolu (ani keď ste ho nechali vyplakať). Zvýšená hladina kortizolu nie je následkom vyplakania sa, ale nedostatku spánku. Naučte sa najprv sledovať svoje dieťa a dávať ho spať vtedy, keď to skutočne potrebuje a nie až keď je zlé a mrzuté. A nebude ani kortizolu, ani nočného budenia – a spokojne môžete dojčiť na požiadanie (požiadané bude len raz, dvakrát za noc).

    Články tohto typu sa podieľajú na tragickom, obrovskom dezinformovaní a majú na svedomí stovky nevyspatých detí (s dlhodobými následkami nedostatku spánku, ktoré si so sebou ponesú aj do dospelosti) a rodičov, ktorí sa jednoducho zmieria s tým, že je to normálne.

    NIE JE NORMÁLNE, ŽE VÁM DETI NESPIA. Vôbec to nie je prirodzený detský spánkový cyklus, ako tvrdí tento článok.

    • Viera Červená says:

      Ďakujem za názor “z druhého brehu” :), verím, že pomôže mamičkám lepšie si utvoriť názor a rozhodnúť sa, ktorou cestou chcú ísť.

      • weissbluthmethod says:

        Čo sa dojčenia týka – súhlasím so všetkým, čo uvádzate. To je vaša parketa, a je to vidieť. O detskom spánku máte ale nedostatočné informácie. Moje inofrmácie o spánku sú založené na 40 ročnej pediatrickej praxi a práve takých dlhých výskumoch a práci v detskom inštitúte – zameraných takmer výhradne na koliku a detský spánok.

        Napríklad dojčatá, ktoré boli skúmané pred 30 rokmi sú dnes dospelí ľudia, boli sledované v niekoľkých štádiách vývoja a máme potvrdené, že nechať dieťa vyplakať sa za účelom napraviť nezdravé spánkové návyky nijaké psychické ani neurologické dopady nemá. Ale za to nedostatok spánku v ranom detstve máva katastrofálne dôsledky na výsledky detí v škole, na ich schopnosť kreatívne riešiť problémy – “problem solving”.
        Nedostatok spánku spôsobuje oveľa horšie dôsledky ako nechať dieťa plakať – samozrejme, nehovoríme tu o deťoch, ktoré skúmali výskumy, o ktoré sa opiera Dr.Sears. To boli totiž deti týrané, dlhodobo zanedbávané, a pod. My hovoríme o milujúcich rodičoch a milovaných deťoch, ktoré dostávajú dostatok lásky a nehy – ale keď je čas spať, je proste čas spať, a keď sú so spánkom problémy, je pre dieťa lepšie nechať ho deň-dva plakať po pol hodinke ako nechať ho trpieť následkami navyspatia po celý zyvšok života.

        Následky spôsobené nedostatkom spánku v ranom detstve:

        1. poruchy pozornosti (v ťažkých prípadoch prerastajúce až do hyperaktivity)
        2. poruchy učenia (často aj dyslexia, dysgrafia…)
        3. poruchy spánku až dlhodobého charakteru – je dokázané, že tieto deti majú problémy so spánkom aj v dospelosti, často sú na práškoch na spanie, trpia insomniou)
        4. poruchy správania
        5. nedostatok spánku môže byť jednou z príčin obezity, porúch trávenia, zlého metabolizmu, nedostatočnej imunity.

        Deti dlhodobo nevyspaté a tie, ktoré nedokázali ani do jedného roka prespať celú noc a mali celkovo nedostatok spánku mali preukázateľne vyššiu chorobnosť a tiež úrazovosť radikálne u týchto nevyspatých detí stúpa.

        Teraz mi povedzte, či dve hodiny plaču môžu spôsobiť toto všetko? Čo je potom z dlhodobého hľadiska lepšie?

        Netvrdíme, že plne dojčené dieťa a dieťa, ktoré spí dlhodobo s rodičmi v posteli nemôže byť dobre vyspaté.
        Určite môže.
        Ale vo väčšine prípadov to tak nie je, nie kvôli dojčeniu samotnému, ako sa mylne vraví, ale práve kvôli tomu, že rodičia sú takto polovičato a nedostatočne informovaní o detskom spánku, že zvyčajne zďaleka prešvihnú dobu, keď ich dieťa malo už dávno spať (trebárs aj tým, že ho celé hodiny nosia na rukách a nedajú mu ani šancu zaspať), a že nechať dieťa vyplakať sa pokladá za najväčšie zlo, aké na dieťati môžete urobiť. Neverte tomu. Nie je to tak. Plač je zlý, nespavosť však pre vaše dieťa (i pre vás) ešte horšia. Takže ak treba, je niekedy dobré nechať dieťa plakať, aby sa naučilo samostatne zaspať. Samozrejme, ako bolo vyššie spomenuté, nie hocijako. Aj na to potrebujete viac informácií, ako to, čo sa prezentuje vo väčšine týchto článkov.

        • weissbluthmethod says:

          Ak sa chcete o spánku dozvedieť viac, ponúkam Vám okrem výskumov doktora Weissblutha

          http://www.weissbluthmetoda.wordpress.com

          napríklad aj veľmi dobrý článok

          https://www.baby-cafe.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=109523

          dobré rady a postrehy nájdete aj na

          http://www.koliska.sk/Tazkosti_s_dojcenim%5Cnocne.htm

        • annag says:

          Nedá mi nezareagovať 🙂

          “Napríklad dojčatá, ktoré boli skúmané pred 30 rokmi sú dnes dospelí ľudia, boli sledované v niekoľkých štádiách vývoja a máme potvrdené, že nechať dieťa vyplakať sa za účelom napraviť nezdravé spánkové návyky nijaké psychické ani neurologické dopady nemá. ”

          si úplne odporuje s tvrdením mamičky, ktorá podobnú metódu zažila na vlastnej koži – komentárom Tary zo 18.11. v tejto diskusii :

          “Prosím vás nenechávajte vyplakať svoje deti , aby napokon zaspali. Ja si na to pamätám z detstva (neviem akým zázrakom) a pamätám si aj na ten zlý pocit v duši, samotu, beznádej, túžbu zaspávať v prítomnosti niekoho blízkeho. Pamätám si v predškolskom veku na nočné mory, zaspávanie pri lampe, dlhodobé pomočovanie a verte , že sa mi o tomto nepíše ľahko. Prosím reagujte na plač dieťaťa kedykoľvek, riešte tento prejav, rozprávajte sa sním, hoci viem , že je to mnoho krát náročné, sama tým teraz prechádzam. Nepripisujte citlivosť a vnímavosť dieťaťa hneď rozmaznanosti. S láskou a trpezlivosťou začnite každý nový deň. Asi jednoducho povedané, pristupujte k vášmu dieťatku tak, ako chcete aby sa pristupovalo k Vám.”

          ďalej :

          1. poruchy pozornosti (v ťažkých prípadoch prerastajúce až do hyperaktivity)
          2. poruchy učenia (často aj dyslexia, dysgrafia…)
          3. poruchy spánku až dlhodobého charakteru – je dokázané, že tieto deti majú problémy so spánkom aj v dospelosti, často sú na práškoch na spanie, trpia insomniou)
          4. poruchy správania
          5. nedostatok spánku môže byť jednou z príčin obezity, porúch trávenia, zlého metabolizmu, nedostatočnej imunity.”

          Opisujete typické prejavy depresií, porúch správania, úzkostných porúch …. , teda následky dlhodobého stresu, pričom nedostatok spánku je len jeden zo stresorov, ktoré dané poruchy vyvolávajú. Tvrdiť, že je jediný, mi pripadá prinajmenšom odvážne manipulatívne tvrdenie. Čo taký strach z opustenia, samota, bolesť, chlad, hlad, smäd, nebezpečenstvo ? Sú toto ozaj menej dôležité potreby, ktorých neuspokojenie spôsobuje menší , resp. žiadny stres pre dieťa ? Dá sa povedzme strach o život a z opustenosti u bábätka vyriešiť inak než pritúlením v náručí? Takmer všetky potreby bábätka sa dajú uspokojiť pomocou prsníka, náruče matky.

          Dojčenie a spánok dieťaťa by sa nemali od seba oddeľovať. Súhlasím, rodičia, pri malých deťoch predovšetkým materské osoby (biologické matky, adoptívne matky), často nepoznajú svoje deti, nerozumejú im,nevedia rozpoznávať ich potreby a včas a správne na ne reagovať. Otázka je prečo? Pretože napríklad túto úlohu prenechali svojim umelým náhradám – náhradám matky, náhradám prsníka. Tým náhradám, ktoré si spánkové metódy priam vyžadujú, napr. cumlíkom , fľaškám . A tým sa od svojich detí vzdialili, rovnako ako keď sa odtrhne po fyziologickom pôrode zdravé dieťa od matky i na niekoľko hodín. Pomocou umelých náhrad sa dá ľahšie nastaviť dieťa na nejaké spánkové rytmy. Rytmy, ktoré sú deformované povedzme saním cumlíka . Takéto dieťa sa totiž budí príliš neskoro na to, aby sa mohlo v pokoji napapať, pije napr. často z preplneného prsníka, čo mu spôsobuje i skutočné tráviace problémy. I samotná fyziológia dojčenia – tvorby materského mlieka je postavená na častom vyprázdňovaní prsníkov. Je tak prispôsobená skutočným potrebám ľudského mláďaťa.

          A nie je to len o tom, že matky nerozumejú svojim deťom, ale i o tom, že sa boja rozumieť svojim deťom. Svoju zodpovednosť prenášajú na iných, skôr by som povedala na iné – na veci v podobe cumlíkov, fľašiek, lehátok na motorček atď. Boja sa svoje deti vidieť, cítiť, vnímať, nosiť a pozorovať priamo vo svojich náručiach. Napr. preto, lebo svoje dieťa rozmaznajú alebo preto, lebo dieťa má spať vo svojej postieľke alebo vyplakať sa proste musí, inak ich dieťa bude trpieť poruchami spánku.

          Dieťa dojčené na požiadanie ( bez cumlíka), nedokáže spať na minútu presne. Pretože potreby každého z nás sa neustále menia, raz sa prejaví jedna, inokedy druhá. Sme ľudia a nie stroje. Ak nie sú uspokojené, dochádza k stresu. Matka, ktorá ponúka svoju náhradu – povedzme cumlík, plienku na žužlanie či hocičo iné, nevie rozpoznať prvé náznaky potreby dieťaťa dojčiť sa a predísť tak stresu, aký i Vy napríklad opisujete – stresu z nedostatku spánku. Dojčenie nie je len kŕmenie, dokáže uspokojiť takmer každú potrebu bábätka. Utíši, upokojí, uhasí smäd, zasýti, potlačí hnev a dokáže i dokonale a na viac hodín uspať bábätko. Dokonca takéto bábätko dokáže často spať i v postieľke. Pravdepodobne sa však počas dlhého spánku viackrát na chvíľku nadojčí . No to sa dá predsa tak, že sa bábätko nadojčí bez toho, aby sa úplne prebralo a začalo plakať, kvalita jeho spánku sa tým nenarúša. Bola by rarita, aby sa dojčené bábätko na požiadanie celý svoj život nebudilo viackrát za noc než len 1-2 krát. Odkiaľ to má dieťa vedieť, že dva krát je ešte v poriadku a dojčené bude a tretí krát už nie? Ako to môže pár mesačné dieťa vziať ?(vziať, lebo pochopiť to nemôže) Jedine ako trest a odmietanie. Toto je láska s podmienkami v zmysle” Chcem Ťa , prijímam Ťa, ale len ak sa prebudíš dva krát. Ak to bude 3 a viac, máš smolu, nechcem Ťa a moja náruč a prsník sú pre Teba nedostupné. ” Práve takýto postoj vedie k narušeným väzbám a psychickým a fyzickým poruchám a ochoreniam, aké ste spomínali. Už generácia nás súčasných matiek i generácia našich matiek bola tvrdo zasiahnutá neistou väzbou k rodičom. Práve pre rôzne metódy, ktorých úlohou bolo nútiť dieťa k osamelosti.
          “Anglické slovo stres pochádza zo starého francúzskeho výrazu „estrecier“, (čo znamená prinútiť, použiť násilie), ktoré je zase odvodené z latinského „strictus“, (čo znamená uťahovať, stláčať). ”

          Je fakt, že matka, ktorá svojmu dieťatku dobre nerozumie, lebo je sama zmätená povedzme cumlíkom, bola dlho po pôrode odlúčená od svojho bábätka , môže plač a nepokoj bábätka sama prežívať ako obrovský stres, ktorý prenáša na svoje dieťa. Je však riešenie, že matku budeme strašiť a vyvolávať v nej pocit viny, lebo jej dieťa sa budí častejšie než raz-dva krát za noc? Alebo že nemá silu nechať svoje dieťa “nevinnú” polhodinku – hodinku vyplakať sa a pre vyčerpanie uspať? Hoci inštinktívne cíti, že má po ruke účinnú pomoc – prsník, náruč, no čo keď múdra kniha ju zakazuje?

          Dieťatko, ktoré je ozaj dojčené na požiadanie = dieťatko, ktorého všetky potreby (nielen potreba spánku) sú uspokojované včas, sa zvyčajne v noci ani extrémne často nebudí, ani nemá potrebu neustále visieť na prsníku tak ako sa často traduje. A ak sa budí, zrejme má na to dôvod. Žijeme v rôznych podmienkach, čo takí rodičia v garsónke? Čo ak otec chrápe a susedia majú nočnú seansu? Uplatňovať v nej akúkoľvek spánkovú metódu a dosiahnuť samostatné spanie s jedným nočným prebudením je skôr utópia…

          Dnes ráno mi prišiel email od mamičky, ktorej bábätko mávalo dlhotrvajúcu večernú “koliku”, teda dlhotrvajúci plač, ktorý nevedela nijako utíšiť, ani dojčením, ani nosením, vždy bábätko zaspalo až po niekoľkých hodinách okolo 22.00 hodiny od vyčerpania z nahromadeného stresu. Stačilo urobiť malú zmenu : uložiť bábätko na večerný spánok skôr než doteraz a dojčiť posledné večerné dojčenie oveľa dlhšie než len pre kŕmenie a tým uspokojiť všetky potreby bábätka, aké v tej chvíli malo, výsledok:

          “tak som to skusila a buvala krasne!!! od 7 do pol 10 a potom od pol 11 az do 3 rano!”

          bez akéhokoľvek tréningu a uplatňovania vedeckých metód. Je pravdepodobné, že možno to nie vždy bude presne v takýchto časoch, ale riešenie už mamička pozná: dojčiť ozaj na požiadanie a v čase , keď je bábätko preťažené, unavené možno i výrazne dlhšie než zvyčajne, podľa jeho potrieb.

          Asi nám ide o to isté – milujúcich rodičov a milované deti. Spánkové metódy Weissblutha, Ferbera … vznikli v čase kultu umelej výživy, keď dojčenie a jeho funkcie boli úplne v pozadí, keď dojčenie = kŕmenie. Pri dieťatku, ktoré je dojčené skutočne na požiadanie, ich matka nemusí ovládať, základnú podmienku – reagovať na potreby bábätka včas – inštinktívne používa.

          Hladina kortizolu je vyššia pri strese, bez ohľadu na to, či ide o stres z nedostatku spánku alebo inej neuspokojenej potreby, ktorá sa prejavuje povedzme plačom. Zaspanie po vyplakaní je len treťou fázou práve prežívaného stresu, po ktorej bábo od vyčerpania zaspí. To, aké to môže alebo nemôže mať následky, nikto z nás nevie presne definovať. Napriek množstvu štúdií, keďže faktorov, ktoré vyvolávajú poruchy správania a ochorenia , je v živote človeka príliš veľa a sú veľmi variabilné u jednotlivcov. Isté však je, že ide o stres , ktorý má svoje riziká . Vaše metódy sa možno dajú občas uplatňovať i bez toho, aby bábätko negatívne neovplyvnili, ale presne ako píšete, často sa to končí len v podobe vyplakať a nedať prsník. Niekedy je pre mňa neuveriteľne bolestné čítať, ako mamičky dokážu s takýmito informáciami neľudsky pracovať a aplikovať ich na svojich deťoch. Nie každá mama je dostatočne vnímavá a vzdelaná natoľko, aby sa metóda nestala zbraňou voči jej bábätku. Mamičky nechávajú svoje deti plakať, hoci od plaču vracajú, plačú až strácajú dych atď. No oni nemajú v rukách bábiky, ale živé ľudské bytosti. Toto považujem na týchto metódach za veľmi, veľmi nebezpečné . Pretože často ide práve o mamičky, ktoré si vzťah k bábätku ešte len postupne, pomaličky vytvárajú, sú v tom období veľmi zraniteľné a ovplyvniteľné.

          Ak má človek zaspať, musí sa hladina kortizolu znížiť. Antistresový efekt má oxytocín, hormón, ktorý hladinu kortizolu znižuje , znižuje krvný tlak, tep. Oxytocín je najdôležitejší hormón pri pôrode, jeden z dvoch najdôležitejších hormónov pri dojčení. Uvoľňuje sa práve počas dojčenia. Vďaka tesnému telesnému kontaktu sa uvoľňuje v matke , ale i u bábätka. Preto dojčenie pomáha zaspať bábätku i mamičke. Ak si mama večer ľahne s bábätkom do postele, môžu obaja pociťovať jeho blahodárne účinky . Čo viac si môžeme priať ?

          Detská múdrosť a vnímavosť je obdivuhodná: Moja 7 ročná dcérka odkladala dnes večer plyšové hračky a pýta sa bračeka: “Michal, nevidel si mamu malého klokančeka, však on sa bude v noci báť …” 🙂

          • Katarina says:

            annag: No, ja hovorím o jednom a vy o niečom inom. Máte niekoľko úplne pomýlených faktov, ale nebudem vás presviedčať. Len musím opraviť minimálne 3 veci:

            1. To sa veľmi teším, že si moje tvrdenie odporuje s tvrdením mamičky Tary. Nikdy by som totiž nedávala jej samodiagnostiku na úroveň priargumentu, ktorý má čo povedať 40 ročným výskumom nie jedného človeka, ale celého detského inštitútu, ktorým rukami prešli tisícky a tisícky malých detí. Títo ľudia nie len robia sami výskum, ale zakladajú svoje poznatky na svetových skúsenostiach. Takže jedna pani, ktorá skonštatovala, že sa pocikávala a mávala nočné mory práve kvôli tomu zážitku, no… tam mohlo byť sto ďalších príčin, lebo teda neviem o tom, či som počula alebo zažila v praxi ďalší taký prípad… deti, ktoré som mala na zodpovednosti v zahraničí, a všetkých osem z piatich rodín bolo nechaných plakať, a dnes sú to školáci a školáčky a nijaký taký problém sa ani u jedného nevyskytol. Ani inak som o tom nepočula a preto si dovoľujem tvrdiť, že v prípade, ktorý mi tu vypichujete, boli aj iné príčiny týchto stavov, a že to nebol priamy následok len plaču ako takého či pocitu samoty. Ak má dieťa cez deň dostatok lásky , opory, matkinho náručia a istoty, tá pol hodinka večer osamote mu naozaj neuškodí.

