Aj takto sa rodí na Slovensku

Táto fotografia vznikla na pôrodnej sále. Na Slovensku, v topoľčianskej nemocnici. V januári 2011. Je obrazom toho, že BFHI pravidlá sa dajú naplno využívať i v praxi. Malý Alex prišiel na svet a už sa od svojej mamičky neodlúčil. Ani počas nevyhnutných vyšetrení . Navyše, prvé dni strávil Alex nielen s mamičkou, ale i jeho ockom a staršou, tiež ešte dojčenou sestričkou. Verím, že to, čo sa dnes pre nás javí ako zázrak, sa stane v najbližších rokoch bežnou krásnou rutinou v slovenských pôrodniciach . Na ťahu sme my mamičky, máme svoje práva, máme právo ich zrealizovať . Nestačí len pasívne čakať, čo sa bude s nami v pôrodnici diať🙂

Tu je Alexov príbeh vyrozprávaný  jeho mamičkou  Veronikou Mihalskou:

Celkom prvé náznaky toho, že sa už Alex chystá z bruška von, som pocítila v sobotu v noci počas dojčenia prvorodenej dcérky Esterky, ale trvalo to len necelých 10 min. Odvtedy som sem-tam mala  zvláštne pocity akoby sa už bábätko pomaly pripravovalo. Ale pravé orechové prišlo až v noci z utorka na stredu, keď všetko začínalo naberať na intenzite. Keďže asi od štvrtej rána boli sťahy celkom intenzívne a časté – cca po 2 – 5-tich minútach a vzhľadom na to, že vonku riadne chumelilo a mrzlo, rozhodli sme sa, že pomaly vyrazíme. Takže sme zbalili veci a o 08:00 sme vyrazili do Topoľčian. Cesty boli dosť divoké, ale krásne snežilo,  všetko bolo biele.🙂 Intervaly medzi kontrakciami sa počas cesty začali predlžovať, až som chvíľami váhala, či sa radšej nevrátime domov. Ale vždy, keď moje pochybnosti o tom, či už Alex ozaj balí kufre, vrcholili, drobček mi odpovedal kontrakciou, čo ma  upokojilo a pokračovali sme do pôrodnice. Cesta nám trvala skoro 2 hodiny, lebo sme išli “úplne vegetne”, šmýkalo sa, kolóny, do toho sneženie, kontrakcie už v 20-minútových intervaloch – nebolo sa kam ponáhľať . V Topoľčanoch sme sa ešte vybrali do Tesca kúpiť fén, lebo sa mi deň predtým pokazil.🙂

No keď sme dorazili do pôrodnice, celá „baliaca činnosť“ skoro úplne prestala. Lekár ma vyšetril, bola som síce otvorená na 2-3 cm, ale  po sťahoch ani stopy. Akoby si to drobček rozmyslel. Úprimne, začali ma prepadávať celkom zúfalé pocity, že na čo sme sa tak skoro hrnuli z domu, čo tam teraz budeme robiť, určite budem musieť odolávať pokusom lekárov vyvolať pôrod alebo ho urýchliť, čo som to za druhorodičku, keď si ani nie som istá, či vlastne rodím a podobne . Stále mi neodišla ani hlienová zátka, ani plodová voda neunikala, proste nič, len sem-tam kontrakcia. Vypísali sme  papiere, vybalili sa na VIP izbe, ešte som v snahe ukecať Alexa nech si švihne, povynášala tašky na izbu po schodoch. Vlastne všetky behačky ohľadne ubytovania, prijímacich papierov atď. som riešila behaním po schodoch, aby sa pôrod rozbehol. Tiež som ponúkala dcérke prsník, nech sa čo najviac dojčí. No nejako to nepomáhalo. Sem-tam nejaký sťah, absolútne nepravidelné intervaly, žiaden náznak, že by sa to chcelo pohnúť. Akože – druhý pôrod???

Alex klopká na bruško, vyrážame do pôrodnice

S lekárom som sa dohodla, že spravíme vstupný CTG monitor, aby sa  zistilo, aká je alebo nie je pôrodná činnosť. To už boli sťahy tak cca po 10-tich minútach. Neviem presne, lebo som musela mať pri monitore vypnutý mobil a tak som  nemala možnosť sledovať čas. Pamätám si, že pri prvom pôrode mi bolo  CTG-čko hrozne nepríjemné, ale teraz ma to taaaaaaak upokojilo – to srdiečko, tlkot srdiečka môjho dieťatka…:-) Bol to doslova balzam na moje zvláštnymi-smutnými pocitmi zmietané vnútro: prísne a chladne pôsobiaci primár, pôrodná asistentka, ktorá tiež nebola príliš vľúdna. Všetko začalo na mňa doliehať – o poschodie nižšie bol manžel s dcérkou na izbe, chýbali mi. Zrazu mi prišlo ľúto, že manžel nebude pri mne, že ja nebudem pri dcérke, že prečo som si nezobrala k pôrodu aspoň dulu… Joj,  hormóny vo mne tancovali ostošesť a mne prišlo normálne do plaču. Pomodlila som sa. Potrebovala som nabrať vnútorný pokoj, lebo som si bola veľmi dobre vedomá toho, ako „fantasticky“ sa  pôrod rozbehne, ak budem v takomto strese. Neustále som si pripomínala, čo sa vravelo na prednáške o vedomom pôrode – buď istota a bezpečie, ktoré uvoľnia hormóny, ktoré sú k hladkému priebehu pôrodu nevyhnutné, alebo adrenalín, ktorý to celé pod vplyvom stresu zablokuje.

Potom, čo som sa pomodlila pri počúvaní tlkotu srdiečka, som sa neskutočne upokojila. Bojová nálada, ktorú som cítila voči pochmúrnej pôrodnej asistentke i primárovi, sa zrazu zmenila na akúsi lásku voči všetkým naokolo.🙂 Keď pôrodná asistentka prišla pozrieť výsledky z monitorovania, chytila som ju za ruku a s úsmevom jej povedala: „Usmejte sa troška“. Ona úplne iným tónom ako dovtedy odpovedala, že ju strašne bolí hlava od rána. Prehodili sme ešte zopár slov a ľady sa prelomili. Zavolala som zopár kamarátkam, ktoré som v tej chvíli cítila ako akési spriaznené duše v oblasti pohľadu na pôrod, čo mi pomohlo ešte viac sa ukľudniť. Medzičasom kontrakcie naberali na intenzite, ale boli tak neuveriteľne nepravidelné, že som to fakt nechápala. Raz boli v priebehu troch minút tri sťahy, potom ďalších 15 min. nič. Proste divočina. Zbehla som pozrieť Esterku a Erika dole na izbu. Oni potom šli do bufetu do detského kútika sa zahrať, ja som šla naspäť hore s tým, že si trocha pospím. Už boli asi dve hodiny poobede. Nespala som dlho. Chvíľu som sa rozprávala s bábätkom, že už naozaj môže prísť, lebo sa ho už nevieme dočkať. Počúvala som hudbu a  relaxovala. Erik mi doniesol pitie, ktoré mi medzičasom došlo (veľa som pila po celý čas a stále som chodila cikať). Sťahy boli zrazu dosť intenzívne, predýchavala som počas špirálovitého pohybu panvy. Akosi prirodzene mi prišlo dýchať ako na brušných tancoch – nafukovať bruško dopredu. Veľmi to pomáhalo a skôr ako bolesť som cítila tlak. Chvíľami bol na moje prekvapenie  tlak veľmi príjemný. Boli asi 4 hodiny poobede. Erik s malou odišli do izby s tým, že im zavolám, keď pôjde do tuhého a prišli na finále – ako sme boli dohodnutí – aj s foťákom samozrejme.🙂

Alex sa pripravuje prisať na prsník

No už počas nášho lúčenia som tušila, že to naberie celkom iný spád ako dovtedy. Keď odišli, pôrodná asistentka ma vyšetrila,  aby sme videli ako pôrod napreduje. A skoro jej oči vypadli:  „krčok takmer spotrebovaný“. Joj, ako som sa potešila, kontrakcie začali byť veľmi intenzívne a ja som   ich predýchavala v sprche, pričom som zvažovala čo urobiť. Chcela som rodiť do vody ako aj staršiu dcérku, ale stále mi nepraskla voda. Museli by mi ju prepichnúť, čo som pôvodne nechcela. Keby som však nechala vodu neprasknúť, musela by som rodiť „na suchu“. Kontrakcie boli teraz  bolestivé a veľmi časté, začala som cítiť tlaky na konečník. Volám Erikovi, nech prídu hore aj s foťákom,  už to asi bude. Keďže som ozaj cítila dosť silné tlaky, súhlasila som s pustením vody, aby som mohla ísť do vane – lekárka vravela, že  bábätko už drží len  plodový obal. Bolo mi to trochu ľúto. Chcela som strašne vedieť, ako by som porodila, keby mi voda neodtiekla. Pocity na tlačenie však boli  neúnosné a chcela som  mať maličkého čím skôr vonku. Tak prepichla vodu. V ten moment som si myslela, že sa len pretočím na bok a vytlačím ho. Ale prekotúľala som sa napokon do vane, kde to bolo taaaaaak fajn. Zavesila som sa rukami o  opierky na nohy, bola som v  polodrepe a čakala na ďalšiu kontrakciu. Ešte asi dve kontrakcie boli  „slabšie“. No pri  druhej som cítila, ako hlavička na chvíľu vkĺzla do pôrodných ciest. Vtedy mi lekárka povedala, nech sa nohami zapriem do opierky a rukami nech sa chytím  držiakov či ako ich mám nazvať. Nohy som ešte zvládla, ale oveľa lepšie mi bolo zaprieť sa rukami do vlastných kolien. Prišla kontrakcia – posledná – počas ktorej som asi na 4 zatlačenia pekne plynule vytlačila Alexa. Bolo to neuveriteľné. Keď som rodila Ester, dlho som sa trápila s vytlačením hlavičky. Alex šiel ani nie na etapy ako sme zvyknutí vidieť, ale posúval sa úplne plynule krásne von. Juj, keď som zbadala tie vlásky medzi mojimi nohami. Drobček vyšiel zo mňa vonku, na posledné zatlačenie som si tuším zakričala.🙂

Chrústika som si pritúlila na hruď, vybozkávala ho. Ešte som stopla lekárku s nožnicami pri pupočníku,  nech ho nechá dotepať. Držala pupočník v ruke a vraví, že už dotepal – že to cíti – a vtedy precvakla. Zdalo sa mi to nejako rýchlo, ale bola som taká happy, že mám Alexa v náručí, tak som to už neriešila. Dohodli sme sa, že vyjdem z vane na posteľ vedľa a Alexovi zatiaľ odsajú noštek a pusku a odvážia a odmerajú. OK, ale nech ho neobliekajú, lebo ho hneď chcem holého  na moje telo. Lekárka-pôrodníčka automaticky prikývla, lebo  čítala môj pôrodný plán, ktorý som im odovzdala pri príjme. Avšak sestrička z novorodeneckého bola zjavne prekvapená, keď mi maličkého podávala v plienke holého. Položila som si ho na bruško, prikryla plienkou a uterákom a mojkala.  Zatiaľ lekárka držala pupočník a čakala na pôrod placenty. Ešte som jej predtým pripomenula, že nechcem placentu vytiahnuť. Súhlasne prikývla. Čakali sme na kontrakciu, ktorá prišla hneď, ako sa Esterka prisala na prsník. Áno – zabudla som spomenúť , že medzičasom prišiel Erik s Ester. Nestihli už vidieť Alexa vyjsť z bruška, lebo ich predbehol, no videli ho hneď, ako mi ho ukladali na brucho  na posteli vedľa vane. Esterka ho hneď pribehla s úsmevom pohladkať , vyhŕkla  „môj Alexík“,🙂 a potom sa vrhla na prsník.