            2. Správne píšete, že ide o dôsledky dlhodobého stresu a ja som ani netvrdila, že to tak nie je. Ak si myslíte, že deficit spánku v organizme dieťaťa nie je dlhodobý stres – tak sa nemáme o čom baviť a pokladám túto diskusiu za ukončenú. Ale skôr som to pochopila tak, že argumentujete tým, že to nie je jediný dlhodobý stres, že tam je aj veľa iných faktorov. A s tým súhlasím. Lenže tvrdím, že na rovnakej úrovni ako akýkoľvek iný dlhodobý pernamentný stres zasahuje do mozgu a vývinu dieťaťa. A navyše, zhodli sme sa, že hovoríme o milovaných deťoch, ktoré nezažívajú “strach z opustenia, samota, bolesť, chlad, hlad, smäd, nebezpečenstvo”. Ja teda hovorím, že nedostatok spánku môže sám osebe mať tieto dôsledky, bez toho, aby tam bol prítomný čo len jeden z tých faktorov, ktoré ste uviedli. A je to v praxi dávno, veľmi dávno dokázané, ak chcete, môžem vám desiatky publikácií a výskumov, ktoré to potrvdzujú. Že stačí len a len deficit spánku ako dlhodobý stres, a tieto poruchy môžu nastať.
            Dr. Weissbluth sa navyše dostal k dvom deťom (nie naraz, s odstupom rokov a nezácisle od seba), o ktorých všetci doktori tvrdili, že majú epilepsiu, ale nijaké testy to nepotvrdili a pretrvávali len príznaky epilepsie. Doktor zistil, že tie deti boli tak chronicky nevyspaté, že ich z toho hádzalo a mali záchvaty. Napravil im spánkový režim a epilepsia bola preč. Ako sám vraví, to boli dva najťažšie prípady, k akým sa vo svojej praxi dostal a stačilo LEN napraviť spánok tých detí.
            Takže nedostatok spánku sám osebe môže spôsobiť horeuvedené poruchy a nebojím sa to tvrdiť, hoci vy vravíte, že je to odvážne tvrdenie. Nevravím, že len deficit spánku a nič iné ich už nespôsobuje – jasné, príčiny môžu byť rôzne.
            Ale vravím, že samotný nedostatok spánku bez akýchkoľvek iných stresov ich taktiež môže vyvolať. (!) Teda aj dieťa plne dojčené, ktorého mamička ho nikdy nenechala osamote ani plakať, ktoré nikdy nezažilo pocit nebezpečenstva, dlhodobý chlad, hlad, smäd môže len kvôli deficitu spánku v detstve trpieť týmito poruchami. Pretože ide o dlhodobý stres na detský organizmus,a ako píšete, stále o tom kortizole, jeho hladina je dlhodobo zvýšená LEN kvôli nedostatku spánku a nemusí tam byť ani náznak inej príčiny.

            3. Doktora Weissblutha nemôžete dávať do jedného “obdobia” s Freberom. prosím vás, aspoň si naštudujte základ, keď chcete porovnávať. Dr. Weissbluth ešte dnes aktívne robí výskumy spolu so svojím synom, a naďalej sa vanujú štúdiu detského spánku, aktualizujú si vedomosti a čerpajú z najnovších výskumov, aké sú tu dostupné aj teraz, v tento deň. Takže nemôžete tvrdiť, citujem: “Spánkové metódy Weissblutha, Ferbera … vznikli v čase kultu umelej výživy, keď dojčenie a jeho funkcie boli úplne v pozadí, keď dojčenie = kŕmenie.”

            Mám naštudované Weissbluthove diela veľmi podrobne a nenašla som jedinú propagáciu umelej výživy či popieranie užitočnosti dojčenia v jeho tvrdeniach. Keby ste vedeli, o čom píšete, tak by ste museli konštatovať, že Weissbluth dáva dojčenie na prvé miesto, pripisuje mu, tak ako aj vy veľkú schopnosť utíšiť a uistiť dieťa a veľký vplyv na spánok ako taký. Vehementne ho presadzuje, ale tvrdí, že LEN dojčiť nestačí. A s tým snáď súhlasíte, veď dieťa má plno iných potrieb a medzi nimi aj potrebu spánku a žiaľ, správne dojčenie sa tiež hneď automaticky nerovná správnemu prístupu k spánku.

            Neviem, prečo sa vyjadrujete k veciam, o ktorých máte tak málo vedomostí. preto mi aj prekážal tento článok. Ja nepíšem o dojčení, pretože sa necítim kompetentná o tom písať. Viem, že autorka článku kompetentná je, preto ju plne podporujem a súhlasím s tým, čo o dojčení píše -napokon, všetko dáva zdravú logiku a má to hlavu aj pätu. Píšem ale o spánku, pretože detský spánok intenzívne študujem takmer na dennej báze už tri a pol roka a niekedy sa mi rozum zastavuje, čo všetko dokážu ľudia napísať.
            Myslím si, že zostaňme pri tom, čo ovládame: kto sa venuje dojčeniu, pri dojčení – a je to záslužná a nádherná práca, za ktorú vás všetky uznávam, sama viem, ako veľmi dokážete mamičkám pomôcť.

            Ale o spánku by ste dezinformovať nemali z jednoduchého dôvodu: veľmi málo ste ho študovali a neovládate ani základnú abecedu spánku – čo musím usudzovať z toho, čo o ňom ako takom píšete či už autorka v článku, alebo vo vašich kmentároch.

            katarína alias weissbluthmethod http://www.weissbluthmetoda.wordpress.com

            • annag says:

              Katka,
              Bohužiaľ, neustále uplatňujete manipulatívne techniky, čo vylučuje možnosť akejkoľvek diskusie . Ako viete, či mám alebo nemám prečítané knihy Dr.Weisblutha ? 🙂 Spánkové modely majú spoločného menovateľa, vo väčšej či menšej miere pripúšťajú možnosť vyplakania. Navádzajú rodičov psychicky manipulovať so svojim dieťaťom dokonca za cenu vzniku novej stresovej situácie. Čiže stresor nahrádzajú iným stresorom. Toto je pre mňa nepriateľné, pretože dieťa stavajú do pozície obete, ktorá sa nemôže brániť. Chápem, že by ste veľmi rada odčlenili dojčenie od spánku, ale to jednoducho nejde. Pozrite si úvodný banner svojej webky, priamo navádza matky dať i svojmu bábätku cumlík, však vyzerá také spokojné 🙂 Pochopiť fyziologické správanie sa bábätka bez ozajstného pochopenia dojčenia na požiadanie nejde. LEN dojčiť stačí pri každej tzv. nedostatkovej potrebe bábätka, vrátane potreby spánku. Dojčiť, nie nahrádzať ho povedzme cumlíkom. Pretože také bábätko si svoju potrebu uspokojí samé a matka dokonca ani nemusí v danej chvíli rozmýšľať nad tým, prečo sa dojčí. Ak potrebuje, zasýti sa. Ak potrebuje, uhasí smäd. Ak potrebuje, ľahšie sa vykaká. Ak potrebuje, uspí sa. Chápem, že ste podobne ako mnohé iné mamičky hľadali riešenia ako svojho synčeka naučiť spať. Je dobre, ak metóda zafungovala bez vážnej ujmy. No ako som spomínala, načo rozmýšľať “nad nesmrteľnosťou chrústa” ? Načo vôbec nejaké techniky a modely využívať ? Prevencia v podobe bezpodmienečnej lásky a dojčení na požiadanie je ideálny spôsob, ako sa nedostať do situácie , ktorá núti rodiča v istom momente dieťa vyplakať . Držím Vám palce, nech Vám materstvo prináša veľa radosti 🙂

            • Tara says:

              Milá p.Katarína, bude reagovať na bod1.
              v podstate ste nepochopili napísaný článok. Z vašich príspevkov je jasné, že viete iba citovať a odvolávať sa na niekoho cudzie názory spísané do knižky, s ktorými sa stotožňujete a zároveň skrývate vlastný pohľad. Môj osobný názor a skúsenosť (nie konštatovanie ako ste to stihli prekrútiť), ste priradili samodiagnostike, ktorá sa nemôže zrovnávať s nejakým 40 ročným výskumom či štatistikami. Ja to nepotrebujem zrovnávať. Ja nežijem z vedeckých výskumov alebo štatistík, stačí mi každodenná realita (ako dôkaz). K presvedčeniu nepotrebujem názor väčšiny, odpovede ôsmich z desiatich opýtaných a podobne. A že ste nazažila podobný prípad? Buď ste na svete krátko alebo nepočúvate okolie, alebo teda pčujete len to čo sa Vám hodí. S priateľkou sme sa nedávno rozprávali o deťoch, a spomenula, že keď bola dieťa (cca 30 rokov do zadu) mama s ňou bola v poradni pretože veľmi málo spala. Doktorka jej povedala, že má veľmi citlivé dieťa a predpísala dieťaťu malú dávku belasponu. Tak sme sa trošku zasmialy, ale keď som jej povedala, že viac ako belaspon potrebovala náruč mami, smutne sklopila oči. A je omnoho viacej podobných prípadov, ja vám o tom štatistiky robiť nebudem, ani vedecky dokazovať, ale ak chcete urobte si ich. Ja som chcela poukázať na názor spoločnosti, teda, že to čo tvrdí väčšina (tkz.verejná mienka) nemusí byť vždy dobré a správne. A ako vidím spoločnosť sa veľmi nezmenila, pretože po 30 – tich rokoch,keď som už mama, zas počúvam rady, ako je neškodná pre dieťa tá pol hodinka osamotenia večer. Nech si ale každý urobí názor sám, verím že materinský cit a láska rozpozná Weiss blud metody :). Veľa radosti v materstve kadžý deň prajem.

          • weissbluthmethod says:

            Viem, že ste Weissblutha nečítali, pretože tvrdíte o jeho prácach veci, ktoré sú v rozpore s tým, čo uvádzajú jeho výskumy. Pretože Weissbluth má viacero metód, nie len cry-it-out, a má aj také riešenia, ktoré sú celkom bez plaču – preto nemôžete tvrdiť, že ste ho čítali. Má tiež metódy pre rodičov, ktorí sa rozhodnú reagovať na každé zaplakanie dieťaťa, plne ho dojčiť niekoľko rokov a spať s ním v jednej posteli a ani slovkom tento spôsob rodičovstva nikde neodsudzuje. Tak ho, prosím, nestavajte do pozície, v ktorej nikdy nebol. Stále ho stotožňujete s nejakou divnou predstavou: Weissbluth = odporca dojčenia, či vehementný zástanca vyplakania sa ako jedinej správnej cesty k zdravému spánku. Keby ste ho čítali, vedeli by ste, že prevencia, ktorú odporúča, nezahŕňa nijaké vyplakanie sa. To odporúča až po tom, ako rodičia urobili chyby v prevencii. Darmo, ak ste ho čítali, tak buď neviete dobre po anglicky, alebo ste čítali veľmi, veľmi povrchne. Skôr však tvrdím, že ste ho nečítali, tak sa k tomu, prosím, nevyjadrujte ako keby ste vedeli, čo tento doktor tvrdí.

            K baneru môjho webu: vyberala som ho ja, nie Weissbluth – a nemám nič proti cumlíkom. Nemali sme problémy ani s dojčením, ani so spánkom. NIKDY – napriek tomu, že moje dieťa s dudlíkom spávalo. A mám veľa priateliek v zahraničí aj na Slovensku, ktoré dali svojim deťom cumlíky a nikdy nemali najmenší problém ani s dojčením, a ani so spánkom (to druhé preto, lebo sa riadili preventívnymi metódami doktora Weissblutha od narodenia dieťatka). A PS: mnohé z týchto “weissbluthovských” detí, najmä ak boli rodičia už v prevencii dôslední a zbehlí, nikdy neboli ponechané vyplakať sa. Takže už mi prestaňte hádzať na hlavu “vyplakanie sa”, lebo nie o tom je zdravý spánok. A nie to sa vám tu snažím celý čas povedať, stále dokola hovorím o rešpektovaní prirodzených spánkových rytmov dieťaťa, a to väčšinou s dojčením nič nemá. Tam je chyba v tom, čo som už písala, že rodičia si nevšímajú prvé náznaky únavy, ale až znaky nezdravej únavy a až vtedy dávajú dieťa spať.
            Aj keď si stojím za to, že ak má mať dieťa dlhodobý deficit spánku kvôli nenapraviteľných chybám v prevencii, tak je lepšie nechať ho raz, dvakrát vyplakať (krátkodobý stres) ako nechať ho tri či štyri roky trpieť chronickým nedostatkom spánku (dlhodobý stres).

        • Viera Cervena says:

          Katka, dúfam, že nevadí, že na všetky Vaše komentáre odpoviem súčasne:
          K dojčenie – na jednej strane hovoríte, že absolútne podporujete dlhodobé dojčenie, na druhej strane, že nie ste odborník na dojčenie – čo síce nie je Vaša povinnosť, ale v takom prípade je smutné, že pravdepodobne ani netušíte, že svojimi odporúčaniami zasahujete do úspešnosti do dojčenia, pretože v tejto oblasti skutočne nemáte dostatok vedomostí. Nesúhlasím s tým, že akákoľvek metóda, ktorá násilne ruší počet dojčení v noci, nie je v rozpore s dlhodobým úspešným dojčením. Skúste si naštudovať, ktorého dojčenia sa dieťa pri prirodzenom odstavovaní zrieka ako posledného, či denného alebo nočného, ako aj to, ako vplýva nočné dojčenie na tvorbu mlieka. Rovnako ako nesúhlasím s Vašim zľahčovaním používania cumlíka – cumlík sa s úspešným dlhodobým dojčením nezlučuje, o tom medzi odborníkmi na dojčenie niet pochýb, odhliadnuc od toho, že cumlík je náhrada prsníka – umelá, vymyslená, ktorá nie je prirodzená, akonáhle do dojčenia zasahujete niečím neprirodzeným, nemôžete očakávať, že bude naďalej prebiehať prirodzene a že sa dieťa odstaví prirodzene (teda až po najmenej 2,5 roku života). A ak niekto odporúča cumlík bežne používať, tak, ako to je napr. niekoľkokrát uvedené na Vašom blogu, mal by byť súčasne rodičov informovať o tom, že takéto dieťa nedostane šancu na dlhodobé dojčenie ako aj o rizikách predčasného odstavenia pre dieťa aj matku. Matka by sa mala o dĺžke dojčenia rozhodovať sama a jej rozhodnutia by mali byť výsledkom podania objektívnych informácií. Ak by vedela, aké riziká cumlík prináša a súčasne by plánovala dojčiť dlhodobo, vedela by, že cumlík nie je vhodný. Nehovoriac o tom, že ak by bola informovaná o tom, že cumlík ako taký prináša aj mnohé iné zdravotné riziká, bez ohľadu na to, ako ovplyvní dĺžku dojčenia, asi by sa rozhodla ho nepoužívať, aj keby nechcela dojčiť dlhodobo. Ďalej neznalosť toho ako vplýva nielen na spánok nedojčenie a podávanie neprirodzenej výživy dieťaťu v čase, keď by malo byť výlučne dojčené je len dôkazom toho, že dojčenie skutočne nie je Vaša parketa, tak ako priznávate sama. Skúste si zistiť aké je zloženie umelého mlieka, aké rozdiely v množstve bielkovín približne sú medzi umelým a materským mliekom a aké bielkoviny UM obsahuje (napr. kazeomorfíny) atď, atď.
          Spánok súvisí s dojčením. Nedá sa od neho oddeliť. Preto je uverejnenie tohto článku na blogu o dojčení opodstatnené a argumenty, ktoré som použila pre podporu myšlienok tohto článku nie sú vymyslené, ani nie sú dotiahnuté len do polovice. Spánkové cykly detí a dospelých sa skutočne líšia, dieťa sa skutočne pred spánkom potrebuje dostať do stavu pohody, aby sa mu začali vylučovať chemikálie potrebné pre zaspatie, dieťa skutočne potrebuje pomoc rodiča so zaspatím, naozaj nemá ako rodičom manipulovať, pretože na to nemá plne funkčné potrebné časti mozgu a dlhodobý plač spôsobený separáciu dieťaťa od matky, na ktorý sa neodpovedá, okrem toho, že dieťa fyzicky bolí, skutočne zanecháva dlhodobo zvýšené hladiny stresových hormónov a prináša zdravotné riziká. Autori, ktorí tieto argumenty uvádzajú vo svojich publikáciách, sú uznávaní odborníci v tejto oblasti. Prepojenie dojčenia so spánkom predsa dokazujú aj Vami uvedené odkazy, v ktorých sa často a opakovane hovorí dojčenie spomína (napriek tomu, že sama vo svojich komentároch tvrdíte, že by ste si nedovolili sa vyjadrovať o dojčení, keďže v tom nie ste odborník) a informácie, ktoré sú vo Vašich odkazoch v súvislosti s dojčením uvedené, sú na rozdiel od argumentov tohto článku, ktoré prezentujú výsledky štúdií, len prezentovaním osobných názorov, či skúseností, ktoré v skutočnosti odborníci na dojčenie nepovažujú za správne a nie sú podporené výsledkami štúdií – ako napr. že po určitom čase už nie je v noci potrebné, či zapojenie cumlíka do súčasti Vašej metódy. Ak tu argumentujete nejakými rizikami porúch detí, ktoré sa nevytrénujú k zdravému spánku pomocou weissbluthovej metódy, mali by ste zvážiť aj to, aké riziká spôsobujete deťom, ktorých rodičov navediete na zrušenie nočných dojčení, a ak im bežne odporúčate cumlík. Tie sú totiž jasne zdokumentované a nie sú zanedbateľné.

          Zmyslom tohto článku je informovať matky, že spánkové cykly bábätiek sa líšia od spánkových cyklov dospelých, že dieťa nie je schopné manipulatívneho myslenia, že pre spokojnosť mamičky s priebehom nočnej starostlivosti o dieťa nie je nutné a vhodné siahať po krutých metódach, ktoré v určitom bode použijú donucovací postriedok na zlomenie dieťaťa a že je vhodné dieťaťu pomáhať zaspať a pri precitnutí počas spánku prejsť znova do hlbšej spánkovej fázy prostredníctvom spania v spoločnej posteli s dieťaťom a prikladania dieťaťa k prsníku pri precitaní, pričom dieťa sa pri dojčení úplne nezobudí, rovnako ako matka, ktorú dojčenie rýchlo uspí. Zuzane, ktorá napísala komentár, že to takto robí a dojčí 6x za noc, ste napísali, že toho sa Vaše komentáre netýkajú, pretože dieťa nie je nevyspaté. Ja odporúčam to isté a máte výhrady, nerozumiem tomu… Navyše, ak sa matka správa takto, a ani podľa Vás tým nepodporuje nevyspatosť svojho dieťaťa, na základe čoho máte teda pocit, že môj článok podporuje výskyt akejsi epidémie nedospatých detí? Matka, ktorá vníma nespokojnosť či plač svojho dieťaťa ako snahu o komunikáciu a je na svoje dieťa od momentu narodenia silne naviazaná v dôsledku nepretržitého intezívneho fyzického kontaktu, dojčenia na požiadania a reagovania na jeho potreby, vie presne čo má robiť. Vie rozlíšiť, kedy je jej dieťa unavené a pokiaľ nie je ovplyvnená mýtmi o tom, ako sa dieťa dá rozmaznať nosením na rukách a uspávaním, uspáva ho včas, často ho ani uspávať nemusí vôbec, pretože si žije svoj život, robí svoje aktivity a dieťa, ktoré je celú dobu v jej náručí, zaspí pri dojčení alebo pri monotónnych pohyboch, ktoré matka v rámci svojej práce vykonáva vtedy, kedy to ono potrebuje. A rovnako ako ho efektívne dokáže uspať cez deň a udržať ho v spánku tak dlho, ako dieťa potrebuje, je schopná ho uspať aj večer a počas noci mu pomáha pri prechodoch do hlbšej spánkovej fázy vždy, keď to dieťa potrebuje. Je to odveký spôsob starostlivosti o ľudské mláďa, pri ktorom netreba dieťaťu umelo nijakým spôsobom zasahovať do jeho režimu z obavy, aby nebolo nevyspaté. To skutočne veríte tomu, že do objavenia weissbluthovej metódy ľudstvo len tak-tak prežívalo a všetci boli nevyspatí, pretože rodičia nevedeli o tejto metóde a starali sa o svoje deti nesprávnym spôsobom? Že evolúcia sa akosi sekla, keď matka porodí svoje dieťa a potom jednoducho nevie, ako sa oňho postarať bez zložitej prípravy počas tehotenstva, ktorá zahŕňa podrobnú inštruktáz weissbluthovej metódy?

          Tento článok však nehodnotí konkrétne metódu dr. Weissblutha, ani iných. Venuje sa v jednej časti tomu, že akákoľvek metóda, ktorej úspech spočíva v tom, že v istom bode dieťa necháme osamotené plakať, až kým sa nevyčerpá a nestratí všetku nádej, že ešte niekto príde, je riziková pre zdravý psychický a fyzický vývoj dieťaťa. Riešenie nočného spánku tým, že dieťa uložíme do postieľky (hoci včas, keď javí len prvé známky únavy, či pracujeme na celom dennom režime ešte komplexnejšie inými, hoci aj weissbluthovými postupmi) a necháme ho tam samé plakať a zmieriť sa s tým, že zostalo samé, znamená dlhotrvajúcim plačom si vynucovať nejaké správania dieťaťa z pozície sily a to podľa môjho osobného názoru spĺňa všetky kritériá týrania dieťaťa. Deti sa nerodia s genetickou výbavou, ktorá im pri pohľade na postieľku dá signál „toto je postieľka, tu ťa mamička odloží, lebo už treba spinkať, si tu v bezpečí a ráno tu zase bude mama pre teba“. Väčšina detí pri tejto metóde plače nie preto, že rodičia prešvihli prvé znaky únavy, plače jednoducho preto, že chcú zaspať, ale potrebujú k tomu pomoc a okrem toho zostali samé (čo v našej evolučnej histórii ešte nedávno znamenalo istotu katastrofy, ak rýchlo niekto nepríde a skúste v tejto situácii zaspať). Volajú o pomoc a netušia, že „pomoc“ stojí za dverami a prebíja svoje materské inštinkty, ktoré správne zúfalý plač svojho dieťaťa identifikujú ako mučenie a prejav strachu o život, racionálny mozog tieto pocity prehluší, pretože matka všade počúva o tom, ako dieťa nočné dojčenie nepotrebuje, miesto toho len manipuluje rodičom a hlavne ho treba naučiť spať a keď už nič nezaberá, treba ho nechať vyplakať, pretože bez toho nepochopí, že treba spať a hrozia mu rôzne poruchy, ktorými tu argumentujete.

          Ja mám skôr pocit, že Vám vadí, že tento článok vôbec nerieši, kedy má dieťa ísť spať. Že keby som uviedla Vaše body, ako treba sledovať prvé príznaky únavy a vtedy „dať dieťa spať“, nie až keď je predráždené, nebude sa ani v noci budiť (alebo len maximálne 2x – mimochodom skutočne si myslíte, že polročné dieťa dokáže spočítať tak abstraktnú vec ako je počet nočných prebudení?). Nemyslím si, že v starostlivosti o deti treba matky podceňovať a nahovárať si, že sú neschopné vnímať potreby svojich detí. Že časté nočné budenie a iné problémy sú výsledkom toho, že ako rodičia skrátka starostlivosť o dieťa nezvládame. Rodičia sledujú svoje dieťa, postupne sa od jeho narodenia zdokonaľujú v rozlíšení toho, ako vyzerá, keď je to ich konkrétne dieťa unavené a je prirodzené a správne, ak pri odpozorovaní príznakov únavy začínajú dieťa uspávať. Matka pozná svoje dieťa najlepšie.
          Nemôžem ešte v tejto súvislosti obísť jeden bod ohľadom Vášho štýlu vyjadrovania – dávajte dieťa spať, treba ho dávať spať omnoho skôr, rituál pred uložením dieťaťa posuňte do skorších hodín. Tieto slová naznačujú jediné – pre zdravý spánok sa dieťa má ukladať (do postieľky či do spoločnej postele). Uvedomujete si, že pocit oddelenia dieťaťa od živej bytosti je pre neho stres? A že v strese sa nedá zaspať? Bábätko sa rodí prakticky nedonosené, mnohé telesné funkcie neovláda tak dobre ako staršie dieťa či dospelý človek. Drvivá väčšina detí sa dobrovoľne na spánok „neukladá“, ale potrebujú v rámci starostlivosti svojho opatrovateľa, aby ich pri náznakoch únavy a možnej pripravenosti na spánok, začal uspávať – dojčením, nosením, hojdaním, spievaním atď a aby aj počas spánku cítil jeho fyzickú blízkosť. Fyzická prítomnosť matky ovplyvňuje spánkové cykly. Pre dieťa nie je prirodzené spať samé. „Ukladanie na spánok“, rovnako ako používanie cumlíka, či plienky alebo plyšovej hračky ako spoločníka do postieľky, majú spoločné len jedno – odpútanie dieťaťa od matky, nemožnosť intenzívneho naviazania, a keďže intenzívne naviazanie podporuje dojčenie, tak aj hrozbu predčasného odstavenia. A samozrejme, čím slabšie naviazanie medzi matkou a dieťaťom, tým väčšia hrozba toho, že matka si nevšimne únavu dieťaťa a začne uspávať naozaj neskoro. Bariéra medzi matkou a dieťaťom spôsobí, že matka svojmu dieťaťu nerozumie, Dokážem pochopiť cieľ pomôcť weissbluthovou metódou deťom, aby neboli permanentne predráždené a nevyspaté. Myslím, že sa obe zhodujeme v názore, že dieťa ale aj dospelý s dlhodobým spánkovým deficitom, môže mať poškodené zdravie. Vyspať sa je dôležité. Takisto nikto nespochybňuje, že dieťa je najskôr unavené a ak to v tomto bode prešvihnete a nezačnete uspávať, dieťa bude natoľko unavené a predráždené, že sa už dá uspať oveľa ťažšie. Nechápem však, kde ste z môjho článku nadobudli dojem, že ak matky budú matkami aj v noci a budú uspávať svoje dieťa v noci dojčením, automaticky to znamená, že vyrobíme deti, ktoré budú zle vyspaté? Ja predsa týmto článkom nenavádzam na to, aby sme mali chronicky nevyspaté deti… Tento článok naopak hovorí matkám, že nemusia byť nevyspaté ani ony, ani ich deti, pretože je dobré spať s dieťaťom v spoločnej posteli a uspávať ho dojčením pri nočných precitnutiach, hoci to pravdepodobne pri väčšine detí bude častejšie než 2x za noc, čo ale vo Vašom vlastnom odkaze schvaľuje aj dr. Weissbluth, takže naozaj neviem, o čom diskutujeme.

          • Katarina says:

            A ja vravím, že nečítate pozorne, čo píšem. Ani nečítam váš komentár ďalej, lebo už veta “Nesúhlasím s tým, že akákoľvek metóda, ktorá násilne ruší počet dojčení v noci, nie je v rozpore s dlhodobým úspešným dojčením. “hovorí, že ste celkom unesená nejakým divným predsudkom. V živote som násilne nerušila nijaké dojčenie a ani to nikomu neradím. Kde ste medzi mojimi príspevkami našli niečo také, ak sa smiem opýtať?

            Ja som svoje dieťa dojčila na požiadane, kedykoľvek v noci zaplakalo. Ale vďaka tomu, že som vedela, kedy je správny čas dať ho spať na noc i na denné spánky, moje dieťa si nikdy nevybudovalo nahromadenú únavu, lebo bolo vždy dobre vyspaté. Preto sa mi nikdy, nikdy nebudilo viac ako 2x za noc, výnimočne 3x – a ja som nemala problém ho nadojčiť. A koľkokrát ak aj precitlo zo spánku častejšie a zamrnkalo, kým som sa stihla otočiť, spalo ďalej samo a bez cucnutia cicky – pretože takto má vyzerať zdravý spánok dieťaťa. Spí mi odmalička 12 – 13 hodín v noci (od ôsmych mesiacov bez budenia) a plus 2-4 hodiny cez deň. A to nemá nič spoločné s dojčením ako takým. Nikdy som svoje bábätko násilne neodstavovala či čo. Proste sa samo prestalo budiť.
            Skúste pochopiť, že zdravý spánok je taký, kedy sa v tele neakumuluje nahromadená únava, keď je dieťa celkovo a dlhodobo dokonale oddýchnuté a vyspaté a nemá dlhodobo zvýšenú hladinu kortizolu a ani chronické problémy so spánkom a s nočným budením. Zdravý spánok je dokonale zladený s prirodzeným biorytmom organizmu. A moje dieťa odmalička až dodnes takýto spánok má.
            A to mám teraz, keď sa mi v noci (najneskôr v 9 mesiacoch, mnohé deti oveľa skôr) prestane budiť, lebo už jednoducho nie je hladné, len preto, že je proste dobre vyspaté a dokáže prespať noc – to mám len kvôli tomu, aby som dojčila v noci čo najdlhšie a aby sa mi tvorilo mliečko, radšej obetovať zdravý spánok svojho dieťaťa – nech sa radšej budí, len nech cucká. Ja ho predsa nebudem budiť, HEEEJ, drobec, nechcel si náhodou jesť? Vy by ste sa ako cítili, keby som vás o druhej v noci zobudila a “Poďte jesť?”

            To, že dieťa má zdravý spánkový režim a prestane sa prirodzene budiť na prsník najneskôr v 9 mesiacoch (aj napriek tomu, že bolo plne dojčené na požiadanie, kedykoľvek o to zapýtalo) je dôvod vašej kritiky mojich rád ohľadom spánku.

            Nuž, kto chce kam, pomôžme mu tam.
            Mamičky si majú možnosť vybrať, ako už bolo povedané: Buď dojčiť a nemať problémy so spánkom, alebo dojčiť a problémy so spánkom pokladať za prirodzené a normálne.

            Ja vravím, dojčenie na požiadanie nie je problém. Tam je problém len vtedy, keď rodičia dieťa dávajú na noc spať neskoro, alebo nezvládajú rešpektovať denný spánkový rytmus bábätka, lebo nevedia, že nie až vtedy je dieťa unavené, keď mrnčí a je mrzuté, že vtedy už malo dávno, dávno spať!

            A toto píšem síce svoju skúsenosť, ale fungujem ako spánkový poradca už niekoľko rokov, a ostatné mamičky, ktoré pochopili, že nie kvôli dojčeniu, ale kvôli únave sa deti v noci budia – mi to len a len potvrdili.

            A VŠETKY deti, ktoré išli podľa metódy doktora Weissblutha – s ktorými som sa kedy v praxi stretla, teda všetky, ktorých rodičia sa naučili sledovať znaky prvotnej, zdravej únavy a nie až tej prešvihnutej a nezdravej únavy – všetky spali 12 hodín v noci vkuse najneskôr od 9 mesiacov, a plus min. 2-4 hodiny cez deň – a to až do veku troch rokov. BEZ OHĽADU NA TO, ČI BOLI DOJČENÉ PLNE a na požiadanie ako môj syn, ALEBO neboli dojčené VôBEC.

            Odpoveď na jednu vašu otázku:
            “A práve tým, že dám dieťa spať vtedy, keď na to nie je pripravené, mu môžem privodiť neprirodzený spánkový režim, lebo mu vlastne zasiahnem do jeho vlastného systému. To mám ako dať mojej aktívnej dcérke elektrický šok aby bola schopná zaspať lebo je “vhodný čas”?”

            Ale vy neurčujete, kedy je vhodný čas. Sledujete svoje dieťa a viete to, ak sa to naučíte. A vy to neviete, ako čítam… Existuje magický čas, kedy je dieťa pripravené spať ale rodičia si to nevšímajú (Veď je ešte dobrý, ešte nie je unavený…) Pozor, mrnčanie a trenie si očí sú jasným znakom, že ste to, bohužiaľ, dávno a nenávratne prešvihli a už môžete nasadiť tie svoje spomínané elektrošoky a nepomôže vám nič..

            V tom magickom čase položíte svoje dieťatko do postieľky, odídete, a ono – verte či neverte – behom 5-10 minút samo bez asistencie a bez problémov zaspí. Ak toto viete sledovať od narodenia, tak je to celé absolútne bez plaču. A bez akýchkoľvek problémov s uspávaním, so spánkom ako takým alebo s dojčením. Tak o akých elektrických šokoch hovoríte??

            • zuzana says:

              ja som si uz povedala ze nebudem pisat ale neda mi:-) vase dieta je fakt zlate ale nesuhlasim s tym ze to vsetko zavisi od denneho spanku… tak moja 2-3 mesiac cez den vobec nepsla a ANI HODINU… a predstavte si prespala celu noc:-) a teraz spi cez den 2x donedavna 3x a v noci je 6x hore… 2 a 3ti mesiac zivote prekticky preplakala… a ja teraz spatne viem preco, lebo SOM RIESILA JEJ SPANOK!! odkedy to nerobim mala je spokojna:-) a myslim ze vierka reagovala v suvislosti s oducanim od nocneho dojcenia presna na tu cast co aj ja…a sice tu vetu kde pisete ze najneskor od 9teho mesiaca ma dieta prespat celu noc….

            • Viera Cervena says:

              Katka, prejavom normálnej ľudskej slušnosti je akceptovať, že ľudia môžu mať rozdielny názor a v rámci diskusie sa správať slušne, neurážať a vypočuť si druhý názor. Ja s Vami nesúhlasím, napriek tomu sa nesnažím Vás zhadzovať, či reagovať ironicky. Vy naopak čítate komentáre povrchne (ako inak by sa Vám mohlo stať, že odpovedáte mne na niečo, čo napísala Veronika Mihalská? 🙂 ), či dokonca nečítate vôbec. Ja nečakám, že Vás svojimi odpoveďami presvedčím, preto mi nejako nevadí, že odmietate čítať komentár ďalej.

              Mali ste však v tomto komentári na mňa ešte otázky, tak skúsim odpovedať, možno prečítate, možno nie.
              „Ani nečítam váš komentár ďalej, lebo už veta “Nesúhlasím s tým, že akákoľvek metóda, ktorá násilne ruší počet dojčení v noci, nie je v rozpore s dlhodobým úspešným dojčením. “hovorí, že ste celkom unesená nejakým divným predsudkom. V živote som násilne nerušila nijaké dojčenie a ani to nikomu neradím. Kde ste medzi mojimi príspevkami našli niečo také, ak sa smiem opýtať?“
              Skúste si otvoriť Vaše vlastné odkazy či Váš blog a prečítať si slovné spojenia, ktoré tam v súvislosti s dojčením máte uvedené. Na viacerých miestach sa vyskytuje tvrdenie, že po 9. mesiaci už nočné dojčenie nie je potrebné, že ak sa vyskytuje, je dobré „ho odstrániť“, v odpovedi rodičov, čo s tým, keď sa dieťa budí 3x za noc, odporúčate na posledné prebudenie miesto dojčenia ponúknuť len cumlík, cumlík všeobecne je bežnou vecou vo Vašich odkazoch a čo iné je používanie cumlíka, ak nie nahrádzanie dojčenia. Snáď nechcete spochybniť, že cumlík je umelá náhrada prsníka!
              Ešte stále chcete trúfalo tvrdiť, že podporujete dlhodobé dojčenie a že neodporúčate zásahy do dojčenia, ktoré rušia jeho častosť a tak prispievajú k jeho ukončeniu?

              A k Vašej ironickej otázke, či máte spiace dieťa budiť v noci na „jedlo“ – je rovnako zbytočná, ako otázka, či máte svoje dvojročné dieťa teraz, po tom, čo ho už polovicu jeho života nedojčíte, prikladať k prsníku, keďže ešte stále nie je v lehote pre prirodzené odstavenie.

          • weissbluthmethod says:

            Len k posledným otázkam: “Nechápem však, kde ste z môjho článku nadobudli dojem, že ak matky budú matkami aj v noci a budú uspávať svoje dieťa v noci dojčením, automaticky to znamená, že vyrobíme deti, ktoré budú zle vyspaté?”

            Kde som toto tvrdila? Ani Weissbluth, ani ja to netvrdíme. Čítajte, prosím, pozorne. Veď som ani raz neprotestovala proti spoločnému spaniu v posteli, ani proti dojčeniu na požiadanie – ale ako vravíte sama, vadí mi, že je článok nedotiahnutý dokonca zabúdate, že toto samo osebe zdravý spánok nezaručí. Váš článok to nepriamo ale tvrdí.

            Ja vravím, že ešte okrem toho všetkého sa treba naučiť aj niečo iné,a to je to najdôležitejšie (nie pre dojčenie ako také, ale pre spánok), a váš článok to nemá. Je preto nekompletný a zavádzajúci.
            Do Weissblutha nebolo ľudstvo nevyspaté. Nemali sme TV, Internet, kariéru, vysávače, rádiá ani iné odpútavače matkinej pozornosti a matky samé ukladali spať deti tak, ako vraví Weissbluth, pri prvom stíchnutí. Navyše, nemôžete porovnávať dobu, keď aj dospelí chodili spať po zotmení (teda spolu s deťmi) a mali toľko fyzickej práce, že spali oveľa viac a oveľa zdravšie ako teraz my – s dobou, kedy my sami sme večer hore aj do polnoci a celé dni sme doma pri PC, alebo sa nanajvýš ideme prejsť von či na hodinku si zabehať.

            Teraz sme mnohé zabudli vidieť prvé príznaky únavy a musíme sa to nanovo učiť. Sú matky, ktoré to nikdy nikto neučil a vedia to, žiaľ, v praxi vidím, že drvivá väčšina z nás (aj ja osobne) sa to musíme najprv naučiť. Tak ako vám sa nepáči, že cumlík mi nevadí a nemám s ním problém, tak mne sa nepáči, že vy nemáte problém s tým, keď deti nezdravo spia a dokonca tvrdíte, že je to v tom veku prirodzené a normálne.

            PS: s tým vyplakaním si už dajte pokoj, veď som vám tu nie raz písala, že Weissbluthova metóda je primárne absolútne bez plaču. Až keď sa odignoruje, čo odporúča, alebo sa nechtiac urobia chyby, tak nastupuje aj táto možnosť. Ktorá je vždy lepšia ako chronicky nevyspaté dieťa. Plač je krátkodobý stres, chronická únava dlhodobý. Tisícky “Weissbluthových” rodičov sa ale zaobišlo bez plaču. Tak už sa do toho toľko neobúvajte a skúste to nejako potroche prežrieť.

            • Viera Cervena says:

              Katka, článok nerieši spánok od absolútnej podstaty a to ani nebolo jeho cieľom. Veríte, že keďže nepropagujem weissbluthovu metódu, riešim tu už len to, či teda dojčiť alebo nedojčiť v noci dieťa, o ktoré sme medzitým podľa Vás niekoľko mesiacov nesprávne starali a tak sa aj po pol roku budí. Váš názor Vám neberiem, spôsob akým ho prezentujete, prezentuje aj Vás samotnú.
              Nesúhlasím s tým, z čoho vychádzate, keď ma obviňujete, že článok nerieši podstatu problému. Z dobrých dôvodov nesúhlasím s nácvikom spánkového režimu a už vôbec nie s násilím na dieťati, ak prvé postupy v metóde nefungujú a dieťa potrebuje intenzívnejšie metódy. Nevychádzame totiž z rovnakých predpokladov: Práce Jamesa McKennu či Katty Dettwyler jasne hovoria, že časté nočné budenie nie je nutne prejavom spánkového deficitu. A že dieťa fyziologicky nie je nastavené na to, aby po 9. mesiaci muselo každé jedno prespať celú noc a ak to tak nerobí, je to dôsledok zanedbania sledovania denného režimu a únavy. Títo odborníci na antropológiu a spánok, sú navyše, na rozdiel od dr. Weissblutha odborníkmi aj na dojčenie. Chápu, že dojčenie je ďaleko viac, než len príjem potravy a prečo súvisí so spánkom. Nemôžu podporovať weissbluthovu metódu, pretože by súčasne poškodzovali naviazanie matky na dieťa a ohrozovali dojčenie. A na rozdiel od Vás, sú si vedomí následkov nepodporovania dojčenia. Dr. Weissblutha, nech sa naoko tvári, že dojčenie schvaľuje, by naproti tomu mali všetkými možnými prostriedkami podporovať všetky firmy prosperujúce z predaja náhrad materského mlieka. Pasáže o dojčení v jeho knihe ďaleko prevyšujú marketingové schopnosti firiem vyrábajúcich umelé mlieko, ktorých inštruktážne letáky neeticky podkopávajú dojčenie ako to len ide. Weissbluthove odporúčania pre dojčenie trestuhodne hrubým spôsobom ohrozujú úspešnosť dojčenia.
              Zhodneme sa snáď len tom, že spánok dieťaťa, keďže bábätko nedokáže zaspať samo, je v prvých rokoch života ovplyvnený rodičmi a ich schopnosťou pomáhať dieťaťu zaspať vtedy, keď je na to pripravené. Z Vášho komentára je zrejmé, že kedysi nebolo potrebné mať vedomosti o weissbluthovej metóde, ľudstvo nebolo nevyspaté, pretože sa matky vedeli o svoje deti aj v oblasti spánku vnímavejšie starať. Vašim odporúčaním je naučiť to matky znova. Lenže to, čo odporúčate, nie je to, čo zabezpečovalo bezproblémový spánok našim predchádzajúcim generáciám. Vaša metóda je o niečom úplne inom – je to premyslený systém postupného násilného osamostatňovania bábätka, odpútania, tzv. „detachmentu“ dieťaťa od matky. Verím tomu, že mnohé tieto deti sa po pol roku tohto výcviku prestávajú spoliehať na pomoc matky, pretože už vedia, že sa jej aj tak nedočkajú. Pre tie, ktorých povaju je ťažšie zlomiť, prichádza po pol roku do úvahy vyplakanie, ktoré uzemní skoro všetky deti.
              Ľudstvo kedysi skutočne weissbluthovu metódu nepotrebovalo. Nepotrebuje ju však ani dnes. Ak píšete, že matky kedysi vedeli lepšie reagovať na príznaky únavy a dnes to nevedia, čo sa teda zmenilo? Ak som mala do tohto článku niečo dopísať, aby bol dotiahnutý do konca, malo to byť toto: Zmenilo sa najmä to, že matky dnes nemajú šancu konať inštinktívne a cítiť sa kompetentnými v starostlivosti o dieťa a ďalej to, že nástupom na materskú prichádzajú o šancu žiť si život, ktorý ich bude baviť a celý ich život sa začína točiť okolo dieťaťa. Väčšina z nich nemá šancu menežovať už len pôrod dieťaťa, matky nedostanú ani v prípade fyziologického pôrodu šancu porodiť si dieťa podľa svojich pocitov, tak ako to práve vtedy cítia. Už počas pôrodu zažijú pocit, že sú neschopné a že pôrod odviedol lekár, bez ktorého by žena nebola schopná porodiť dieťa zdravé. Dieťa je následne separované od matky, matka nemá možnosť prežiť prvé hodiny po pôrode vo fyzickom kontakte s dieťaťom (väčšinou s odôvodnením, že by jej spadlo, podchladilo by sa – znova absolútne podkopávanie jej materských schopností). Dieťa je prinesené na prvé „dojčenie“, dieťa pri absolútne neprirodzenom pokuse o dojčenie samozrejme netuší, čo robiť a matka znova dostane ubezpečenie o tom, že matkou byť nedokáže – prisatie ju bolelo, dieťa sa nenapilo (personál ju navyše ubezpečí, že ešte nemá mlieko – nedokáže ho nakŕmiť!) a ešte aj dieťa rozplakala. Dieťa pripravené o možnosť naučiť sa správne prisať, nepije dosť kolostra ani ďalšie dni po pôrode, dojčenie väčšinou bolí, nespokojné bábätko plače, matka znova a znova zažíva svoje pokusy o starostlivosť o dieťa ako bolestivé a neúspešné. Namiesto matky upokojí dieťa cumlík, ktorý však len ďalej vyostruje problémy s dojčením. Následkom neprirodzeného začiatku matka nevie, ako svoje dieťa chytať, v manipulácii s ním je nešikovná a stresovaná. Ďalšie ubezpečenie o svojej neschopnosti dostane, keď dieťa nepriberá. Prichádza fľaša a umelé mlieko (ešte, že ich máme). Matka nedostala šancu sa s dieťaťom zblížiť a vychutnať si pocit, že vie svoje bábätko nakŕmiť, upokojiť a uspať. Matka po príchode domov z pôrodnice s týmito problémami zápasí a k tomu sa pridávajú ďalšie stresy – babičky, tety, svokry a ďalší opakovane hrozia, že dieťa si zvykne byť na rukách, že sa má naučiť zaspávať samé, že nesmie zaspať na prsníku, že sa dojčí príliš dlho, či často a radšej mu treba dať cumeľ a občas nejakú tú fľašku s UM, aby večer neplakalo. Bábätko patrí do zavinovačky, má ležkať na rovnom, aby si vystrelo chrbticu, von sa chodí v kočíku s cumlíkom v puse, aby neplakalo a doma by malo spať v postieľke. Všetko toto spôsobuje odpútanie matky od dieťaťa rôzneho stupňa. Takáto mamička sa nie vlastnou vinou dostáva do situácie, že síce robí, koľko len vládze, snaží sa, ale tak ako nedokáže sama, bez pomoci riešiť problémy s dojčením, rovnako často skutočne nevie ako má riešiť nespokojnosť dieťaťa, prejavy dieťaťa sú pre ňu ťažko čitateľné, pretože na mnohé nemá ako reagovať v snahe ho nerozmaznať a komunikácia medzi ňou a dieťaťom je poznačená tým, že spolu nie sú v intenzívnom fyzickom kontakte. Navyše do tohto vstupuje ďalší bod – premena životného štýlu v našej spoločnosti, ktorá je mimoriadne nepriaznivá voči matkám na materskej. Tie ešte nikdy neboli také osamelé. Väčšinu času trávia s dieťaťom doma, snažia sa ho zabaviť, chodiť s ním na prechádzky a čakajú, kedy príde domov manžel z práce. Nežijú svoj život, majú málo kontaktov s dospelými ľuďmi, nevenujú sa svojej práci, odhliadnuc od domácich prác, ktoré sú ale tiež stresorom, pretože ich musia stihnúť, kým dieťa spí, s dieťaťom na rukách sa riad umyť nedá. Tieto matky sú preťažené, frustrované a vyčerpané. Tak veľmi sa tešili na dieťatko, verili, že pre dieťa urobia maximum, že budú dobrými matkami. Mnohé z nich nedokážu prekonať vzniknuté problémy s dojčením a trápia sa pre pocit viny, ktorá však v skutočnosti nie je ich vinou. Navyše časť dňa strávia tíšením večne umrnčaného bábätka. Majú pocit, že urobili všetko a absolútne zlyhali. Netušia, čo bolo za tým, prečo sa to stalo. Že sú v tom v skutočnosti nevinne. Cítia sa hrozne, obviňujú sa, dlhé mesiace sa trápia, nakoniec sa uspokoja s ubezpečením, že umelé mlieko nie je také zlé a dieťa postupne plakať prestáva, takže majú pocit, že sa to konečne naučili. Netušia, že boli pripravené o možnosť byť tými matkami, ktorými chceli byť. Je mi to vždy veľmi ľúto. No a samozrejme, že ich bábätká túto nervozitu cítia a navyše sú rovnako frustrované nedostatkom aktivít počas dňa, tým, že život nepozorujú z matkinho náručia. Celé hodiny plačú, aby odbúrali stres a energiu, ktorá sa v nich hromadí. V tomto bode súhlasím s tým, že dieťa môže byť nedospaté, že môže mať rôzne problémy pre zvýšené hladiny kortizolu. Riešením však nie je naučiť dieťa, aby si poradilo samé. Kedysi ľudia tento problém nemali. V spoločnosti, ktorú opisovala Jean Liedloff v Koncepte kontinua sa žiadne weissbluthova metóda nespomína, napriek tomu, žiadne chronicky nevyspaté deti neuvádza (zato však nehovorí nič o tom, že by sa deti po 9. mesiaci prestali v noci budiť).
              Riešením je to, čo na viacerých miestach propaguje aj tento blog – zabezpečiť, aby pôrod mohol byť prirodzený, bez preventívnych a rutinných zásahov, plne v kompetencii matky, aby matka mala možnosť, či plánuje dojčiť alebo nie, vychutnať si narodenie svojho dieťaťa a prežiť prvé dve hodiny v intenzívnom, neprerušovanom kontakte koža na kožu, ktorý, ak chce dojčiť, dieťa využije na samostatné priplazenie k prsníku spojené so správnym bezbolestným prisatím, pri ktorom vypije potrebné množstvo kolostra, ďalej, aby kontakt koža na kožu pokračoval tak dlho, ako matke vyhovuje aj po prechode na šestonedelie, aby matka od prvých chvíľ prebrala plne starostlivosť o svoje dieťa, dojčila ho na požiadanie, nebola od neho zbytočne oddeľovaná, aby bola podporovaná v nepretržitom fyzickom kontakte, v používaní detského nosiča, ktorý jej pomôže starať sa o dieťa a súčasne žiť svoj život spolu s dieťaťom, po príchode z pôrodnice vďaka bezproblémovému dojčeniu a noseniu v šatke, či babyvaku dokáže spojiť starostlivosť o domácnosť, prácu či spoločenský život spolu s dieťaťom, ktoré bude niekoľko mesiacov naďalej súčasťou jej samotnej, tak ako to bolo v tehotenstve. Nie je možné, aby sa takáto matka nenaučila veľmi rýchlo, ako rozlíšiť prejavy svojho dieťaťa a aby jej dieťa bolo chronicky nevyspaté. Váš cieľ je možné dosiahnuť aj prirodzene a bez nutnosti priskorého osamostatnenia dieťaťa, odpútania od matky, narušenia základného vzťahu medzi matkou a dieťaťom či bez drastických manipulačných metód. A bez ohrozenia dojčenia.

    • Veronika Mihalská says:

      No ja som na nejakú chvíľu zostala úplne speechless, úplne som onemela od úžasu pani weissbluthmethod a veľmi ma zaujali niektoré body z Vašej reakcie, najmä čo sa týka “vhodnosti času na spánok dieťaťa”. Vy si ako skutočne myslíte, že dieťa môžete ukladať vždy spať presne v ten istý čas? Veď keď si odmyslíme akékoľvek vedecké a odborné fakty a zostaneme pri zdravom sedliackom rozume – obyčajnej logike – tak musí byť každému aspoň čiastočne inteligentnému človeku jasné, že únava organizmu a tým pádom aj “pripravenosť” na spánok je podmienená predošlými aktivitami 😉 Vy si líhate spať každý deň presne o tom istom čase bez ohľadu na to, ako sa cítite? A ak nie ste unavená tak čo? Počítate ovečky alebo len tak rozjímate? Možno sú ľudia, dospelí podotýkam, čo takto dokážu oddychovať a nečinne ležať v posteli, no určite nie deti 😉 Každý sme iná povaha, iný temperament, a to isté platí o deťoch. Ako teda môžete odporúčať načasovanie spánku, dokonca jeho naplánovanie ako kľúč k úspešnému spánku dieťaťa? Ja si nedokážem predstaviť, že by mi niekto povedal ” tak teraz je už čas spať, ľahni si a spi” hoci moje telo cíti niečo úplne iné. A hoci sa deti odlišujú od dospelých v spánkových rytmoch, určite musia prežívať takéto násilné ukladanie na spánok podobne zle, ako dospelí. A práve tým, že dám dieťa spať vtedy, keď na to nie je pripravené, mu môžem privodiť neprirodzený spánkový režim, lebo mu vlastne zasiahnem do jeho vlastného systému. To mám ako dať mojej aktívnej dcérke elektrický šok aby bola schopná zaspať lebo je “vhodný čas”? 😀
      Chápem všetky dobre mienené rady o rituáloch pred spaním, zhruba rovnakým časom uspávania a podobne- absolútne však nesúhlasím s tým, že by som mala “dať dieťa spať” vtedy, keď to uznám ja za vhodné, hoci ono sa na to necíti. Je mi úplne jasné, že rodič naozaj musí vypozorovať u dieťatka, kedy už potrebuje spať – najmä ak je ešte malé a potrebuje k zaspaniu jeho pomoc napr. práve dojčenie – ale je absolútny rozdiel vypozorovať že moje dieťatko bude potrebovať spať a tak ho šupnem na prsko aby som mu s tým pomohla, a je iné pozerať na hodinky s tým, že “musím predísť tomu, keď už bude moje dieťa unavené a dám ho spať skôr”.
      Možno sú rodičia, ktorí žijú absolútne pevným režimom dňa, a u nich monotónnosť aktivít môže docieliť to, že dieťa je unavené každý deň v tom istom čase, či už cez deň, alebo večer.
      No a čo si potom myslíte o presne opačnej skupine rodičov – ku ktorým patrím aj ja -ktorých každý deň je úplne iný, pretože množstvo aktivít a povinností, ale takisto aj tepmerament a povaha proste nekorešpondujú s pevným režimom dňa? Veď to si neviem, ani nechcem predstaviť, ako by sa mi žilo keby mi niekto nariaďoval kedy mám a nemám ísť spať – prinútiť niekoho spať keď na to nie je pripravený je rovnako nepríjemné ako mariť niekomu oddych, keď ho potrebuje. Ja sa tiež cítim niekedy na obed unavená a potrebujem si oddýchnuť, inokedy som plná energie, a tak isto to prežíva moja dcérka. Samozrejme, to všetko je ovplyvnené tým, čo robí – ak máme za sebou trojhodinovú prechádzku alebo hry na dvore, na trampolíne, niekde kde si môže vybiť energiu a unaviť sa – tak je väčšinou okolo obeda unavená a potrebuje si pospať. Čas, kedy zaspí však závisí od toho, kde sme a čo robíme. Niekedy zaspí okolo jedenástej, inokedy až okolo druhej. Niekedy spí 1,5 hodinky, inokedy aj 3 hodiny. Presne tak isto je to aj s večerným zaspávaním – niekedy zaspí už okolo ôsmej, inokedy je ešte o pol desiatej plná energie. Ak sa náhodou stane, že sme celý deň doma, prípadne len trocha na dvore, tak sa ani nemá kde unaviť a nepotrebuje aj celý deň spať, s tým, že večer niekedy ide spať skôr. Keďže zhruba prvý trištvrte rok svojho života prežila v babyšatke na mne cez deň, a v noci vedľa mňa na posteli, bola a stále je dojčená na požiadanie, máme vybudovaný taký vzťah, že bez skúmania či pozorovania vidím, kedy už potrebuje zaspať, niekedy mi príde aj sama povedať že je unavená a ideme spinkať. Vtedy sa pricucne na prsko a do minútky dvoch spí. Ak je skutočne unavená. To zaspí hocikde, hocikedy a v hocijakých podmienkach, pričom by v pohode zaspala aj uprostred bombardovania. Ale ak unavená nie je, môžem s ňou robiť čo chcem, akurát tak unavím seba a dcérka určite nezaspí 😉 Moja žabka patrí k tým veľmi akčným deťom, ktoré celý deň skáču, vyliezajú, behajú, proste u nej prevládajú veľmi živé pohybové aktivity, no dokáže sa zároveň aj zabaviť s knižkou, či kreslením, proste aj zaujímavou pasívnou aktivitou. Na trampolíne dokáže skákať neskutočne dlhý čas, niekedy mám pocit že má v zadočku nejakú vrtuľu čo ju nonstopo poháňa. A napriek tejto živosti nikdy nemala problém so zaspávaním – zrejme preto, že sme jej ten problém nikdy nevyrábali – proste keď bola unavená prišla sa pricucnúť na prsko, alebo zaspala počas jazdy autom, často aj počas večerného rozhovoru s ockom v posteli. Najmä prvého 1,5 roka kedy bola veľmi intenzívne nosená na mojom tele spala v absolútne pestrých podmienkach – počas toho, ako som varila, vyklepávala rezne, vysávala, nakupovala, učila, upratovala, dokonca obsluhovala robotníkov, ktorí nám prerábali domček, proste prispôsobila sa absolútne môjmu rytmu života a zjavne jej to veľmi vyhovovalo, prvýkrát sme ju počuli plakať od pôrodu až keď ako 7 mesačná začala popri štvornožkovaní loziť popri nábytku a spadla. Doteraz plače veľmi zriedkavo, má 2,5 roka a napriek tomu, že sa aj v noci budieva niekoľkokrát – či už na dojčenie alebo vycikanie, je stále usmievavá, spokojná, veľmi šikovná, bystrá a plná energie, čiže Vaše tvrdenie o tom, ako dieťa, ktoré sa budí viac ako dvakrát za noc, rozhodne musí trpieť nedostatkom spánku, mi príde prinajmenšom úsmevné 🙂
      Ale viem si vcelku živo predstaviť, akým deficitom musí trpieť dieťa, ktoré sa ukladá na spánok mimo rodičov, mimo času kedy je na to pripravené. A určite nejde len o spánkový deficit, ale takisto o nedostatok niečoho, čo je minimálne tak isto, ak nie viac dôležité ako dobrý spánok – a to je kontakt s rodičmi.
      Ja som sa totiž stala matkou preto, aby som svoje dieťa rešpektovala, čiže rešpektovala aj jeho potreby, presne tak, ako chcem, aby boli rešpektované moje potreby, a nie preto, aby som mu spôsobovala traumy a stresové situácie, ktoré Vami popísané metódy určite obnášajú.

      • Katarina says:

        “Vy si ako skutočne myslíte, že dieťa môžete ukladať vždy spať presne v ten istý čas? Veď keď si odmyslíme akékoľvek vedecké a odborné fakty a zostaneme pri zdravom sedliackom rozume – obyčajnej logike – tak musí byť každému aspoň čiastočne inteligentnému človeku jasné, že únava organizmu a tým pádom aj “pripravenosť” na spánok je podmienená predošlými aktivitami”

        To som kde tvrdila, čo mi tu vkladáte do úsť? Zakladáte svoje reakcie, či skôr útoky na tom, že mi prisudzujete slová, ktoré som nenapísala a s ktorými ani nesúhlasím. Kedy som písala o presnom čase, kedy dať dieťa spať? Nepísala som náhodou len o tom, že sa treba naučiť sledovať náznaky prvotnej únavy a podľa toho sa naučiť rešpektovať potrebu spánku dieťaťa?

        Vidím, že nemá zmysel sa do tejto diskusie ďalej zapájať, lebo tu je plno predsudkov a najmä hádzania do jedného vreca vecí, ktoré k sebe nijako nepatria. Hľadáte konflikt medzi dojčením a zdravým spánkom, ktorý tu prezentujem (12 hodín v noci, 2-4 hodiny cez deň, od 9 mesiacov najneskôr bez nočného budenia, nijaké záchvaty mrzutosti, nijaké hodiny uspávania a nijaké problémy so zaspávaním) … A tento konflikt, ktorý sa tu snažíte vtesnať, žiaľ, neexistuje. Prečo by si mal zdravý spánok odporovať so zdravým dojčením? Veď sú obe to najprirodzenejšie, čo dieťa má.

        Každý si môže vybrať. Osobne som radila už desiatkam mamičiek na Slovensku aj v zahraničí.
        Ja svedčím, že ani jedna z mamičiek, ktorých deti spia ZDRAVO podľa rád a výskumov doktora Weissblutha sa nikdy nesťažovala na problémy s dojčením. A koľké z nich dojčili na požiadanie a dlhodobo. Vrátane mňa samotnej. ŽEBY NÁHODA, že ani jedna nijaký problém so spánkom ani s dojčením nereferovala??? Žiadne problémy s uspávaním, so spánkom, s budením, s únavou v poobedňajších hodinách. A s dojčením tiež nie. To ponúka doktor Weissbluth. Alebo uverte tomu, že neschopnosť dieťaťa samostatne zaspať, neustále budenie sa v noci, plač kvôli spánku, povrchný nočný spánok a krátke a povrchné spánky cez deň, poobedňajšie umrnčané a nespokojné dieťa – že to všetko je pre vaše dieťa normálne. Vyberte si.

        Viac k tejto diskusii nemám čo dodať.

        • Veronika Mihalská says:

          Milá Katarína či weisbluthmethod či ako si hovoríte 😉
          “povrchný” spánok vo Vašom ponímaní opisuje spánok dieťaťa, ktoré sa nezobudí pri klepaní rezňov, vysávaní, vŕtaní, hlasnej hudbe, či dokonca prenášaní z miesta na miesto? 😀
          A môžete mi prosím citovať, kde z môjho príspevku ste pochopili, že je podľa mňa normálne poobedňajšie umrnčané a nespokojné dieťa, keď som myslím si že celkom jasne napísala, že moja dcérka je veselé a vysmiate dieťa, ktoré veľmi zriedkakedy plače?

          a “konflikt” Vášho “zdravého” spánku s dojčením je naprosto zjavný nie z mojej, ale z Vašej strany, pretože spánok aký opisujete Vy – citujem “(12 hodín v noci, 2-4 hodiny cez deň, od 9 mesiacov najneskôr bez nočného budenia, nijaké záchvaty mrzutosti, nijaké hodiny uspávania a nijaké problémy so zaspávaním)” proste pri prirodzene a plne dojčenom dieťati ktoré nepoužíva náhrady matky neexistuje 😉 Teda pardón, aby som sa lepšie vyjadrila, môže existovať, ale je to skôr výnimočné ako pravidelné.
          Keď sa bavíme o spánku a dojčení, treba brať do úvahy mnohé ďalšie faktory, ktoré s týmito dvoma bodmi neodmysliteľne súvisia – a to je vzťah matky a dieťaťa, intenzita ich telesného kontaktu – veci, ktoré proste majú vplyv na spánok dieťaťa, pretože ako tu už bolo spomenuté – dieťa, ktoré je ponechané samo v postieľke – čo je absolútne neprirodzené – sa postupne tomuto stavu poddá bude schopné zaspať samo. Ale za akých emocionálnych podmienok? A za akých rizík? Podľa mňa o prirodzenosti detskej potreby spať v blízkosti rodiča jasne svedčí aj fakt, že v krajinách, kde je takýto spánok absolútne bez diskusie prirodzený a vôbec neriešený, vôbec nevedia čo je to SIDS 😉 A je veľmi zaujímavé, že na tento syndróm vo väčšine prípadov zomreli práve detičky, ktoré spali podľa Vás “zdravým” spánkom 😦

    • Pani Katka, alias weissbluthmethod, čo hovoríte na odbornú antropologickú štúdiu Katherine A. Dettwyler, Ph.D z Fakulty antropológie z Texaskej univerzity..
      http://www.kathydettwyler.org/detsleepthrough.html
      Dr. Dettwyller tvrdí, že je fyziologicky NORMÁLNE a ZDRAVÉ pre ľudské mláďa do 3-4 rokov v kuse nespať.