samoprisatie Alex

Lekárka sa ma tesne predtým spýtala, či ma ani teraz nemôžu trocha pichnúť – podať syntetický oxytocín. Samozrejme som nesúhlasila, veď pri dvoch prísavníčkoch bude oxytocínu viac ako dosť. Keď sa Ester prisala, tak všetci,  ktorí boli pri nás – teda pôrodníčka, sestra z novorodeneckého i pôrodná asistentka boli zjavne prekvapené. Jediná lekárka zachovala duchaprítomnosť a vraví im: „Takýto prirodzený oxytocín ste ešte nevideli na sále, však?“ Ozaj to tam doteraz nemali . Kým si Esterka cuckala prsko, Alex sa krásne začal šplhať za druhým – fakt neuveriteľný zážitok.  Nesmierne som sa tešila, že zažijem samoprisatie na prsník. Je to však  ešte čarovnejšie než som predpokladala– ako sa ten malý batôžtek začne nohami odrážať od vášho brucha a slintať, olizovať až príde k bradavke. Troška som mu pomohla nasmerovať bradavku do pusinky a on sa pekne prisal a prehltol pár hltov . Medzitým som pocítila kontrakciu na placentu, ktorú som vytlačila. Už mi len spravili asi tri stehy, lebo som sa trocha natrhla. Až do tejto chvíle vlastne prebehlo všetko podľa pôrodného plánu bez problémov – až na prepichnutie vody, s ktorým som však nakoniec súhlasila.

Prvý múr, na ktorý som narazila, bola lekárka z novorodeneckého oddelenia, pravdepodobne nebola úplne oboznámená s mojím pôrodným plánom– chcela Alexa zobrať a zabaliť v strachu o telesnú teplotu maličkého. Vravím nie,  ostane na mne koža na kožu. Nesúhlasne na mňa pozrela a odišla vedľa. Medzitým odišiel Erik aj Ester na izbu, lebo Ester im tam začala loziť po všetkom možnom a – samozrejme – chcela sa tiež dať ošetrovať, lebo moje prvorodené dieťa miluje lekárov.🙂

Alex v bezpečnom úväze pre novoroencov

Znovu došla tá istá  novorodenecká lekárka s upozornením, že mi malý takto chytí zápal pľúc. Ja na to, že nech sa nebojí, že si ho zohrejem. To som si už naňho medzitým natiahla čiapočku a ponožtičky a prikryla ho dvomi dekami. V teple mojej hrude bol stále prisatý a cuckal si. Bola som taká šťastná.🙂 Lekárka došla opäť a s ešte prísnejším  pohľadom a tónom v hlase sa ma spýtala,  kedy ho mienim dať im. Ja na to, že on odo mňa nepôjde ani na minútku, lebo ho chcem mať koža na kožu. Súhlasila, ale nie na 2 hodiny. Oponovala som,  že to odporúča aj WHO a oni ako Baby friendly pôrodnica by to mali mať ako štandardný postup po pôrode. Na jej  spýtavý, nemý pohľad som jej len pokojne odpovedala, prečo sa na mňa mračí len preto, že chcem niečo, čo je prirodzené. Odišla zrejme hľadať riešenie, ako bábätko vyšetriť a zároveň nechať pri mne.  Ešte sestrička spravila dva pokusy o oblečenie malého – vraj  mi ho dajú hneď vedľa mňa do postieľky. Tvrdohlavo som trvala na svojom –  “nie, maličký bude na mne”.

Keď už pochopili, že so mnou nepohnú, prišla sa druhá sestrička spýtať, či môžu dať malému vitamín K. Spýtala som sa, ako ho podávajú. Injekčne. Tak jej vravím, že nechceme. Vraj dobre. Za chvíľku sa vrátila s tým,  že  majú aj kvapky. Súhlasila som, že  mu ich môžu kvapnúť. Chrústika som len pootočila, aby mu ich mohla kvapnúť a hneď som ho znovu dala na prsko. Potom  prišla gynekologička, ktorá bola pri pôrode spolu s novorodeneckou nevľúdnou lekárkou a tlmočila mi jej otázku či môžu aspoň na mojom bruchu malého popočúvať a zmerať hlavičku a hrudník. Ja na to, že na mojom bruchu samozrejme v pohode. Lekárka ho  popočúvala a zmerala bez jediného slova. Ale to mi bolo úúúúúplne jedno.

Poslednou komunikáciou na sále bolo, keď sa ma prišla spýtať sestrička- podotýkam veľmi slušne –  či jej môžem povedať , ako si to s malým predstavujem ďalej, nech sa môžu zariadiť. Povedala som jej, že po tých 2 hodinkách s ním pôjdem na izbu, kde si ho dám do poriadku, oblečiem a kde sa aj ja osprchujem. Súhlasila. Odišla a ja som sa 2 hodinky mojkala s Alexíkom.🙂 Uletelo to neskutočne rýchlo. Ani som sa nenazdala a došla sestrička späť, či môžeme ísť na izbu. Len som sa presunula na vozík – poležiačky s malým na bruchu – stále koža na kožu – prikrytým dekami. Sestrička mi ochotne naložila veci a odviezla ma na izbu, kde som dala chrobáčika tatovi a šla sa vycikať do sprchy a umyť. Potom som si obliekla drobčeka, ale vôbec som ho neumývala – stále bol taký ako vyšiel z bruška. Tak krásne voňal. Po sprche som si dala chrobáčika do šatky a dali sme svetu vedieť jeho príchod medzi nás. Pripravili sme sa spať.