      “The same is true of sleeping. Human children are designed to be sleeping with their parents. The sense of touch is the most important sense to primates, along with sight. Young primates are carried on their mother’s body and sleep with her for years after birth, often until well after weaning. The expected pattern is for mother and child to sleep together, and for child to be able to nurse whenever they want during the night. Normal, healthy, breastfed and co-sleeping children do not sleep “through the night” (say 7-9 hours at a stretch) until they are 3-4 years old, and no longer need night nursing. I repeat — this is NORMAL and HEALTHY.”

      Má to logiku, človek 99% svojho evolučného vývoja, teda niekoľko miliónov rokov prežil ako opica, prečo by sa to za posledných 20 rokov (čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba) malo zmeniť??

      p.s. metódu Dr. Weissblutha nepoznám, reagujem len na Vaše slová, o tom, že nie je normálne, keď deti nespia. :)))

      • Katarina says:

        O pani Detwyller viem, táto pani nie je ani len doktorka a ani jednu zo “svojich” prác neurobila ona sama. Na tú by som sa teda skutočne nespoliehala ako na dobrý zdroj informácií. To isté platí o doktorovi Searsovi. NIKDY v živote sám neurobil jediný výskum ani vedecké pozorovanie. Obaja sa len odvolávajú na štúdie druhých (áno, aj na Weissbluthove, mimochodom) – ale svoje presvedčenia zakladajú prioritne na cudzích štúdiách potkanov, štúdiách týraných a zanedbaných detí a podobne.

        http://weissbluthmetoda.wordpress.com/2010/09/28/plac-je-zly-ale-nespavost-este-horsia/

        to je len príklad aké neadekvátne informácie vám poskytujú ľudia tohto typu. Neviem, či sa pohybujete občas na akademickej pôde a vo vedeckých kruhoch – ja som mala tú možnosť aj priamo v USA, aj tu u nás a tak vám poviem – sú výskumy a výskumy. Tvrdenia a tvrdenia. Tituly a tituly.

        Pani Detwyller a doktor Sears pre mňa teda autority nie sú a nikdy nebudú, pretože viem, na čom oni zakladajú svoje teórie.

        • Viera Cervena says:

          Mamičky tieto informácie iste zaujmú 🙂 Váš problém, Katka, je, že primárne počítate s hlúposťou ľudí, ktorých majú Vaše argumenty presvedčiť, občas sa to však môže obrátiť proti Vám, ako napr. teraz. Narábate tu s pojmami ako akademická pôda, tušíte Vy vôbec niečo o vysokoškolskom vzdelaní? Ako inak by ste mohli tvrdiť, že dr. Dettwyler nie je pre Vás autorita, lebo nie je ani doktorka a nenapísala žiadnu prácu? Katty Dettwyler je profesorkou antropológie, čo znamená, že má nielen doktorský titul, ale aj mnohé ďalšie akademické tituly, pričom profesor je posledný, maximálny možný titul, ktorý je možné získať. Pre každý jeden akademický titul je potrebné splniť rôzne podmienky a jednou z nich je, že musíte odovzdať vedecké práce, na ktorých ste pracovali a ste prvý autor a tieto práce musia byť uverejnené v časopise, ktorý má recenzentov, ktorí sú autoritami v danej oblasti. Je nemysliteľné, aby sa človek stal profesorom a súčasne za celý svoj život nenapísal žiadnu vlastnú vedeckú prácu. Čo ste skutočne čítali od Dettwyler, keď nepíšete ani len jej meno správne a ste schopná takto zavádzať, len aby ste mali argumenty?

          • Katarina says:

            Ale prosím vás!
            Viete, o akademickom vzdelaní asi čosi málo predsa len tuším. Mám vyštudované štyri semestre v USA na vysokej škole, a u nás som úspešne skončila univerzitu a momentálne pokračujem vo vyššom doktorandskom vzdelaní.. – poznám docentov, ktorí sú na tom psychicky aj vedomostne dosť zle, ale tituly majú!
            Poznám docenta – schyzofrenika, ktorého práce sú vedecky uznané, ale sú to len komplikovane napísané jednoduché veci, ktoré každý sedliak vie.
            Poznám prípad človeka, ktorý takmer dostal titul docent za prácu, ktorú úplne celú odpísal a nestalo sa tak len preto, že si to včas niekto náhodou všimol – avšak práca bola obhájená a titul takmer na ceste!
            Poznám doktorku, ktorá robila svoju prácu tak, že výskum robili jej študenti a ona si len odpísala ich výsledky.
            Poznám prípady prác, kedy vedecké uzávery sú založené na nesprávnych podkladoch, chybne stavaných hypotézach a vedeckých otázkach a pod.
            Čítala som vedecké práce, ktoré dokazujú jednu vec, a vzápätí som čítala vedecké práce, ktoré túto istú vec vyvracajú. Tu sa potom jedna práca určite mýli – a verte, dá sa celkom ľahko zistiť, ktorá, stačí sa tomu hlbšie venovať.

            Sama robím výskum (a tento aktuálny nie je prvý) – teda viem, ako ľahko sa dá urobiť chyba – nevedomá, podvedomá – akákoľvek. Ako ľahko sa skresľujú informácie. Ako stačí blbá chyba v štatistike a celý výskum vyjde celkom inak než je pravda.

            A vy si skutočne myslíte, že každý výskum, ktorý sa vedecky uzná na nejakej akademickej pôde, každá práca – je aj overená a tézy sú zaručene nevyvrátené a nevyvrátiteľné? Kto by to, prepánakráľa, mohol všetko kontrolovať?? Nebuďte smiešna.

            Takže asi toľko o akademickej pôde. Verte, viem o nej viac než dosť. Deje sa to tak u nás, tak v Čechách, ako aj v USA a iste kdekoľvek na svete, na dennom režime.

            BTW nehovorila som o doktorskom titule. Povedala som, že pani Dettwyler nie je doktorka. Teda ťažko môže s takou určitosťou vedieť, čo je HEALTHY a čo nie 🙂
            Práce sama síce písala, to som sa vyjadrila zle – ale výskumy na ne robili iní. Čiže vlastne som sa aj vyjadrila dobre, lebo potom, čo je to za práca…

            A za skomolenie mena sa ospravedlňujem, skomolila ho ale aj pani, čo sa na ňu v tejto diskusii prvá odvolala, takže snáď ak sa o nej môže vyjadrovať ona, môžem aj ja. PS: za to, že napíšem zle meno Hemingway alebo Hemmingway či Hemingwey – neznamená hneď, že som od neho nič nečítala, všakže.

            • Janka Mich says:

              Pekne to bolo napísané v knihe Koncept kontinua (nie je to doslovne)- “dnes je v nás materský inštikt tak potlačený , že na výchovu vlastných detí musíme študovať knihy, čo napísal – muž”. Myslím, že na Dr. Weissblutha to presne sedí.
              Nechcem týmto vôbec popierať jeho výsledky výskumu a to, že spánok je skutočne pre nás životne dôležitý. Ale na výchovu detí budem radšej ja osobne používať koncepčný prístup indiánov z džungle (kupodivu nemajú žiadne doktoráty, ani do školy nechodia) ako čiastočne riešenia Dr. Weissblutha.
              Aj tak mi stále nie je úplne jasné, prečo ste sa vlastne pridali sem do diskusie, lebo síce napriek rozdielnym názorom k prístupu, ide nám aj vám o kvalitný spánok našich detí. Myslím, že vaše riešenia určite oslovia nejakú skupinu rodičov, ktorí už nevedia, čo s deťmi robiť. Návštevníci týchto stránok, dúfam vaše rady potrebovať nebudú, nakoľko dojčenie a vzťahová výchova by podobným problémom mali predchádzať.

            • Anonym says:

              “A vy si skutočne myslíte, že každý výskum, ktorý sa vedecky uzná na nejakej akademickej pôde, každá práca – je aj overená a tézy sú zaručene nevyvrátené a nevyvrátiteľné? Kto by to, prepánakráľa, mohol všetko kontrolovať??”
              na zaklade tohoto mozeme predpokladat ze nie je spravny ani vyskum ktory tu presadzujete vy… je na kazdom co si vyberie… vy verite dvojici chlapov co nechaju deti osamote a obcas aj plakat a my ostatne verime inym vyskumom, bez placu a samoty…

            • zuzana says:

              omylom som to sem dala ako anonym:-)

          • Katarina says:

            Môj problém nie je to, čo píšete vo svojej druhej vete, že by som mala rátať s nejakou hlúposťou – ste psychologička, alebo prečo si dovoľujete diagnostikovať “môj problém”?

            “Môj problém” – ak nejaký mám – je jedine, že prekrúcate moje slová. Ale to je vlastne váš problém.

            Nech už spíte spolu či oddelenie, nech už dojčíte alebo nie, ja netvrdím, že je jedno správnejšie ako druhé. Vy vehementne áno. Ja z hľadiska zdravého spánku, ku ktorému sa tu vyjadrujem, uznávam oboje. Nie vždy sú podmienky na to, aby si rodič mohol slobodne vybrať z týchto možností. Pri kombináciách všetkých z nich sa dá zdravo spať.

            Jediné, čo tu dokola opakujem je, že ak by rodičia vedeli dať svoje dieťa spať vtedy, keď to jeho organizmus skutočne potrebuje, tak by neboli nijaké problémy so spánkom ani s uspávaním.
            A ak mi vravíte o Indiánoch a domorodcoch a krajinách, kde matky nosia svoje deti, tak v tých krajinách nie sú problémy so spánkom. S tým súhlasím. Ale nie preto, že ich nosia, ale preto, lebo tam sa chodí spať ešte stále v normálnej dobe, tak rodičia, ako aj ich deti. Tak ako to u nás bolo po tisícky rokov, áno, máte pravdu, celé generácie nepotrebovali Weissblutha a spali dobre.
            My držíme naše deti neprirodzene dlho večer hore, pretože máme elektrinu, televíziu… sami bývame večer dlho hore – Indiáni a ani naši predkovia takto dlho hore nebývali, a ak áno, pozerali do ohňa a nie do počítača či do telky, ktorá ako taká dokáže negatívne ovplyvniť naše spánkové režimy a kvalitu spánku. AJ naše deti majú neprirodzene veľa stimulov, ktoré im bránia zaspať, a to elektrika ako taká, elektrosmog, počítače, priveľa svetelných podnetov, priveľa aktivít, hračiek…

            Ja nevravím, že všetci rodičia robia tú chybu, že dávajú deti neskoro spať, ale tí, čo majú akékoľvek problémy s uspávaním alebo so spánkom svojich detí, mali by sa poobzerať, či skutočne neprehliadajú čas, keď ich dieťa už malo dávno sladko búvať.

            Prosím vás, prestaňte už konštruovať veci, ktoré neexistujú. Presviedčate ma tu o tom, ako je jediný správny spôsob spať so svojím bábätkom a dlhodobo dojčiť. Ja som sa nikdy nevyjadrila, že to správne nie je, aj keď verím, že to nie je JEDINÝ správny spôsob, a že každej rodine vyhovuje niečo iné, takže vaše argumenty ohľadom tohto nechápem – lebo argumentujete len proti svojim predstavám o tom, čo vravím. Neargumentujete proti tomu, čo v skutočnosti tvrdím.

            Ešte na margo poznámky na mňa, ktorá tu padla: “….že o spánku by ste nemali radiť v prvom rade Vy. Kde získavate vedomosti o spánku? Kde vo Vašich vedomostiach ostali poznatky o vývoji mozgu dieťaťa a s tým súvisiacimi zmenami spánkových cyklov, o ktorých v podstate hovorí aj tento článok?”
            Odpoveď: Tri a pol roka sa takmer denne venujem štúdiu spánku, toho, ako funguje detský mozog počas spánku, ako spánok priamo ovplyvňuje zdravie dieťaťa. Prečítala som množstvo kníh a článkov i recenzií na túto tému. V časopisoch, na internete, v zborníkoch z vedeckých konferencií. Prečítala som nie len Weissblutha, pretože s jednou knižkou a s jedným názorom sa ja, na rozdiel od niekoho, neuspokojím. Študovala som druhú stranu mince. Čítala som Searsa, Ferbera (aj tú slávnu Každé dieťa sa vie naučiť spať, ktorú si tu asi mnohí trošku pletiete s Weissbluthom). Čítala som knihy a články týkajúce sa spánku, ktoré zatiaľ nikdy nevyšli v slovenčine. Priamo z vedeckých kruhov – keďže som v osobnom kontakte s doktormi a pediatrami,ktorí sa spánku venujú (USA) mám už vyše pol roka k dispozícii najnovšie štúdie a články, o ktorých vy budete tušiť možno o rok, o dva, a možno ani to, pretože sa tomu nevenujete. A napokon, prečo by ste sa mali? Každý má svoje záujmy. Mojou vášňou je štúdium spánku. Robím si osobné poznámky a pozorovania a už dlhú dobu radím mamičkám ohľadom spánku. Teraz momentálne pracujem na možnosti urobiť si oficiálny certifikát v tejto oblasti, čo je na Slovensku zatiaľ nemožné a preto musím hľadať možnosti v zahraničí. Radila som už desiatkam mamičiek, a pomohla som mnohým. Takže neviem, či skutočne nemám k téme spánku čo povedať. Asi teda nie… asi skôr povedzte vy, vy nemáte jednostranný názor, ako ja.

            Do tejto diskusie som sa pridala preto, lebo tu padli tvrdenia, že je normálne a zdravé, keď dieťa nespí. To pre mňa znamená asi toľko, ako keď by ste vy -čoby dojčenská poradkyňa -niekde čítali, že nedojčiť dieťa a dávať mu od narodenia kravské mlieko je normálne a zdravé. Asi by ste tiež nemlčali.

            • zuzana says:

              sice nie mne je to adresovane ale zareagujem:-) plne suhlasim s mnohymi vecami co pisete… napriklad telka a elektrosmog a internet resp.PC tam kde je dieta…ked som otehotnela tak zo spalne ako prva letela telka… a malu nikdy neuspavam pri telke ani ju pri nej nekojim… ale nebudem tvrdit ze neprichadza s telkou do kontaktu v 2izbovom byte sa to neda aby sme sa jej vyhli (no dalo by sa, ale uprimne ludia a mna nevynimajuc su uz nejak zvyknuti na ten hluk a telka sa zapne aj pocas dna)
              dalej suhlasim s tym ze dieta treba dat spat hned ako je unavene.. a preto nesuhlasim s postupmi niektorych rodicov, ktory v zaujme prespatej noci “preucaju” dieta na 1 ci 2 spanky lebo ved uz ma rok a teda mu to musi stacit a co ja viem co…dieta ma spat podla mna kedy chce (to ale uz neviem ci s tymto vy suhlasite:-)) moja spava 2x a obcas ked sa zadari tak 3x (ale to uz je boj, lebo sice je unavena ale spat nechce, lebo jej nieco nahodou ujde…. je dost hyperaktivna a narocna na pozornost a pritomnost niekoho … nerada je sama ( a este kym to zvalite na sposob uspavania tak poviem ze od narodenia je taka, mala iste problemy hned po narodeni a zanechalo to na nej stopy)

              s cim vsak nesuhlasim je to ze dojcene dieta musi prespat noc najneskor po 9tom mesiaci… mala sa 6x budi a nie je rano unavena…myslim ze vase protesty by mali smerovat nie k maminam ktore citaju tieto stranky lebo vacsinou su to take matky, ktorych deti sa sice budia, ale len sa napapaju a spinkaju dalej… problem maju matky (a to by som uz aj ja riesila) ktorych deti sa zobudia a su schopne aj hodinu plakat… tam uz by som hladala dovod,lebo to uz problem je…ale normalne zobudenie sa na kojenie bez toho ze by nejak dlho dieta plakalo je podla mna normalne pocas celej doby dojcenia..teda hoci aj do 3 rokov….

            • Viera Cervena says:

              Odhliadnuc od detailov, mám pocit, že s týmto komentárom konečne môžem v podstate súhlasiť.
              „Jediné, čo tu dokola opakujem je, že ak by rodičia vedeli dať svoje dieťa spať vtedy, keď to jeho organizmus skutočne potrebuje, tak by neboli nijaké problémy so spánkom ani s uspávaním.“
              V tomto sme zajedno. Prístupy, ako to dosiahnuť sa však líšia – Váš prístup sa okrem iného nedá zlúčiť s úspešným dlhodobým dojčením. Riziká, ktoré tak prináša, sú tak závažné a nezanedbateľné a navyše o nich neinformujete svoje klientky. S ohľadom na tieto riziká, je pre mňa táto metóda neprijateľná.
              Navyše, ak sa dnes deti netrénujú na spánok podľa weissbluthovej metódy, neznamená to automaticky, že takéto dieťa bude nevyspaté a ohrozené problémami, ktoré ste spomínali. Pri prístupe, ktorý obhajujem, je potrebné, aby matka vedela „čítať“ signály svojho dieťaťa, aby naňho bola intenzívne naviazaná a reagovala na jeho potreby. To zahŕňa aj sledovanie ospalosti dieťaťa a uspávanie v pravý čas.
              A v rámci tohto prístupu sa potrebné intenzívne naviazanie uskutoční najjednoduchšie prostredníctvom prirodzeného pôrodu, po ktorom nasleduje niekoľko mesiacov intenzívneho telesného kontaktu a dojčenia na požiadanie. Tento postup odráža spôsob života, aký zažili všetky deti počas našej evolučnej histórie, logicky preto vyhovuje väčšine detí aj v dnešnej dobe a ak sa matky podporia v takejto forme starostlivosti o svoje dieťa, ak ich podporíme v tom, že spávať s dieťaťom v noci a cez deň ho nosiť v dobre uviazanej šatke, pohodlne, tak, aby sa matka mohla venovať svojim záľubám, či povinnostiam, dokážeme dosiahnuť Váš cieľ – dobre a zdravo vyspaté dieťa a súčasne maximálne podporiť vzťah matky s dieťaťom a dojčenie, čo prináša okrem výhod z toho, že dieťa nebude chronicky nedospaté aj množstvo ďalších výhod, ktoré Vaša metóda dieťaťu upiera.
              To však neznamená, dieťa musí spať s matkou, že matka musí dojčiť, či nosiť dieťa a že to takto musí vyhovovať všetkým.
              Ak som tu v predchádzajúcich komentároch obhajovala intenzívne naviazanie dieťaťa na matku, to, že je dobré, aby matka uspávala dieťa, napr. hojdaním. dojčením, nosením, aby dieťa spalo napr. v šatke na tele matky, robila som tak nie preto, ako ste nesprávne pochopili, že toto vehementne obhajujem, ako píšete, ale preto, že práve Vy ste s tým nesúhlasili, kdekoľvek som túto možnosť spomenula a strašili ste tu napr. škodlivosťou spánku v pohybe a pod. Ja som len obhajovala, že uspávanie dieťaťa a spoločný spánok sú úplne prirodzené a že väčšina detí potrebuje práve toto. Vy, hoci teraz píšete, že Vám nevadí ani táto alternatíva, ste proti takejto forme starostlivosti viackrát ostro vystúpili…
              Neodsudzujem ani to, ak dieťa nespí s rodičmi, ani to, ak sa matka (informovane) rozhodne nedojčiť. Každý máme iný život, každému vyhovuje niečo iné. Každá matka chce pre svoje dieťa to najlepšie, sleduje ho a vníma, niektorá má pocit, že dieťa najlepšie spí samé v postieľke, iná zase vidí, že jej dieťa nesúhlasí s akýmkoľvek odložením mimo jej telo. Každá rodina by podľa mňa mala svoje usporiadanie v tejto oblasti zvážiť podľa svojich potrieb a možností.
              Nepáči sa mi však, ak sa rozhodnutia o tom, ako si to doma zariadime, urobia nerešpektujúc to, či sa dieťa dokáže prispôsobiť, či to tak vyhovuje aj jemu, alebo to je na úkor zlomenia jeho duše. Preto odsudzujem to, ak dieťa spáva v postieľke tak, že po položení do nej prejavuje nesúhlas či plače a matka nereaguje a ešte to robí aj „pre jeho dobro“, pretože inak jej dieťaťu hrozia poruchy, ktoré ste tu spomínali.
              Odsudzujem to, ak je dieťa vo Vašej metóde naoko spokojné po položení do postieľky, lebo mu tam necháte náhradu matky – cumlík, plienku, či plyšáka. Ak to dieťa nezvláda bez nejakých pomôcok, ktoré nahrádzajú matku, nie je to podľa mňa v poriadku. Deti by sa mali naväzovať na bytosti, na vzťahy s najbližšími, nie na predmety, ktorých cieľom je poskytnúť bezpečie a istotu, ktorú za normálnych okolností má poskytnúť matka – živá a milujúca.
              Odsudzujem násilie na deťoch, či už sa deje zámerne pre nejakú psychickú poruchu opatrovateľa dieťaťa alebo tak, ako pri weissbluthovej metóde – šľachetne, s dobrým cieľom predísť chronickému nedospatiu. Chápem, že Vašou metódou sa má plaču predísť, avšak sama uznávate, že po vyplakaní siahate a v tomto bode sa s touto metódou nikdy nestotožním. Nechať dieťa plakať samé, v postieľke v opustenej izbe a čakať, kým to vzdá, je týranie.
              Súhlasím s tým, že na schopnosť dieťaťa zaspať v správnom čase vplýva aj náš neprirodzený životný štýl a moderná technika, ale ak to rodina neporieši odstránením prístrojov a elektriny z domácnosti, riešením je trénovať dieťa na samostatné zaspávanie, postupne ho odučiť potrebe byť uspávaný a ak sa to do 9. mesiaca nepodarí, siahnuť po vyplakaní?

              „Do tejto diskusie som sa pridala preto, lebo tu padli tvrdenia, že je normálne a zdravé, keď dieťa nespí.“
              Článok nerieši to, že dieťa „nespí“ celú noc, ale že „neprespí“ celú noc a ak toto nie je jasné, skúste čítať pozornejšie, hovorí o problematike častejšieho nočného budenia v druhom polroku života pri zdravom dieťati, ktoré je vzhľadom na zrýchlenie rozvoja mozgu, ktoré začína v tomto období, bežné a normálne. Nie je normálne, ak je dieťa polovicu noci hore (hoci, pokiaľ je napr. choré, je normálne, ak od bolesti nevie zaspať a nočný spánok je prerušený, ale bavme sa o zdravých deťoch), ale tento článok nič také nikde nenaznačuje. Je normálne, ak zaspí, spí a budí sa, toľkokrát, koľko potrebuje, a článok hovorí, že najjednoduchšie nenásilné riešenie pre dojčiacu matku je, ak matka spí s dieťaťom, pretože v tom prípade je prebudenie krátke, dieťa sa začne mrviť, matka ho hneď priloží k prsníku a obaja zaspávajú. Toto nie je škodlivé ani nenormálne a potvrdzuje to aj dr. Weissbluth. Matky čítajúce tieto stránky svoje deti uspávajú a snažia sa to robiť v súlade s potrebami dieťaťa. Ich deti pravdepodobne nie sú chronicky nevyspaté a nepotrebujú weissbluthovu metódu, aby riešili problém so spánkom. Skúste svoju energiu zamerať skôr na stránky, kde sa ako prvoplánové riešenie problémov so zaspávaním či budením v noci, odporúča dieťa nerozmaznávať a rovno ho nechať vyplakať, ako napr. tu – dieťa, ktoré disciplinovane zvládalo metódu a zaspávalo v postieľke, až do času, kým nemalo dosť fyzických síl http://poradne.rodinka.sk/viewtopic.php?t=8040 (odporúčam aj poradňu pediatra tohto portálu).

  9. Tara says:

    Veľmi dobrý článok :). Prosím vás nenechávajte vyplakať svoje deti , aby napokon zaspali. Ja si na to pamätám z detstva (neviem akým zázrakom) a pamätám si aj na ten zlý pocit v duši, samotu, beznádej, túžbu zaspávať v prítomnosti niekoho blízkeho. Pamätám si v predškolskom veku na nočné mory, zaspávanie pri lampe, dlhodobé pomočovanie a verte , že sa mi o tomto nepíše ľahko. Prosím reagujte na plač dieťaťa kedykoľvek, riešte tento prejav, rozprávajte sa sním, hoci viem , že je to mnoho krát náročné, sama tým teraz prechádzam. Nepripisujte citlivosť a vnímavosť dieťaťa hneď rozmaznanosti. S láskou a trpezlivosťou začnite každý nový deň. Asi jednoducho povedané, pristupujte k vášmu dieťatku tak, ako chcete aby sa pristupovalo k Vám.

  10. Zuzmitra says:

    Dobry den,

    naozaj velmi pekny clanok, nieco na co som dlho cakala i ja. Dcerka zaspava na prsniku asi od 6tich tyzdnov a spi v posteli s nami doteraz, ma prave 13 mesiacov. V noci sa dojci asi 6 krat, z toho dva tri razy sa skor len chvilku pohra, upokoji a spi dalej. Ja uz o tom niekedy ani neviem a ked sa manzel rano pyta, kolkokrat mala vstala, mam casto problem odpovedat, lebo naozaj sa dobre vyspim. To len dokazuje, ze to, co ste napisali v clanku je naozaj pravda. Rozmyslam vsak aj trochu do buducnosti a stale si kladiem otazku, ako naucime dcerku spat v noci samu v inej posteli. Okrem toho by sme chceli casom aj dalsie dietatko, mozno by nas potom aj bolo trochu vela v tej posteli. Viete mi nejako poradit? Alebo len pockat, ako to samo pojde dalej?

    Dakujem

    • Viera Červená says:

      Môžem len potvrdiť Vaše slová, aj z osobnej skúsenosti, ale hlavne – aj poradenskej praxe mám skúsenosť, že mamičky, ktoré nočné dojčenie vnímajú ako bežnú súčasť starostlivosti o dieťa, väčšinou súčasne udávajú, že sa cítia dobre vyspaté, ak mamička ani nevie, koľkokrát bola v noci hore, väčšinou je to dobré znamenie 🙂
      Obávam sa, že vo Vašej otázke ako s ďalším bábätkom Vám neporadím, toto si musíte rozmyslieť Vy podľa aktuálnych potrieb Vašej rodiny. Vo Vašej otázke je naznačené, že, keď príde do rodiny ďalšie bábätko, bude treba dcérku premiestniť do samostatnej izby. Rada by som spomenula aj inú možnosť, ktorú by ste mohli zvážiť – je možné spať spolu aj naďalej, samozrejme, budete potrebovať viac priestoru, možno je vhodné k manželskej posteli priraziť ešte jednu veľkú posteľ, urobiť si akési „letisko“, na ktorom sa spoločne vyspíte všetci pohodlne. Rozhodne nie je treba sa obávať, že dcérka bude chcieť zostať vo Vašej posteli až do puberty, raz príde jej čas, kedy sa rozhodne skúsiť to sama. Deti nechcú zostať deťmi, postupne sa pozorovaním učia ako žijú dospelí a snažia sa ich napodobniť. Rovnako to platí ohľadom nočného spania, zdravé a normálne a vyvíjajúce sa deti časom začnú spávať vo vlastnej posteli a nebudú sa v noci budiť tak často, navyše – v čase, keď už sú ich spánkové cykly zrelšie a podobné dospelým, ak sa aj precitnú, dokážu zaspať samé, bez pomoci, tak, ako to vedia dospelí. Obavy v tejto otázke väčšinou pramenia z toho, že ak dieťa neprejavuje samostatnosť v čase, kedy sa to v našej spoločnosti od detí očakáva (väčšinou sa napr. očakáva, že ročné či dvojročné dieťa je už dosť veľké na to, aby malo v noci nárok na pomoc rodiča), často sa rodičia obávajú, že je to preto, že ich rozmaznali a že netrénovali ich samostatnosť od útleho detstva. Tieto obavy však pramenia z toho, že väčšine detí sa u nás jednoducho neumožní dospieť k závažným rozhodnutiam, ako napr. ukončenie dojčenia, či samostatné spanie a keďže považujeme za normálne to, čo vidíme okolo seba, máme sklon sa na zdravé a normálne naviazanie, závislosť a nesamostatnosť dieťaťa pozerať ako na výchovnú chybu a hlavne obávať sa, že dieťa sa nikdy neosamostatní, ak sa nezasiahne. Tento článok jasne naznačuje, ako trénovanie samostatnosti v čase, keď na to dieťa ešte nie je pripravené, ovplyvňuje jeho psychické aj fyzické zdravie, ako aj to, že potreba dieťaťa sa dá násilne potlačiť, ale v skutočnosti tak nikdy neodozneje, pretože nikdy nebola naplnená. Pri deťoch, ktoré boli k samostatnému zaspávaniu donútené, sa častejšie vyskytuje v staršom veku nočné pomočovanie, či potreba spať pri rozsvietenej nočnej lampičke.
      Preto riešenie situácie, ako s nočným spánkom staršej dcérky v čase, keď budete mať na starosti ešte malé bábätko, by malo byť kompromisom zvažujúcom potreby dcérky, ale súčasne aj Vaše osobné potreby a pocit vyčerpanosti.
      Podľa mňa však máte výhodu v tom, že dojčíte a tak Vaše telo reaguje na to, akú máte práve situáciu, ak Vás Vaša dcérka ešte príliš potrebuje a často dojčíte, nie je také jednoduché otehotnieť. A ak otehotniete, bude to aj preto, že už na to bude vhodný čas. Možno dcérka sama do toho času prejaví záujem o osamostatnenie sa v oblasti nočného spánku, možno bude naďalej potrebovať Vašu blízkosť v noci a možno sa bude ešte stále párkrát v noci budiť. No jej potrebu pomoci so zaspávaním môžete naďalej riešiť uspávaním prostredníctvom dojčenia a spaním v blízkosti. Možno Vám tak nočná starostlivosť o ňu nebude pripadať náročná, rovnako, ako ju s ľahkosťou zvládate teraz. Možno však prídete do situácie, kedy budete chcieť túto situáciu riešiť. Nikto však Vašu dcérku nepozná tak dobre ako Vy a Váš manžel – sami musíte zvážiť či je možné skúsiť ju presunúť do inej izby alebo bude treba použiť nejaké triky (napr. kúpiť jej novú posteľ, či nové obliečky, ktoré sa jej budú páčiť) alebo ani to nezaberie a bude to znášať bolestne a nepôjde to bez násilia. Jedine Vy dokážete posúdiť, či je potrebné ho aj napriek faktom uvedeným v tomto článku použiť, pretože inak to zase bude na úkor Vás a Vášho zdravia… Držím Vám palce v hľadaní optimálneho riešenia.

  11. nova says:

    Male dieta podla mna umyselne sice nemanipuluje-v tom suhlasim s autorkou, avsak uci sa stylom podmienenych a nepodmieneych reflexov. Cize zapamata si, ze napriklad jeho plac matka pochopi ako vyzvu krmit ho, nosit, natriasat a matka takto moze byt az prestimulovat dieta, podporovt (aj ked s dobrym umyslom nespavost), prejedenost v noci, chaoticky rezim a takto dokola. Preto sa mi tato argumentacia nepozdava a podla mna stredna cesta je lepsia- je treba dieta trocha nastavit na zlatu strednu cestu .

    • Viera Cervena says:

      Nova, dovolím si nesúhlasiť. Po prvé nerozumiem, ako to prakticky urobiť – občas na plač reagovať, občas nie? Správať sa “trochu inštinktívne” a trochu vychovávať už od prvého dňa, aby si dieťa nezvyklo spoliehať sa na pomoc rodiča absolútne, ale len čiastočne? Rozhodne sa nesnažím povedať, že matka nemá vo výchove určovať hranice. Nemôže napr. dieťaťu dovoliť rozbiť televízor, takže ho odtiahne, ale ak sa dieťa rozplače, rozhodne si nemyslím, že prestimulováva dieťa, ak mu utišovaním či odpútavaním pozornosti pomáha zvládať stresovú reakciu zo sklamania z toho, že dieťa nemôže skúmať svoje okolie tak, ako by chcelo. Po druhé – úvaha, ktorú popisuje Váš komentár dáva zmysel a je logická, je to však hypotéza a neviem, či je možné ju podporiť dôkazmi. Sú dôkazy, ktoré hovoria o opaku – štúdie napr. dokázali, že dieťa, na ktorého plač sa v prvom polroku okamžite reaguje, plače v druhom polroku omnoho menej. Niektoré body z Vášho komentára mi znova dokazujú, že povedomie o správaní sa dieťaťa určuje kult umelej výživy – častým dojčením v noci nespôsobíme prejedenosť dieťaťa, ako by to bolo, keby dieťa pri každom prebudení dostalo fľašku s UM, dojčenie nie je len príjem mlieka, dieťa nepije celú dobu, ktorú strávi na prsníku. A áno – dojčené dieťa sa oproti dieťaťu kŕmenému umelým mliekom javí ako “nespavé”, bude sa určite budiť častejšie, ale normou je dojčenie – toto dieťa sa nebudí častejšie, ono sa budí normálne, ak si to otočíme tak, že normou je dojčenie, dieťa kŕmené umelým mliekom sa nebudí dosť často, čo nie je fyziologické.

      • nova says:

        Ale prosim vas, dojceny novorodenec sa sice budi casto na MM, to je fyziologicke spravanie; ale taky rocny dvojrocny maco? To by sa mal v noci budit len preto ze nema flasu s UM ? Ved papa a pije celu radu jedal a okrem toho MM (hovorim o zaroven dojcenych napriklad po roku) Nechapem ale, preco by matka mala utuzovat v tom veku spavanie v jednej posteli s rodicmi. Jasne, ze je ho potom tazko oducit, ved nema ziadnu sebadoveru spat same a k tomu zlozvyk pit aj v noci MM. To co ma byt za spanok aj pre jedneho aj pre druheho?

        • Viera Cervena says:

          V tomto sa nezhodneme 🙂

        • annag says:

          Človek je tvor spoločenský, odpradávna ľudia spávali a žili v skupine. Otázka samostatného spania nebola na programe dňa ešte pred pár desiatkami rokov, v jednej posteli spávalo naraz viacero ľudí, i celá rodina. Veľké domy, pre každého vlastná izba v nás vyvolávajú osamelosť. Ľudia žijú izolovaní od okolia, nenadväzujú hlboké blízke vzťahy, komunikácia medzi ľuďmi je povrchná . Nikto nemá na nič čas, nie je čas na rodinné stretnutia, ľuďom sa mení rebríček hodnôt, ženú sa za prácou, lebo túžia kupovať veci, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujú … depresie, frustrácie jednotlivcov sú ťažký spoločenský i ekonomický problém. Sme osamelí viac než kedykoľvek predtým, sme sklamaní a strácame zmysel života, trpíme na ochorenia vyvolané depresiou a permanentným stresom.

          Citová väzba k matke je záchranou pred izoláciou vonkajšieho sveta. Len dieťa, ktoré nadviaže s matkou silnú väzbu sa postupne začne učiť dobrovoľne samostatnosti. I Valibuk z Dobšinského rozprávky bol nadájaný 17 rokov , a potom smelo vyrazil do sveta. 🙂 Takéto dieťa bude dôverovať sebe, vlastnému “ja”, bude si vedomé, že ho pre niekoho veľa znamená a že ho niekto prijíma takého aké je. Bude dôverovať svetu, robiť ho lepším… Až koncom tretieho roku dieťa postupne prekračuje hranice svojho “domova”. 2 ročný maco je ešte stále veľmi malé bábätko, ktoré je bytostne závislé na svojej matke.

          Nie je to náhodou tak, že celý život túžime s niekým spať? Dieťa s matkou, súrodenci spolu, puberťák s frajerkou, žena s mužom. I starý človek , ktorý leží na posteli netúži po ničom , len aby pri ňom niekto stál počas jeho ťažkých chvíľ … Nie je samostatné spanie v našom živote len nutnosť, ku ktorej sme boli životnými okolnosťami donútení?

        • zuzana says:

          moja ma 10 mesiacov a takmer na 99% je este len dojcena:-) ona totiz toho moc nepopapa a podla nasej dr je to v poriadku…v roku este urcite nebude normalne jest…ale s tou castou s postelou suhlasim, moja sice zaspi na prsniku ale potom ide do svojej postielky… no v noci sa cca 6x zobudi…

  12. Kat says:

    Veľmi dobrý článok! Chcem sa spýtať či by ste mi mohli poskytnúť nejaký zoznam referencií alebo článkov, z ktorých ste vychádzala. Pokúšam sa totiž nájsť podobne dobre napísaný článok v angličtine, ale príliš sa mi nedarí – veľmi zaujímavé sú najmä časti o reakciách a vývoji mozgu, tvorení stresového hormónu pri plači a pod.

    Žijem v Anglicku a tu je veľmi moderné “odložiť” bábätko hneď po narodení do vlastnej izby. Kojenie sa tu tiež moc nepraktizuje (aspoň nie v mojom okolí). Mám 3 anglické švagriné a dve svokry (plus známi) a vždy mi je veľmi zaťažko vysvetliť im, prečo sú ich rodičovské praktiky vo všeobecnosti pre mňa divné a neprirodzené – najmä keď väčšinu informácií ja sama čerpám zo slovenských zdrojov.

    Vopred ďakujem za odpoveď.

    Kat

  13. Helena says:

    Nesmierne ste ma potesili clankom :). Dcera ma teraz 3 roky a minimalne polovicu z toho som stravila v duseni sa obavami ze robim nieco zle, zvlast pri natlaku okolia, ze spolocne spanie (od 2 tyzdnov), dlhe kojenie a nosenie v satke, hojdanie na rukach pri zaspavani (denne do 5 mesiaca, neskor vzdy pri bolesitach zubkov) su tazke hriechy…
    Dcera do 5 mesiacov vzdy pri unave (aj cez den aj v noci) jednoducho plakala a nevedela zaspat, tak sme ju hojdali, upokojovali hukotom vysavaca ci digestora… Som rada a hrda na seba ze som to nevzdala a nepodlahla skvelej teorii o vyplakani sa….po 5 mesiaci sa naucila zaspavat na prsniku, poleziacky a pre mna to bolo vyslobodenie z fyzickej namahy. Neskor sa mamicky stazovali ze sa cca 7-8 mesacne deti stale budia a ja som sa naopak tesila z toho, ze ju uz uspavam po leziacky, aj v noci som sa budila na kojenie ci pomaznanie, ale len tak v polospanku a mala som pocit ze ja sa paradne vyspim 🙂

    Podobne informacie ako su vclanku som postupne nachadzala na internete, viac to boli anglicke stranky nez slovenske, tiez niektory detsky casopis zacal neskor pisat o tzv. “narocnyh detoch”, co mi neskor dodavalo viac sebavedomia v tom co a ako robim.