Alex chvíľami  chrapkal, akoby sa mu ťažko dýchalo. Muž sa hrozne bál. Radšej  sme zavolali spomínanú novorodeneckú  lekárku, či sa môže prísť naňho pozrieť. Lekárka prišla, opäť bez slova. Popočúvala ho. Čakala som, ako si zgustne a vynadá mi, že prechladol kvôli tomu, lebo nebol oblečený. Povedala však,  že dýchanie je úplne čisté,  akurát noštek mu môžeme vytrieť novorodeneckým nasivinom. S rovnakou odmeranosťou ako na sále odišla,  iba ja som sa slušne poďakovala, že prišla. Chrapkanie na druhý deň prešlo. Večer sa ešte Alex 2x poriadne vykakal, kolostrum ho zjavne pohlo.  Hneď od druhého dňa krásne bezplienkujeme. Úžasné, ako toto dieťatko reaguje a spolupracuje. Proste neprerušený kontakt s mamičkou veľmi výrazne ovplyvní celú komunikáciu v nasledujúcom období.

aj takto to môže vyzerať na novorodeneckom oddelení🙂

 

Na záver akési zhrnutie – hodnotenie celého pôrodu:

Zaujímavé, že hoci to bol druhý pôrod, trval oveľa dlhšie než prvý. Hoci prvý bol vyvolávaný Hamiltonom, po odchode zátky a nástupe kontrakcií som šla na istotu. Teraz som párkrát váhala, či už vlastne budeme rodiť. Úplne iné bolo vnímanie kontrakcií – určite aj tým, že som si od prvého pôrodu čo-to naštudovala, ale skutočne som ich až skoro do finále pociťovala ako tlaky a nie bolesť, až tie finálne boli bolestivé. No úplne najväčší rozdiel vidím vo vzťahu k dieťatku. Je neuveriteľné, ako ovplyvní vzťah medzi matkou a dieťatkom  kontakt koža na kožu tesne po pôrode. Všetko, čo sa o tom píše, je skutočne pravda.  Keby každá matka toto zažila po pôrode, tak neverím, že sú opustené detičky v hniezdach záchrany alebo matky “zdrhnuté” z pôrodnice po pôrode alebo matky rozhodnuté nedojčiť.

Ešte posledný rozdiel – v porovnaní s tým, ako som sedela na nafukovacom kolese po prvom pôrode, teraz úplne bez problémov sedím, cikám aj kakám😉 Zvláštne, aj Alex je o pol kila väčší ako bola Ester a vyšiel oveľa ľahšie. Napriek tomu, že bol tento pôrod oveľa, oveľa dlhší než ten prvý, ktorý trval 10 hodín, bol oveľa menej vyčerpávajúci, vlastne takmer vôbec. Bol to krásny zážitok, ktorý by som si hneď išla zopakovať.

Veľmi výrazne k tomu určite prispelo, že na rozdiel od prvého pôrodu, kedy boli vykonané rôzne zásahy, o ktorých som si ešte vtedy v nevedomosti myslela, že sú v poriadku (Hamiltonov hmat na úvod, obmedzovanie pitia tekutín, resp. nepitie, prestrihnutie pupočníka pred dotepaním, pichnutie syntetického oxytocínu), teraz prebehol celý pôrod absolútne prirodzene (okrem spomínanej amniotómie už úplne pred koncom) a tým aj celé jeho prežívanie bolo úplne iné – také prirodzené. Až do samotného finále mi skoro ani neprišlo že rodím.

Som veľmi rada, že aj vďaka práci laktačnej poradkyne som sa dostala k informáciám a poznatkom, ktoré mi pomohli vytvoriť si predstavu o tom, ako chcem aby môj druhý pôrod a všetko po ňom vyzeralo. Spísala som si predstavy do pôrodného plánu. Podľa nich prebehol nielen celý pôrod, ale aj ošetrovanie synčeka. Nechcela som, aby bol bezo mňa hoci len na minútku a tak som ho aj v nemocnici sprevádzala na vyšetreniach, ktoré absolvoval – odniesla som si ho tam pekne v šatke. Nemusel tak trpieť stresom ako bábätká, ktoré viezla sestrička na vyšetrenia bez mamičky, vo veľkom nákupnom košíku naukladané vedľa seba ako nejaký tovar.

 

Alex s ockom

Synček bol hneď od narodenia nielen s mamičkou, ale aj s ockom a staršou sestričkou, keďže sme v plnej zostave strávili spolu  4 dni na VIP izbe. Aj dcérke určite veľmi dobre padlo, že jej mamička nezmizla na 4 dni niekam preč, a potom sa zrazu objavila doma s nejakým bábätkom. Bračeka privítala pekne na pôrodnej sále tak, ako sme sa o tom celé tehotenstvo rozprávali a bola na to pripravená. Jednoducho, bolo to celé krásne. Prajem mamičkám, aby tiež mohli zažiť takýto pôrod. Dá sa to naozaj aj ináč ako sme zvyknutí. Chce to len vedieť presne čo chceme  a stáť si za tým. Prajem všetkým mamičkám, ktoré  majú pôrod pred sebou, nech im  vyjde podľa ich predstáv.🙂

Na záver by som ešte chcela poďakovať aj topoľčianskej pôrodnici, do ktorej sme sa vrátili rodiť po spokojnosti z prvého pôrodu a pobytu na ich VIP izbe.

S pozdravom  Veronika Mihalská

 

 

 

97 Responses to Aj takto sa rodí na Slovensku

  1. Anonym píše:

    Ahojte, rodila som v TO nemocnici v decembri 2012 a nevychádzam z údivu, keď čítam tento článok, ktorý ma veľmi prekvapil – v dobrom slova zmysle. Prišla som do nemocnice otvorená na 2 cm, najprv vybavili papierovačky a potom ma doktor vyšetril. Nechali si ma na lôžku a podávali mi infúzie na urýchlenie pôrodu. Nepýtali sa, jednoducho to urobili. Neinformovali ma o ničom. Neurobili mi klystýr, čo som ani nevedela, že sa má robiť (nesťažujem sa, je to len fakt). Pri rodení doobeda mi doktorka nepovedala o nastrihnutí, ale praskla som veľmi aj tak. Dieťatko som videla, keď mi ho ukázali, ale nedali ho na mňa. Nič také. Hneď mi ho vzali na vyšetrenie a mňa chcela doktorka pozašívať. Po chvíli sa ozvala, vraj musím na operačku, pretože som veľmi roztrhnutá. Zobudila som sa po pár hodinách, ubolená, sama na izbe. Až VEČER mi priniesli ukázať bábo, akože ho dali na chvíľu na prsník, ale otvoril malé ústočká, spinkal, bol málo savý. Keď som ho na druhý deň doobeda dostala, dali mi aj glukózu vo fľaške, vraj mu to mám dávať. Pýtala som sa na dojčenie, vraj mám dojčiť tak každé 2-3 hodiny a predtým ho prebaliť. Mala som ho na prsníku aj 40 minút, ale malý nechcel sať. Bola som zúfalá, lebo veľa schudol. Dávali mu teda fľašu. Najprv bez môjho vedomia, potom som o tom vedela, ale nevedela som, čo s tým mám robiť. Nástrih bolel, mohla som dojčiť len poležiačky a keď som 2x od sestričky chcela, aby ma prišla skontrolovať pri prikladaní, sestrička mi vzala bradavku, strčila mu ju do úst a povedala “veď saje”. Pravda je, že nesal. Váženie na to poukázalo. Bolo mi trápne sa jej doprosovať znova a znova. Bolo mi smutno, chcela som dojčiť a bola som zmätená. Nebolo nás tam vtedy veľa rodičiek, ale cítila som z ich strany akoby nezáujem. Špička bola, keď som jednej sestričke povedala, že som nemala klystýr (chcela som čípok) a ona mi nechcela veriť. Pozerala sa na mňa akoby som si vymýšľala. V karte zase mali, aby mi nedávali Ibuprofen, ale Novalgin a na druhý deň mi dali Ibuprofen akoby nič. Keď mi ešte len tieklo zopár kvapiek kolostra (až neskôr sa mi naliali prsia – asi na 3. deň) sestrička mi povedala, aby som si mlieko odstriekala aspoň 30 ml! Mne šlo len zopár kvapiek a 30 ml mi vtedy pripadalo ako veľmi veľké množstvo. Myslela som si, že keď prídem domov, už ho naučím na prsia. Mala som ho tak asi 3 týždne. On bol v strese, ja tiež – mala som málo mliečka. Tak sme začali nutrilonovať. Keď to mám zhrnúť – TO nemocnica ma v tomto sklamala. Nepomohli mi s dojčením, nemala som žiadne telo na telo prikladanie. To mi prinieslo už 5 mesiacov nalepenia na odsávačke a odstriekavania, pretože nedopustím, aby prišiel aj o moje mlieko, keď kvôli tomu, že nechcel otvoriť veľké ústa. Našťastie som sa dopracovala k tomu, že má za deň len dve a keď som rýchla len jednu fľašu Nutrilonu. Dúfam, že vydržím.

    • Anonym píše:

      Nedopísala som vetu … že nechcel otvoriť veľké ústa – nebola to chyba bábätka, ale moja. Zo začiatku bolo málo savé, potom dostalo žltačku. Vyrevúvanie mi nepomohlo – aspoň som sa emocionálne vyvenčila, ale musela som zamakať. Mala som byť tvrdohlavá, trvať si na tom, aby mi s tým pomohli. Maminu som nemala, nemal mi s tým kto pomôcť. Teraz už viem viacej a tú fľašu Nutrilonu má v noci🙂

  2. mama píše:

    dievcence, niekedy si myslim, ze ste sa zblaznili😦 dufam ze aj zuby si chcete dat vytrhnete prirodzene, bez injekcie. konecne ked su spôsoby uahcit zene porod, tak si to nevazite. a bezplieknova metoda , tak to je uplny horor😦 to nemohol vymysliet nikto normalny.

  3. Anonym píše:

    Ahoj,

    ak by som ťa mohla poprosiť, veľmi rada by som si prečítala tvoj pôrodný plán. Bola by som Ti veľmi vďačná, ak by si mi ho mohla poslat na veronika.fraterova@gmail.com.

    Srdečná vďaka!!!

    Želám všetko dobré!!

  4. Anonym píše:

    nadherny clanok, teda pribeh :)mozem poprosit porodny plan na zofia.imrich@gmail.com

  5. AĎA píše:

    Už dávno som nečítala tak krásny a dojemný článok, musím povedať že mi skoro slzy vyhŕkli. Naozaj, krásne. Gratulujem k synčekovi!

  6. Anonym píše:

    Nadherny clanok. Tiez by som si priala aby moj druhy porod prebiehal podobne… akurat ten porod do vody neviem, ci je mozny v mojom meste. Skor nie😦 Tiez by som pekne poprosila o porodny plan. Budem vdacna… Dakujem. Moj email je klaudia.michnova@centrum.sk

  7. Anonym píše:

    Veronika, velmi pekne Ti dakujem, ze si napisala takyto clanok, myslim ze vela mamiciek to povzbudi, ze aj takto sa to na Slovensku da🙂

  8. Veronika Mihalská píše:

    Milé mamičky,
    keďže nestíham pravidelne sledovať Vaše príspevky a reakcie, poprosím Vás, aby ste ma v prípade záujmu o pôrodný plán kontaktovali do mailu😉
    Ďakujem za pochopenie🙂
    Veronika

    • Ivana píše:

      Ahoj, veľmi sa mi páčil tvoj článok. Som prvorodička a tiež sa chystám rodiť v TO nemocnici. Mohla by si mi prosím poslať tvoj pôrodný plán?? Email: ivanabela@azet.sk Ďakujem veľmi pekne za ochotu. A ešte by som sa chcela spýtať, kde si vzala všetky tie informácie?? Internet, či mi môžeš odporučiť nejakú dobrú knihu??? Ďakujem ešte raz za ochotu a prajem Vám všetkým veľa zdravia a šťastia.