    Dceru som odstavila vo veku 2,5 roka viac menej nasilne, kvoli tomu, ze som bola znova tehotna a hoci som to najskor vobec nechcela riesit, kojenie bolo pre mna zrazu pre velku citlivost bradaviek neznesiltelne. Dcere som to vysvetlila ze ma to boli, pochopila to (?) ale doteraz ma mrzi ze si v noci dost preplakala ked jej uz mama nechcela dat prsnik…

    O par dni sa narodi druhe dieta a ja som si uz pre istotu vytlacila tento clanok a ked ma niekto bude otravovat recami o spravnej vychove a dojceni dietata, tak mu to dam do ruky a budem si robit po svojom – tak ako pri prvej dcere… verim ze tentokrat uz bez vnutorneho napatia z toho co mi moje okolie “v dobrom” odporuca 🙂

  14. Eva says:

    Po precitani Vasho clanku som mala konecne dobry pocit, bez nejakych dalsich pochybnosti. Moja mala sa zatial az tak casto v noci nebudi, ale tiez sme sa dostali uz do stadia prirazenej postielky k nasej posteli, lebo viac ma vycerpavalo to, ze som malu uspala a po prelozeni do postele, sa mi zobudila a takto sa to opakuje a uspavame sa niekedy aj 2 hodiny. Takto sa vyspime aj my, a mala ma pocit, ze je stale pri mne, ked sa len otoci a citi ma. Aj tak je to krasny pocit, ked ma v podstate “v polospanku hlada” a ked sa uisti, ze mama je pri nej a neodisla, pokracuje v spanku dalej. Neviem dokedy to takto bude, ale neporodila som dieta preto, aby som ho od malicka drezurovala a stresovala nejakym rezimom. Snad s nami nebude spavat do 10 rokov..
    Som rada, ze som v clanku nasla aj nazor o tom, ze ked dieta place..potrebuje matku a rodicov..a v podstate sa do roka rozmaznat neda. Lebo nasa mala ma zdravotne problemy a stale bolesti bruska a ja som uz alergicka na reci typu…viete, ze ju uz mate naucenu na ruky a rozmaznanu. Neviem, ktorej matke to da nechat dieta vyplakavat..samozrejme rozoznam plac, ktory je “bolestivy” a ktory je..”chcem k mamicke”. Napriek tomu som rada, ze moje dieta mi dava najavo, ze potrebuje moju pritomnost a hoci som nesmierne unavena niekedy z celdenneho nosenia a nocneho budenia..som rada, ze som dodnes vydrzala s dojcenim, hoci mame este len 6 mesiacov..a vela ludi mi tvrdi, ze mala je hladna, nech ju na vecer aspon prikrmim…verim svojim materinskym instinktom a viem, ze pre svoje dieta robim to najlepsie. Verim, ze aj nase zdravotne problemy ustupia a malinka sa nebude musiet tolko trapit placom, lebo niekedy je to uz fakt neunosne, ked place a place aj na rukach, no vsetko raz snad ustupi. Este raz vdaka za skvele citanie.

    • Viera Cervena says:

      Evka, budem spokojná, ak tento článok pomôže posilniť aspoň pár mamičiek v tom, že starostlivosť o svoje dieťatko nie je rozmaznávaním a že robia správne, ak spia spoločne s dieťaťom, uspávajú svoje dieťa, často dojčia a nosia na rukách. Som presvedčená, že pre dieťa so zdravotnými problémami je to ešte o to dôležitejšie.
      Dva milióny rokov boli všetky ľudské mláďatá nosené, dojčené takmer nepretržite po dobu niekoľkých rokov a spávali spolu s matkou. Posledných pár desaťročí, počas ktorých sa situácia zmenila, nestačí na to, aby sa dieťa evolučne zmenilo a prispôsobilo. Naše deti sa prakticky rodia nedonosené – je to daň za to, že už nechodíme po štyroch a pri chôdzi po dvoch končatinách nie je fyzicky možné cez panvu porodiť dieťa, ktoré by sa narodilo lepšie vyvinuté. Naše deti skrátka treba ešte niekoľko mesiacov “donosiť na svojom tele” 🙂 Funguje to pri predčasne narodených deťoch – čím dlhšie sa im umožní kontakt s čo najväčšou plochou matkinho tela, tým rýchlejšie môžu opustiť nemocnicu – lepšie priberajú a prospievajú. A funguje to aj pri deťoch narodených v termíne – ešte mnoho mesiacov po pôrode nedokážu samostatne plne regulovať telesnú teplotu, dýchanie, srdcovú činnosť, spánkové cykly a ďalšie fyziologické funkcie – nikdy na to totiž neboli samé – matkino telo bolo vždy prítomné, dieťa vnímalo monotónny tlkot jej srdca a pravidelné dýchanie a to pomáhalo regulovať aj jeho funkcie. Matka ho spredu zohrievala, preto v prednej časti telíčka dieťa nemá veľa tuku, zato zozadu, na chrbátiku, ho má viac, pretože tam matkino telo väčšinou dieťa nezohrievalo. Ako jeden z mnohých bodov, v ktorých spoločný spánok s matkou chráni dieťa pred syndrómom náhleho úmrtia sa ukázalo byť aj to, že dieťa väčšinou spí pri prsníku matky a matka je k nemu schúlená, pričom naňho dýcha a práve tento vzduch s nižším obsahom kyslíka vraj pomáha dieťaťu intenzívnejšie dýchať a chráni ho pred SIDS. Skrátka – všetko je to premyslené a môžeme s tým buď bojovať a trápiť seba aj svoje dieťa, alebo to využiť vo svoj prospech – počúvať svoj inštinkt a snažiť sa napĺňať potreby svojho dieťatka a nadviazať so svojim dieťaťom intenzívny vzťah už od narodenia.

  15. Anci says:

    Dobry den p. doktorka!
    dalo by sa z neurobiologickeho hladiska nejako vysvetlit fakt, ze moja 4 a pol mesacna dcera cez den dokaze spat len po hodinu?? tento interval nikdy nie je dlhsi a je na minutú presny. po zobudeni sa mi ju este nikdy nepodarilo uspat znova, napriek tomu, ze je este evidentne unavena. Taketo spanky da dva-tri cez den a to je vsetko. nemoze jej ten spanok chybat, resp. nejako ublizit jeho nedostatok?? tento stav trva cca od druheho mesiaca jej veku. dakujem

    • Viera Cervena says:

      Dobrý deň, z neurobiologického hľadiska Vám na túto otázku fundovanú odpoveď dať neviem, pretože v tejto oblasti nie som odborník, ak Vás trápi odpoveď na túto otázku, odporúčam obrátiť sa na svojho pediatra, ktorý Vás prípadne môže odkázať na neurológiu. Osobne si však myslím, že každé dieťa má svoj vlastný spánkový režim a je dôležité, aby ono bolo spokojné, teda, ak dcérka pri takomto režime spánku je inak pokojná, nejaví známky neobvyklej únavy či podráždenosti, navyše k tomu pediater pri pravidelných prehliadkach nezistil žiadny zdravotný problém a dieťa dobre priberá a prospieva, je s vysokou pravdepodobnosťou všetko v poriadku.
      Myslím si tiež, že Vaše obavy môžu byť len logickým dôsledkom toho, že vnímanie denného spánku je v našej spoločnosti tiež pokrivené kultúrou kŕmenia umelým mliekom z fľaše. Dieťa, ktoré je dojčené, sa od dieťaťa na umelej výžive líši v mnohých ohľadoch a v máločom sa odlišuje tak veľmi ako v spánku. Pre dojčené dieťa je typické, že neupadá do hlbokého spánku na dlhú dobu, veľa času prespí v ľahkej spánkovej fáze, v ktorej ešte môže hýbať prsníkmi, sať prsník, preto si mnohé mamičky myslia, že dieťa vlastne skoro celý deň nespí a pritom ono v skutočnosti prespí pomerne veľa času pri satí na prsníku, ale hýbe pusinkou a mamičky to mýli, že je hore, ak sa pohybuje. To, že dojčené dieťa väčšinu času prespí v ľahkej spánkovej fáze, ho chráni pred syndrómom náhleho úmrtia, ktorý dojčené deti postihuje menej často než deti na UM, navyše v ľahká spánková fáza podporuje vývoj mozgu. Dojčené dieťa by malo byť modelom, ak väčšina detí, ktoré sú dobre dojčené, spí viac v plytkom spánku a častejšie sa budí, je to tak správne a normálne. Naproti tomu dieťa, ktoré dostáva umelé mlieko, zaspí, veľmi rýchlo prejde do hlbokej spánkovej fázy a dlho v nej zotrvá – toto však nie je fyziologické a normálne. Takéto dieťa dokáže prespať aj hodinu, či dlhšie, niekedy aj niekoľko hodín a až potom sa zobudí. Dojčené dieťa typicky spí viackrát kratšie časové úseky (pol hodina je veľmi bežná, ak môžem porovnávať podľa toho, čo vidím v praxi), niekedy sa podarí ho pri precitaní ešte uspať (napr. ak ešte pred tým, než sa úplne preberie, mamička znova ponúkne prsník, alebo sa dieťatko precitne a naďalej je hojdané – preto toľko detí dobre spí v kočíku, pretože sa stále hýbe, rovnako by možno dcérka dlhšie spala, ak by spala pri Vás v detskom nosiči a pri precitaní by ste pokračovali vo svojej činnosti a Váš pohyb by ju ešte uspal). Takže, ak Vás tento stav trápi, pokúsila by som sa snažiť vystihnúť čas, kedy sa dcérka po tej pol hodinke precitá, a skúsila by som ju ešte uspať dojčením alebo nosením a ak sa preberie aj napriek tomu a inak je zdravá, priberá a prospieva, považovala by som to za normálny stav 🙂

      • weissbluthmethod says:

        Dojčila som plne svoje dieťa a viem o mnohých prípadoch plne dojčených detí, ktoré spia hlbokým spánkom niekoľko hodín. tak, ako vy tvrdíte, že spia len deti na umelom mlieku. Nie je pravdou ani tvrdenie: “Naproti tomu dieťa, ktoré dostáva umelé mlieko, zaspí, veľmi rýchlo prejde do hlbokej spánkovej fázy a dlho v nej zotrvá – toto však nie je fyziologické a normálne.” Kde ste toto čítali? Robili ste na toto výskum? Môžete mi poslať nejaký odkaz na výskum, ktorý toto vaše tvrdenie potvrdzuje? Prepáčte, ale toto je maximálne zavádzajúce.
        Spánok nezávisí na tom, čím dieťa nakŕmime, či umelým mliekom, alebo materinským, dokonca ani na tom, koľko toho zje. Spánok, jeho dĺžka a kvalita záleží len na tom, či dávame dieťa spať v súlade s jeho prirodzeným spánkovým rytmom alebo nie. Na ničom inom. Ak teda, neberieme do úvahy prístup rodičov, ktorý sa asi líši – a tým pádom nám vznikajú rozdiely medzi dojčenými a nedojčenými deťmi, ale nie sú to rozdiely kvôli dojčeniu, ale kvôli rôznemu prístupu rodičov.

    • weissbluthmethod says:

      Nedostatok spánku dieťaťu ubližuje. Väčšina rodičov nemá ani tušenia, čo všetko môže dlhodobý deficit spánku spôsobiť. Ale v tak ranom veku je krátky denný spánok cez deň ešte normálny. Ak však pozorujete, že vaše dieťa je unavené, treba s tým niečo urobiť. Viac na

      http://weissbluthmetoda.wordpress.com/2010/11/19/denny-spanok-3-4-mesiace/

  16. Silvia says:

    Mila Vierka, ja mam predsa len doplnujucu otazku k clanku. Moja dcerka ma 5 tyzdnov a od narodenia spi so mnou v posteli. Samozrejme, je plne dojcena a tak to mienim zachovat, kym to pojde. Ale… uspavanie je u nas velka tema. Cez den sa to zvladat da – dcerku nadojcim, dam do nosica a pekne sa nosime spolu. V nosici zaspi po par minutach bez problemov. Vecer to vsak uz nejde. Lahneme si spolu do postele, dcerke ponuknem prsnik… a ona zurivo taha a taha a taha… kope nozickami, mava rucickami, zlosti sa a taha a taha. Takto to trva aj 2-3 hodiny. Uz som si myslela, ze nemam mlieko, ale to nie je pravda – mam, prsia su vzdy naliate. Len neviem, kde robim chybu pri upokojovani a uspavani dcerky. Zaspavame spolu, v miernom pritmi, v pokoji, na prsniku. A ona je napriek tomu velmi nervozna, az zurivo saje prsnik a macha celym telickom, potom zaspi po tych 2-3 hodinach, kedy mna uz bradavky neskutocne bolia (za ten cas to prestriedam aj niekolko krat). Uz si fakt neviem rady – pokusa ma dat jej cumlik, ale to prave nechcem a zatial odolavam. Uvazovala som, ci takto spracovava stres zo dna – no neviem, ale ona sa prakticky cely den nosi na rukach alebo v nosici, cize ani neplace, je v zasade spokojna, az na ten hrozny vecer, kedy chudatko nevie zaspat a doslova mi vytahuje prsniky… prosim poradte…

    • Viera Cervena says:

      Milá Silvia,
      odpoveď na Vašu otázku nie je jednoduchá, pretože nepokoj a ťažké zaspávanie večer môžu tak, ako to popisujete mať rôzne príčiny a na diaľku sa to dá ťažko posúdiť. Preto skúsim spomenúť niektoré z možností, ktoré môžu spôsobovať tento stav a Vy sama skúste rozhodnúť, čo sa Vám zdá ako najpravdepodobnejšie. Môže ísť aj o kombináciu týchto možných príčin, ale aj o niečo ešte úplne iné, bohužiaľ 😦
      1. Väčšina bábätiek býva medzi 3. týždňom a 3. mesiacom života večer ťažko utíšiteľná. Na príčine môže byť aj to, že rodičia sa postupne zžívajú so svojou úlohou a so starostlivosťou o bábätko, ktoré po cca. 3. týždni začne byť omnho viac vnímavé a potrebuje byť intenzívnejšie uspávané. Ak doteraz stačilo nadojčiť a položiť, po 3. týždni sa mnohé bábätká po položení budia a plačú, alebo samotné dojčenie nestačí na ich uspatie a nezaspia.
      Najmä večery bývajú ťažké. Niekedy pomáha na večer pozvať domov návštevu, či ísť v čase, kedy očakávame, že bude nepokojné ísť von medzi ľudí a bábätko na svoj večerný nepokoj akoby zabudne. Niekedy pomôže, ak rodičia prestanú svoje dieťa kúpať večer a presunú kúpanie na doobedie, prípadne kúpu menej často (takéto malé bábätko nepotrebuje kúpeľ každý deň). Kúpanie prináša množstvo podnetov, ktoré bábätko večer môže ťažko spracovávať.
      Typické je, že väčšinou bábätká dobre zaspávajú v noci, hoci sa možno často budia, samotné prebudenie a uspatie je rýchlovka – bábätko sa precitne, mamička ponúkne prsník a spia ďalej. Doobeda sa uspávanie väčšinou takisto darí pomerne jednoducho, ale čím je bližšie k večeru, tým sa postupne bábätko dostáva do pohody a driemania ťažšie a ťažšie, dojčí sa, chce zaspať, ale nejde to, hnevá sa, púšťa prsník, znova sa prisáva, nezaspí, plače, rodičia ho všemožne uspávajú, nakoniec niečo zaberie, bábätko zaspí, po pár minútach je znova hore a plače ešte horšie – toto je veľmi typické a väčšinou sa to práve okolo toho 3. mesiaca začína upravovať.
      Je možné, že problém môže spôsobovať to, že snaha o uspávanie samotným dojčením, hoci v pokoji a prítmí, dcérke nestačí a je možno vhodné skúsiť uspávať ju ešte intenzívnejšie – napr. skúsiť uspávať dojčením počas chôdze, či hojdania v detskom nosiči, skákať na fitlopte s bábätkom v detskom nosiči, možno všetky finty naraz – dojčiť v nosiči a skákať na fitlopte, alebo zapojiť do uspávania otecka, spievať, púšťať bábätku počas hojdania príjemnú hudbu. Je možné, že táto snaha nezaberie, ale tým, že vyskúšate zmeniť spôsob, ako večer spolu zaspávate, nič nepokazíte a možno sa tým problém podarí vyriešiť, alebo aspoň zmierniť.
      2. Problém môže ale aj nemusí súvisieť aj so samotným dojčením a v tomto bode by bolo skvelé, keby ste mohli konzultovať tento problém s poradkyňou pri dojčení osobne, skúste si zo zoznamu poradkýň na http://www.mamila.sk vybrať poradkyňu, ktorá pôsobí v mieste Vášho bydliska a dohodnúť sa na osobnej návšteve. Popisujete totiž bolestivé bradavky, čo nie je v poriadku, zdravé bradavky nebolia a bolesť naznačuje buď nesprávne prisávanie dcérky, alebo infekciu bradaviek (najčastejšie kvasinkovú) alebo oba problémy súčasne. Ani časté večerné dojčenie by nemalo spôsobovať pociť vyťahaných bradaviek. Aj z tohto hľadiska chcem oceniť Vaše odolávanie cumlíku, pretože cumlík prisatie bábätka ešte viac zhorší a celý problém vyostrí.
      Správanie sa Vašej dcérky na prsníku – hnevanie sa, kopanie nožičkami, pučenie sa, naznačuje, že dcérka reaguje na tok mliečka – ktorý môže byť pre ňu príliš pomalý alebo naopak príliš rýchly a pri nesprávnom prisatí si ani s jedným z týchto problémov nemôže dokázať poradiť, preto sa hnevá. Okrem nesprávneho prisatia môže tento problém byť ešte spojený s tým, že máte zníženú tvorbu mlieka alebo naopak môže ísť aj o príliš veľkú tvorbu mlieka – zo správania Vašej dcérky je to ťažko posúdiť, preto veľmi odporúčam pozvať si k sebe na osobnú návštevu poradkyňu, nielen kvôli tomu, že upravenie techniky dojčenia a tvorby mliečka môže pomôcť prekonať nepríjemné večery, ale najmä, že nesprávne prisatie, problémy s bolesťou bradaviek a znížená alebo prílišná tvorba mlieka môže byť dojčenie ako také do budúcna skomplikované a jeho úspešnosť ohrozená. Naopak, v tomto veku bábätka sa problémy s dojčením dajú pomerne rýchlo a dobre riešiť a preto by bola škoda to aspoň neskúsiť.
      Držím veľmi palce a budem rada, keď sa ozvete, ako sa Vaša situácia vyvíja ďalej. Príjemné večery prajem 🙂

      • Katarina says:

        Prepána, to sú rady. Skáčte s ním na fitlopte. By ma zaujímalo, keď sa tak odvolávate na prirodzenosť a na to, ako to bolo celé tisícročia u ľudského druhu, ako tie mamičky pred 300 rokmi skákali na tých fitloptách. A dojčite za chôdze. Ak mám dvojičky alebo trojičky, tak bude asi dojčiť za chôdze alebo na fitlopte aj manžel a celá rodina.
        No nie, nechcú pochopiť, že dieťa odmalička má prirodzenú schopnosť samo zaspať, ak ho dávame spať od samého narodenia v správnu dobu. Bez plaču, bez budenia v noci, bez akýchkoľvek problémov so spánkom.

        • Viera Cervena says:

          Katarina, fitlopty sú samozrejme moderný vynález, ale ako ste sama skonštatovali, doba sa zmenila, ľudstvo žije inak. Pointou toho, prečo fitlopta funguje je práve to, že simuluje monotónne sa opakujúce pohyby, ktoré dieťa uspávajú. Podobne, ako kedysi dieťa uspávalo, keď matka chodila okolo kríkov, keď zberala semienka, či plody alebo keď obrábala pôdu, alebo prala šaty v potoku. Matky však dnes žijú inak a fitlopta im môže pomôcť, aby namiesto monotónneho prechádzania sa po byte, mohli pohodlnejšie sedieť na fitlopte, robiť niečo pre svoj chrbát a súčasne uspávať svoje dieťa a k tomu robiť veci, ktoré sú typické pre naše generácie napr. pracovať na počítači, čítať si knihu, pozerať televízor alebo robiť niečo iné, čo ich baví.
          Matky v minulosti vždy prvé mesiace žili spolu s dieťaťom v náručí. Vykonávali s ním svoje bežné práce a deti ich monotónne pohyby uspávali. Počas evolučnej histórie bola matka vždy prítomná a vždy niečo robila. Preto pre dieťa je prirodzené, že pred spaním sa potrebuje dostať do stavu pohody, v ktorom sa mu vylučujú chemikálie potrebné pre upokojenie sa, najmä oxytocín a opioidy. a rovnako je pre neho prirodzené to, že sa do tohto stavu nedostane samo. Situácia, že dieťa, ktoré javí známky únavy, matka niekam položí a ono zaspí, sa v našej evolučnej histórii nevyskytovala. Naše materské mlieko sa líši zložením od mlieka cicavcov, pre ktoré je typické, že matka na pár hodín odchádza napr. za potravou práve v zložkách, ktoré spôsobujú, že mláďatá týchto cicavcov sa potrebujú dojčiť menej často, ako naše deti. Spánkové rytmy našich detí sú regulované omoho optimálnejšie, ak je počas spánku matka fyzicky prítomná. Naše deti sú biologicky uspôsobené na to, aby pre zaspatie a spánok očakávali prítomnosť matky. Dieťa sa samozrejme môže naučiť zaspať aj samo po tom, čo sa odpútalo od matky a spolieha sa na samo na seba alebo po tom, čo celé hodiny preplače a zaspí od vyčerpania. Ťazko však hovoriť o tom, že ide o niečo prirodzené.