    • ali píše:

      ahoj, som prvorodicka a po pravde uz sa nam to krati a som uz “blba” z tych vsetkych rad kt. dostavam z kazdej strany o tom ako rodit….. tvoj pribeh sa mi velmi pozdava a preto ta chcem poprosit, ak sa da, aby si mi na mail alena.novotna86@gmail.com poslala tvoj porodny plan. este sa chcem opytat kto ti radil v tychto veciach? ja budem rodit v BA na kramarocha dufam ze aj tam sa to bude dat aspon z casti pouzit🙂 dakujem

  9. Anonym píše:

    ako ja som uplne sokovana tym,ze tesne po porode da cici este aj starsiemu dietatu…to malo byt uz davno odstavene a vsetko mliecko nechat miminku..

    inak som zastancom dlhodobeho kojenia..aj za klokankovanie…ale nechapem,ako nedovolila riadne dat vysetrit dieta lekarke

    • Anonym píše:

      tiez suhlasim s nazormi,ze je to intimna zalezitost,tak ako sex…take veci treba nechat za dverami…velmi divno by som sa tvarila,keby som sa dozvedela ,ze moja mama moj prichod…a komplet vsetko aj s fotkami okolo toho zverejni celemu svetu….

    • Viera Červená píše:

      Po pôrode sa dodržali všetky smernice, ktoré pre starostlivosť o novorodenca odborným usmernením nariaďuje dodržiavať všetkým nemocniciam Ministerstvo zdravotníctva vo vestníku z novembra roku 2009. Vyšetrenie dieťa na bruchu matky a následné vyšetrenia v ďalších dňoch po pôrode prebehli presne v súlade s týmito odporúčaniami. Práve slovenská realita uprednostnenia vyšetrenia dieťaťa mimo matky a separácia dieťaťa od matky tesne po pôrode porušuje odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva, ktoré sa mimochodom pre toto odborné usmernenie rozhodlo preto, že postup, ktorý odporúčajú je plne v súlade so súčasnými vedeckými poznatkami pre najlepšiu starostlivosť o novorodenca po narodení.
      Staršie dieťa malo v čase pôrodu dva roky. Nebolo ešte ani za hranicou, po ktorej sa deti prirodzene odstavujú, nehovoriac o tom, že ani po 2,5 roku sa neodstavia všetky deti, ale minimum detí, väčšina detí sa dojčí dlhšie ako 3-4 roky. Prečo by staršie dieťa malo byť odstavené? Dojčenie bolo menežované tak, aby obe deti získavali dostatok materského mlieka, tandemové dojčenie je úplne normálne a nepoškodzuje ani mladšie, ani staršie dieťa, ani matku.

      • Anonym píše:

        Ale všade sa píše, že sa tvorí mlieko, ktoré v danom období dieťa potrebuje, to znamená, ak staršie neodstaví, aj napriek tomu príde kolostrum? Nepokračuje náhodou telo vo výrobe mlieka pre staršie dieťa, ktoré je sýtejšie a nie počiatočné? Toto mi vcelku nejde do hlavy, inak krásny pôrod, zažila som čosi podobné, akurát som nevedela, že si dieťa môžem nechať pri sebe stále, keďže táto info nie je vôbec rozšírená. Škoda, mohlo to byť ešte krajšie.

        • Viera Červená píše:

          Nie, počas tehotenstva sa začína tvoriť kolostrum a po pôrode mlieko, ktoré zodpovedá výživovým nárokom novorodenca a ktoré je vhodné a nenahraditeľné aj pre staršie dieťa, ktoré je tandemovo dojčené.

    • anonym píše:

      tak toto je jaká schiza že
      “to malo byt uz davno odstavene a vsetko mliecko nechat miminku..

      inak som zastancom dlhodobeho kojenia.. ”

      inak v poho?

    • Veronika Mihalská píše:

      Vyšetrenie dieťatka na tele matky, kde sa dieťatko cíti v bezpečí, je menej “riadne” ako vyšetrenie na chladnej podložke mimo mamičky, kde je dieťa v strese?
      Myslíte, že ak by to tak bolo, odporúčala by to WHO alebo Ministerstvo zdravotníctva?

      A ešte je veľmi zaujímavé, že napriek tomu že ste “zástancom dlhodobého kojenia” vyslovujete názor, že staršie dieťatko malo byť už dávno odstavené. Tomuto celkom nerozumiem.

  10. Anonym píše:

    Ahoj gratulujem ku krasnemu syncekovi a ten clanok je naozaj super,velmi sa mi pacil.Ja som za aby sa to zacalo vlastne vsade praktizovat ked sa dietatko narodi aby ho hned dali mamicke na telo:-)Mne ho nedali ja som mala cisarsky,,ale tu kde som ja ak nemoze mamicka tak ho daju oteckovi:-)takze sa tatko vyzliekol do pol pasa lahol si a malu mu dali na hrud,tak mala mala namiesto mamicky ocka:-)A ja si myslim ze je to to najlepsie pre dieta,ak moze citit niektoreho z rodicov a pocut ich hlas alebo tlkot srdca…Prajem vam vsetko dobre a nech ste zdravi a stastny—-

  11. Anonym píše:

    Tak takyto krasny clanok som uz dlho necitala🙂 Gratulujem k malinkemu syncekovi Alexikovi🙂 Je to super a dakujem, ze ste boli ochotna sa o tento krasny okamih podelit s ostatnymi🙂 Aspon mne to velmi pomohlo a dodalo odvahu, ze takyto porod sa da zazit, lebo ako prvorodicka som sa bala ohlasit, pricom som citila, ze chcem, aby porod prebiehal inak😦 Ale takisto je pravda, ze uz mam ovela viac informacii…Len skoda, ze som to nevedela pri prvom😦
    Dufam, ze takychto nadhernych porodov bude coraz viac, aby maminka a jej babatko nemuseli byt od seba odlucene ani na sekundu…

  12. Aneta píše:

    Viete co nechapem? Ako niekto najintimnejsie chvile svojho zivota moze zverejnit celemu Slovensku. Nemyslim tym len tie fotky nahych prs, ale aj opis. Aj kojacie nahe prsia su nahe prsia.
    Inak porod fajn, dobre, ze si konecne zena moze vybrat sposob. Ale branit vysetreniu mi nepride prave rozumne. Mala si stastie, ze maly nenachladol.
    Zaujal ma tvoj popis vztahu mama-dieta ..chces tym povedat, ze k starsej dcerke mas chladny vztah, kedze hned po porode nebola koza na kozu?

    • Anonym píše:

      presne toto som myslela, ze nevedia, co od dobroty, hraju sa na studovane a inteligentne, inteligentna zena vie, co je intimita a rovnako ako nesulozime na verejnosti, nevidim dovod, aby sme ocapovali svoje prsia a nahe deti celemu svetu, ze vasa intimita ma posunute hranice, je jedna vec, ale ked sa uz hrate na take supermatky, tak strazte sukromie svojich deti, v dnesnom svete plnom uchylov, nerozumiem vycapovaniu prsnikov, na nich zavesene 4rocne dievcatko, no pre uchyla obrazok ako vysity, a este sa postavte na piedestal, ze ja som matka, kto je viac, ja som totiz asertivna supermatka. a rovnako sa pytam, len kontakt koza na kozu zaruci dobry vztah? tak co vztah s prvym dietatom? zeny, co im deti vybrali v narkoze pocas cisarskeho rezu, maju teraz skocit z okna, lebo nebuzerovali cely personal, nemali dieta od porodu na bruchu, tak ani nemozu byt dobrymi matkami? sa zamyslite trosku aj nad vecami okolo
      este aj to najposlednejsie zviera, ked ide rodit, zalezie kdesi do kuta a tam si v tichosti, intimite porodi, len tu niektore maju potrebu rodit pred celym svetom, vlastnym malym deckom, ze ste si este televizny stab k tomu nezavolali. kde su tie casy, kedy porod bol intimna zalezitost a zeny nemali potrebu to riesit s celym svetom

      • Anonym píše:

        🙂 Ved aj ona porodila v tichosti a nezverejnovala to v priamom prenose. To ze opisala svoj porod nie je preto, zeby sa chcela ukazovat, ale podla mna preto,aby si co najviac mamiciek uvedomilo, ze maju pravo porod přežít a mat nanho krasne spomienky a nie ho iba nejako prežiť…Ved aj mamicka, aj babatko maju predsa nejake pocity a nie su to len nejake necitiace bytosti, ktore musia znasat vsetko, co im personal nadiktuje.
        A co sa tyka tych fotiek, viete kolko je obrazov kojacich matiek, kolki maliari zvecnovali tento krasny okamih medzi matkou a dietatom? To, ze vidime vo vsetkom sexualny podton neznamena, ze tam aj naozaj je…

      • soufya píše:

        Toto je presne to, preco som stastna prestastna., ze mozem rodit v spanielsku…tu neexistuje ta sprosta slovenska povaha..urazat, navazat sa do kazdeho, zhodit cloveka, urazit, ohovorit atd.. je mi z celeho slovenska zle hlavne z tych ludi, ktori su na seba tak hnusni, ze to az pravda nie je…nikto ti to nekazal citat. Veronika sa len snazila alebo snazi ukazat vam sloven. zenam, ze sa da rodit aj inak, ludskejsie. Napr. tu v spanielsku resp. na mallorce kde zijem..je takyto porod uuuuplne normalny az prirodzeny..dokonca tu by vobec nemusela bojovat so sestrickami aby jej ho uz nebrali a veci podobne..a nemali nadute huby. tu sa kazdy usmieva, je mily, ale to by si tu musela zit aby si to pochopila..
        U nas na sk sa rodi by som povedala jak si ta otocia tak ta maju a ty mama trp…a ked vidim tie polohy v lezmo je mi az zle..v anglicku si kludne mozes vybrat ako chces rodit ci v drepe, ci vo vode, ci doma,…ziaden povinny klystir, abo dokonca nepitie vody, mozes sa prechadzat kade chces, hradzu ti nastrihnu az po konzul. s tebou,……v spanielsku to iste…
        ked som sa rozpravala s mamickami zo slovenska ako to prebiehalo..hned klystir, ziadna voda, chodit nemohli hned ich priputali na postel, hradzu nastrihli bez toho aby to vobec oznamili..no humus….lenze ked bude kazdy na sk rozmyslat ako ty, tak ano slovensko bude stale take zaostale ako je…preto som rada, ze mam tu moznost zit v zahranici a max. vianoce stravit na sk s rodinou..

      • Veronika Mihalská píše:

        No, z Vášho príspevku som mala pocit, akoby ste ho písali minimálne s osím žihadlom v nohe.
        Neviem či ste tak zle čítali, alebo máte takú bujnú fantáziu, alebo ste taký zarytý negativista, každopádne, netuším kde ste nabrali v mojom článku vety akože “ja som asertívna supermatka” alebo že vzťah koža na kožu zaručí dobrý vzťah s dieťaťom” alebo že “zeny, co im deti vybrali v narkoze pocas cisarskeho rezu, maju teraz skocit z okna, lebo nebuzerovali cely personal, nemali dieta od porodu na bruchu, tak ani nemozu byt dobrymi matkami? ”

        A to, prečo som svoj pôrodný príbeh “riešila s celým svetom” zjavne všetky dostatočne inteligentné mamičky pochopili – chcela som, aby mamičky videli, že pôrod nemusí byť niečo, na čo neradi spomínajú, pretože vo svojom okolí vidím, že mnohé mamičky majú z pôrodu veľmi negatívne zážitky, dokonca až traumu, a je to podľa mňa škoda. Pretože pôrod vytúženého dieťatka je podľa mňa krásnym okamihom v živote ženy-matky, a určite má každá žena právo prežiť ho tak, ako si predstavuje.
        Ja som ako prvorodička ani len netušila nič o odporúčaniach WHO čo sa týka pôrodu, popôrodnej adaptácie novorodenca, či dojčenia, a preto ma ani nenapadlo protestovať, keď mi prvorodenú dcérku po 2 hodinách po pôrode brali na párhodinové “pozorovanie” na novorodenecké oddelenie, či na vyšetrenia, ktoré som tentokrát so synčekom absolvovala.
        A bola by som veľmi veľmi rada, keby mi vtedy niekto povedal “mamička, teraz Vaše dieťatko musí absolvovať takéto v yšetrenie – môžete ísť s ním, alebo ho tam vezmeme my.” Lenže nikto to neurobil, a ja som vtedy nevmala odkiaľ vedieť, že mám právo svoje dieťatko na vyšetrenia sprevádzať, Verím, že keby o tom mamičky – najmä prvorodičky vedeli, tiež by mnohé chceli ísť so svojimi bábätkami. A keďže žiaľ v našich pôrodniciach ešte nie je rutinné o týchto právach mamičky upovedomiť, chcela som aspoň takýmto spôsobom urobiť troška osvety, ktorú by som aj ja osobne v čase môjho prvého pôrodu veľmi uvítala.

        Mám pocit, že každý dosť inteligentný človek toto z môjho článku jasne pochopil. Nikoho v ňom neurážam, neosočujem, do nikoho sa nenavážam ani nikoho neodsudzujem, netvrdím to, čo ste si Vy vymysleli, jednoducho len informujem mamičky, ktoré o svojich právach a právach svojho dieťatka netušia, presne tak, ako ani ja kedysi.

        Jaj a ešte jedna otázočka – ak je podľa Vás nedostatočne “intímne” priviesť nového člena rodiny práve v kruhu rodiny, nakoľko “intímny” sa Vám potom zdá “bežný” pôrod, pri ktorom okolo Vás behá xy lekárov, sestričiek, niekedy ešte aj upratovačka či sanitárka?

    • Anonym píše:

      Ja zase nechapem, preco spolocnost vnima kojenie ako nieco neslusne a nemravne, ved je to odpradavna sposob vyzivy a prezitia. Ale asi poznam odpoved, lebo spolocnost je velmi presexualizovana….
      A co sa tyka toho vysetrenia, ved mamicka nebranila vysetreniu, len doktorka vysetrila babatko na jej tele. Nemyslite, ze to bolo pre neho ovela menej stresujuce? A ze mate stastie, ze neprechladol? Ved na kazdom kurze prvej pomoci vam povedia, ze ak sa aj dospeli ludia potrebuju co najviac zohriat, napr. ak zmoknu, maju sa vyzliect a pritulit sa co najblizsie k sebe. Dokonca v zahranici vyberaju babatka z inkubatorov a davaju hole na matkine telo, aby sa lepsie zotavovali, nazyva sa to klokankovanie.
      Len som potrebovala reagovat na tieto negativne komentare, aj ked aj to je nazor. Tu je vidiet, ako v nas spolocnost a ,,civilizacia” potlaca vsetko prirodzene. a netyka sa to len porodu a dojcenia. Ja som rada, ze mamicka napisala takyto clanok a dufam, ze sa k nemu vcas dostane co najviac buducich matiek, aby sa nebali toho, co je prirodzene, lebo priroda to vymyslela najlepsie🙂

      • Anonym píše:

        tak sa vratte do lesa a do jaskyne. nie je to neslusne a nemravne, je to intimne! rovnako ako suloz, ani ta nie je neslusna a nemravna a predsa sa tak nefotime a nedavame to na verejnost. je tazke respektovat aspon intimitu dietata? prirodzene je aj chodit nahi, neholit sa, netrhat si obocie,nefarbit si vlasy, tak co, ruku hore, ktora mate prales na hlave, aj na celom tele, nefarbite si ten prales, nedepilujete si koncatiny? ved ked prirodzenost, tak poriadne. alebo len co sa vam hodi?

        • Anonym píše:

          A co je na tych fotkach vidiet, ze vas to tak poburuje? Ze sa dieta dojci? Ved je uplne normalne, ze male dieta sa krmi z prsnika, ale jasne, ze ludia nie su zvyknuti na dojcenie, lebo je tu generacia, ktora vyrastla na flaskach a cumlikoch. Ine je, keby sa okato ukazovala, ale ved je oblecena a ma odhaleny len kusok prsnika, kde takmer nie je ani vidiet, ze je to prsnik. Tak nechapem, co vam prekaza. to akoze zena nemoze dojcit ani na verejnosti a ma sa ist schovat niekam do kuta? Vy sa tiez nejdete niekam skryt, ked sa chcete napit z flasky alebo si nieco zajest. Kolki ludia chodia po meste a jedia. Aj to je neslusne….

  13. Anonym píše:

    nie som ani nadsena, ani ocarena, ani hrda, som skor sokovana, ze niektore uz neviete, co od dobroty a este ste na to aj pysne

    • Viera Červená píše:

      https://sites.google.com/site/blogodojceni/porod

  14. Anonym píše:

    Ahoj,gratulujem v prvom rade ku krásnemu alexíkovi! prosím Ťa pošleš aj mne pôrodný plán na darina.havierova@post.sk? rodím v decembri a pomaly si ho spisujem len