          • Katarina says:

            “Matky však dnes žijú inak a fitlopta im môže pomôcť, aby namiesto monotónneho prechádzania sa po byte, mohli pohodlnejšie sedieť na fitlopte, robiť niečo pre svoj chrbát a súčasne uspávať svoje dieťa a k tomu robiť veci, ktoré sú typické pre naše generácie napr. pracovať na počítači, čítať si knihu, pozerať televízor alebo robiť niečo iné, čo ich baví.”

            Keby ste tušili niečo o zdravom detskom spánku, tak by ste minimálne v živote nevypustili z úst (či z klávesnice) túto vetu. Ale zdá sa, že vám nič nehovorí ani elektrosmog, ani elektromagentické vlny, ich vplyv na zdravie a na mozog ako taký (ale tiež na spánok), ani negatívny vplyv elektroniky, televízorov a počítačov na spánok, jeho kvalitu, dĺžku a hĺbku. Ani o škodlivosti nekvalitného “motion sleep” ste asi veľa nečítali.

            Proste o spánku viete strašne, strašne málo a až ma desí, že sa snažíte radiť v tejto oblasti, ale vravím si, že keď môže ujo doktor Sears písať o spánku (o ktorom neurobil za celý život jediný výskum či aspoň pokus) celé state a knihy, tak už asi každý môže radiť, bez ohľadu na to, že svojimi radami napácha viac škody ako osohu.

            Ešte raz opakujem, keď dávate svoje dieťa spať vždy v správnom čase – a hneď po pôrode rešpektujete jeho biorytmus, tak veta

            “Dieťa sa samozrejme môže naučiť zaspať aj samo po tom, čo sa odpútalo od matky a spolieha sa na samo na seba alebo po tom, čo celé hodiny preplače a zaspí od vyčerpania. Ťazko však hovoriť o tom, že ide o niečo prirodzené.”

            je úplne neopodstatnená.
            Ako to, že naše detičky nepotrebujú ani preplakať hodiny, ako píšete, a na to, aby zdravo, samé a bez problémov spinkali v súlade so svojimi potrebami, nepotrebujú ani čakať do neviemkedy (3 roky? 4 roky? 50 rokov?), kým sa podľa vašich teórií odpútajú od matky.

            Ako to, že tieto deti vedia zaspať samé hneď, ešte sú malinkaté miminká, bez toho, aby sme ich “nútili” či nechávali plakať? Nič ich nasilu neodpútavalo od matky – ak teda nechcete nazývať 5-10 minút ležania v pokojnej, tichej postieľke v procese zaspávania, keď sa maličkému zatvárajú očká a tíško zaspinká – násilným odpútavaním od matky. Vy ste svoje dieťa nikdy nenechali na 10 minút bez svojej prítomnosti? Asi nie, inak by to iste bolo narušenie attachementu a naveky by to poznačilo vzťah medzi vami a vaším bábätkom.

            Ak teda odmietate nechať dieťa čo len na 5-10 minút samotné tíško zaspávať (v ten správny čas, samozrejme), potom darmo. Naskakujte s ním naďalej hodiny a hodiny na fitlopte.

            PS: moje slová sa netýkajú detí s kolikou. Tých je asi 20 percent.

            Mám ešte logickú otázku: ak mám dvojičky alebo nebodaj trojičky a viac, okrem nich možno ešte dvojročné dojčené dieťa, ako zrealizujem vaše uspávacie procesy v šatke a na fitlopte? Ako budem uspávať svoje detičky na prsníku? Ako budem nonstop pri všetkých svojich deťoch bez toho, aby som jedno musela nechať trebárs aj chvíľu plakať? Alebo mám platiť dojku či opatrovateľku? Manžel je v práci, rodičia na opačnom konci Slovenska a tiež pracujú, svokrovci sú trebárs už na onom svete. Moje deti potom zákonite musia mať z nedostatku mojej lásky a prítomnosti psychické následky.

            A nebodaj ak som po tých dvojičkách ešte znova tehotná a božeuchráň ma pred rizikovým tehotenstvom, lebo ich nebudem môcť nosiť v šatke. To potom vlastne nemám šancu, aby sa moje deti zdravo vyvíjali, zdravo spali a mali tú správnu citovú oporu a väzbu k svojej mamičke.

            • Viera Cervena says:

              Katka, ja mám z Vašich príspevkov čím ďalej, tým silnejší pocit, že o spánku by ste nemali radiť v prvom rade Vy. Kde získavate vedomosti o spánku? Kde vo Vašich vedomostiach ostali poznatky o vývoji mozgu dieťaťa a s tým súvisiacimi zmenami spánkových cyklov, o ktorých v podstate hovorí aj tento článok? Odkiaľ pochádza Váš názor, že spánok v pohybe je škodlivý? Odkiaľ názor, že pre dieťa je prirodzené zaspávať samé a spať samé? Nepotrebujete naštudovať tony literatúry, aby ste chápali, že to, čo je prirodzené, sa formovalo najmä tisíckami rokov evolúcie. A že počas tohto dlhého času deti trávili prvé mesiace života v náručí svojich matiek. Existencia osamote prinášala riziká, ktoré neboli zlúčiteľné so životom. Preto je prirodzené, ak deti pri oddelení od matky prežívajú úzkosť. Pre zaspatie potrebujú pocit istoty, ktorý im dáva matkina prítomnosť. Pre dobrý spánok zase spať v prvých mesiacoch života na tele svojej matky, zatiaľ čo ona si žije svoj život. Ako to, že v Afrike, kde deti sú skutočne prvé mesiace života uviazané v šatke na svojej matke, ktorá nerešpektujúc Váš názor o škodlivosti „motion sleep“ nemá na výber a pracuje celý deň s dieťaťom spiacim na jej chrbte či hrudníku v šatke, sa nevyskytuje epidémia problémov so spánkom? Ako to, že naši predkovia vôbec prežili, keď takto isto vychovávali našich prapradedkov? Ak argumentujete, že pre dieťa spánok v pohybe nie je normálny, uvedomujete si, čo pre prax tento argument znamená? Okrem toho, že dokazuje, že sama nemyslíte vážne, čo hovoríte, keďže v predchádzajúcich argumentoch hovoríte, že je v poriadku uspávať dieťa na rukách, dojčením, hojdaním, či vozením v autosedačke, tak čo má vlastne matka robiť, ak má dieťa zásadne spať samo vo svojej postieľke – to nemá používať ani detské nosiče, ani kočíky, má organizovať svoj život tak, aby dieťa náhodou nezaspalo niekde, kde nie je postieľka, má ho budiť, ak jej zaspí počas cesty autom? Má vôbec právo na život tak, aby nemusela vnímať dieťa ako príťaž?
              Tieto príspevky nemajú riešiť môj osobný život, preto sa ani nesnažte argumentovať manipulatívnymi otázkami, či som dieťa mala stále pri sebe a ani 10 minút inde. Matka, ktorá je naviazaná na dieťa nemusí riešiť, či ho má mať pri sebe alebo nie, ona ho pri sebe mať chce, pretože je jej súčasťou a život s ním ju neobťažuje, žije, pracuje, stará sa o svoje záľuby a povinnosti a do toho má intenzívny vzťah s dieťaťom, na ktoré sa tešila a ktoré obohacuje jej život. Keď dieťaťu naplní intenzívnu potrebu nosenia, samo sa začne pýtať na zem, väčšinou v čase, kedy je motoricky zrelé na to, aby sa naučilo plaziť a chodiť, a do jej náručia sa vracia vtedy, keď to potrebuje. Samozrejme, že do toho času matka nemá svoje dieťa na sebe non-stop, nie je to len jej dieťa, čas s dieťaťom trávi aj jeho otec, či iná blízka rodina, ktorá ho môže mať na rukách, keď matka potrebuje robiť činnosti, ktoré sa s dieťaťom na rukách dajú robiť ťažko, napr. osobnú hygienu.
              V oblasti elektrosmogu sa rozhodne nemienim tváriť ako odborník. Je zrejmé, že elektrosmog je problém. Ľudia, ktorí sa ním zaoberajú, hovoria, že ak sa ho chcete zbaviť, treba sa presťahovať na samotu. Niektorí odporúčajú odblokovanie elektrosmogu pre súkromný dom zložitými rušičkami, čím naznačujú, že ak máte vy alebo hoci aj sused nejaký prístroj, ktorý vyrába elektrosmog, nepomôže Vám, ak ho používate v jednej izbe a Vaše dieťa spí v postieľke v druhej izbe – prejde aj k nemu. Každopádne, zrejmé je aj to, že televízory, počítače, či mobily sa stali súčasťou našich životov a že sa ich tak ľahko nezbavíme. Iste nie je zdravé pre dieťa, ale ani pre matku, žiť v ich blízkosti, s tým súhlasím. Matky ich však budú používať aj naďalej. A používať weissbluthovu metódu preto, že máme doma televízor a chcete ho pozerať a pre dieťa to nie je zdravé, tak ho naučíme spať v samostatnej izbe bez televízora – čo na to povedať? 🙂
              Ja sa za odborníka na spánok nepovažujem, o spánku sa vyjadrujem v súvislosti s dojčením, v rozmedzí toho, k čomu sa potrebujem v rámci poradenstva vyjadriť. Tento článok tiež v podstate rieši otázku, či riešením častého nočného dojčenia môže byť odstavenie nočného dojčenia. K tejto otázke som si naštudovala dôkazy, to, že Vy mnohé z nich nepovažujete za hodnoverné, je Váš problém. Vaše znalosti v tejto oblasti sú jednostranné a nedostatočné. Ak je pre dieťa také prirodzené samostatne zaspávať a spať, ako si potom môžete vysvetliť, že dieťa v inkubátore má neprirodzený spánkový cyklus, ľudovo povedané, že sa vlastne v skutočnosti nevyspí, prečo taký malý rozdiel, ako položenie dieťaťa v inkubátore do pruhu látky (teda nie na rovnú podložku), ktorá sa mierne pohupuje, výrazne zlepšuje zdravotný stav dieťaťa? Nehovoriac o samotnom obrovskom rozdiele medzi prospievaním detí, ktoré sú v podmienkach inkubátora a klokankovanými deťmi. Toto však neplatí len pre predčasne narodených, či chorých novorodencov. Ak je také prirodzené už od „miminka“, ako hovoríte, spávať osamotene, ťažko by jedným zo základných postupov úpravy problémov s dojčením, ktorý skutočne funguje, bolo to, že matka by sa mala usilovať čo najviac času stráviť s dieťaťom v tesnom fyzickom kontakte a dieťa by malo spať priamo na jej tele. Toto priamo reguluje spánkové cykly, pomáha dieťaťu, aby sa častejšie zobúdzalo a efektívnejšie sa dojčilo, je to jedna zo základných praktík pre poradenstvo pri dojčení, používaná pri takmer všetkých problémoch s dojčením.
              Weissbluthova metóda prináša riziká pre vzájomný vzťah dieťaťa a matku a v kontexte týchto stránok – najmä pre úspešnosť dojčenia, čo však samotní autori metódy, či šíritelia, ako napr. Vy, neuvádzajú, pretože o dojčení nevedia nič, okrem mýtov, ktoré ho dokážu ešte viac poškodiť. Napriek tomu, že Vašim primárnym cieľom nie je škodiť, Vaša metóda môže priamo narušiť dojčenie a privodiť problémy, ktoré bez pomoci matka nemusí dokázať prekonať. Vzhľadom na riziká nedojčenia a predčasného odstavenia pre dieťa aj pre matku považujem za minimálne zavádzajúce, že matky vôbec neinformujete o tom, aké riziká táto metóda prináša pre psychické a fyzické zdravie dieťaťa aj jeho matky.

            • Janka says:

              Katarina, skodlivost “motion sleep”, to akoze ma byt o com? Moja dcera, ked mala tych spominanych 5 tyzdnov, tak spala bud ked sa s nou stale hybalo, alebo nespala vobec. Ked som ju polozila do postielky, do 5 minut bola bdela, a to bez ohladu na to, ci som ju predtym spiacu kolisala 10 minut alebo 20 alebo 30. V prvych mesiacoch som ju proste nemohla polozit, ak som chcela, aby spala, a prave sa dozvedam, ze som jej tym tusim hrozne poskodila. Tiez nechapem, preco sem miesate dvojicky a trojicky, ved mamicka, co sa pytala na radu, dvojicky nema. Naozaj mate zvlastnu argumentaciu. Prof. Dettwyler pre Vas nie je autoritou, lebo poznate docenta, ktory bol schyzofrenikom, pripadne docenta plagiatora. Jej argumenty ohladne toho, co je pre dieta normalne a zdrave su pre Vas irelevantne, lebo nie je profesorkou mediciny ale “len” antropologie. Dr. Searsa tu ohovarate ako sarlatana, lebo vraj nerobil ziaden seriozny vyskum, smiem sa teda opytat na Vas vyskum, v ktorych odbornych casopisoch ste ho publikovali a pripadne ci mate za sebou uz aj nejake monografie? Tvarite sa tu, ze sa pohybujete na akademickej pode, ale ak sa tam chcete zaradit medzi tych kvalitnejsich, naucte sa diskutovat trochu viac k veci.

  17. Andy says:

    Ďakujem za tento článok, tiež mi potvrdil, že sa oplatí počúvať inštinkt skôr ako veriť tomu, čo popíšu v rôznych knihách (veď papier znesie veľa všakže :). Tiež spávame s dcérkou spolu na manželskej posteli a manžel vedľa v izbe :-), pretože spáva dosť nepokojne cca od 7-8 mesiaca (tiež máme na posteli bočnicu z kartónu, aby sa mi neskotúľala na zem) a teraz sa jej navyše prerezávajú stoličky, takže ju dojčím bežne 3-5x v noci. Neviem si predstaviť zakaždým ju vyberať a zase dávať do postieľky aj pre jej nemalú hmotnosť. Predsa len mám obavu, či mi vôbec niekedy bude chcieť spávať v postieľke a akým spôsobom ju bude najlepšie tomu naučiť, pretože má už 15 mesiacov a v nej sa len občas hráva. Ak viete, poraďte. Vopred veľká vďaka.

    • Viera Cervena says:

      Andy, zaujímavá otázka 🙂 Podľa mňa je dôležité sa na túto oblasť pozrieť komplexne – pre dieťa je prirodzené, že potrebuje dlhodobé dojčenie, dlhodobé spoločné spanie či dlhodobú pomoc so spracovávaním stresových situácií. Náš pocit, dokedy sú dojčenie, spoločné spanie, či iné súčasti materstva, normálne, je deformovaný tým, že okolo seba nevidíme mnoho detí, ktorým sa umožnil prirodzený vývoj v týchto oblastiach. Je samozrejmé, že k tomu, aby sa dieťa samo prestalo dojčiť, či aby prestalo vyžadovať uspávanie alebo spoločný spánok, dôjde neskôr, než je bežné, ak sa ponechajú tieto veci na rozhodnutí dieťaťa. Nestane sa to v 15. mesiacoch, často ani v 2. či 3. rokoch. Dieťaťu sa spánkové cykly dostávajú na úroveň dospelého až po niekoľkých rokoch života, postupne, po krôčkoch bude spávať dlhšiu dobu v hlbokej spánkovej fáze a pri precitnutí sa dokáže samo znova dostať do hlbokého spánku bez pomoci rodiča. V čase, keď to nevie, ho k tomu môžeme donútiť za cenu, ktorú spomínam v tomto článku alebo sa pokúsiť to akceptovať a pomáhať mu dovtedy, kým signalizuje, že pomoc potrebuje. Spoločné spanie a uspávanie dojčením v noci túto starostlivosť o dieťa výrazne zjednodušuje a preto si myslím, že ak sa dá zvládnuť v náročnom období druhého polroka života, kedy väčšina detí máva nepokojné noci, mohlo by sa to dať zvládnuť aj neskôr, keď sa deti postupne budia menej a menej a ich spánok sa postupne dostáva na úroveň dospelého človeka. Netreba sa obávať, že v našich posteliach zostanú naveky, určite raz príde deň, kedy sa im bude viac páčiť v ich vlastnej posteli. Nebude to však tak skoro, ako sa to na Slovensku považuje za bežné, či vhodné.

  18. Natali says:

    Tiez dakujem za clanok..zanechal vo mne silny citovy dojem :-)). Riesim tak isto tento problem uz nejaky ten tyzden, a mala ma 7 mes a teraz zacina spat s nami v posteli a ja si to vychutnavam..ale nebola som si ista, ci je to spravne, teraz ju na to ucit..ale po precitani tohoto clanku viem,ze vzdy vitazi materinsky instinkt a ze konam spravne :-)).

    • Viera Cervena says:

      Natali, som veľmi rada, ak článok trochu pomohol. Materský inštinkt je silný cit a dojčenie jeho vnímanie ešte umocňuje, už len samotný fakt, že dojčíme, mení všetko – preto je nemožné vtesnať sa do noriem predchádzajúcej generácie, v ktorej matky dojčili krátkodobo a nemali možnosť sa intenzívne naviazať na svoje dieťa aj kvôli iným dôvodom (napr. krátkej materskej dovolenky). Snažiť sa teda o predčasné osamostatňovanie dieťaťa a pritom úspešne dojčiť, sa podarí len málokomu. Práve toto vidím ako jednu z veľkých výhod dojčenia (a zvlášť dlhodobého), že môžeme využívať silné puto, ktoré dojčenie prináša na to, aby sme vedeli vycítiť, čo je pre naše dieťa dobré a čo nie. Matka, ktorá je silne naviazaná na dieťa, cíti, že jej dieťa trpí, keď plače a na jeho plač sa neodpovedá a reaguje automaticky – nerozmýšľa nad tým, či smie, či ho nerozmazná alebo nie. V mnohých oblastiach však mýty o správnej výchove detí spôsobia, že sa zamyslíme, či toto už náhodou nie je príliš. Preto považujem za veľmi dôležité zistenie, že malé bábätko nemá čím manipulovať a že spoločným spaním a reagovaním na plač pomáhame dieťatku nastaviť správne odpovede na stres, dávame mu pocit, že je pre nás dôležité, čo cíti, čo chce a teda, že ako bytosť má svoju hodnotu, čo je nesmierne dôležité pre jeho sebavedomie v budúcnosti.
      Súhlasím absolútne – materský inštinkt vždy víťazí a my matky vieme takmer vždy, či konáme správne.

  19. Renáta says:

    S článkom úplne súhlasím. Náš Mišenko tiež spinkával so mnou v posteli a vyspali sme sa obaja napriek častému kojeniu. Teraz ho dávam spať do postieľky a už sa tak dobre nevyspíme, teda aspoň ja. Musela som ho začať dávať do postieľky pre jeho dobro, lebo začal loziť po celej posteli, aj uprostred noci a úplne potichúčky, až nám z postele spadol rovno na hlavičku a končili sme na chirurgickej pohotovosti. Je to výmyselník, takže teraz spinká v postieľke (spálňu máme úzku, takže postieľka sa nám k posteli priraziť nedá), no i tak ho naďalej rada dojčím v noci a budem i naďalej, dokiaľ si bude pýtať 🙂

    • Viera Cervena says:

      Renátka, aj ja som riešila tento problém, vyriešili sme ho tak, že sme prirazili posteľ k stene, kúpili sme bočnicu na posteľ a ako zábrana fungujem aj ja – synčeka dávam vždy len na stranu k stene, navyše spíme v tesnej telesnej blízkosti a tak vnímam jeho pohyby.

  20. Lucia says:

    dakujem velmi pekne za clanok…mala bola od zaciatku dobry spac,v 4 tyzdnoch prespala celu noca teraz ked ma 8,5 mesiaca akoby ste opisovali ju..aj mna kolkokrat 🙂 manzel je dlhodobo odcestovany, v noci ma nema kto prestriedat a casto som vystresovana ale tento clanok mi neuveritelne dodal energiu a pomohol mi pochopit co sa deje s mojou malickou:)
    Este raz velke dakujem !!!

    • Viera Cervena says:

      Lucka, ďakujem za hrejivé slová a prajem Vám veľa energie do ďalších náročných období rodičovstva. Osobne som presvedčená, že intuitívny a empatický prístup, s akým pristupujete k spánku svojej dcérky sa prejaví nielen na Vašom spoločnom vzťahu, ale aj na jej zdraví.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d blogerom sa páči toto: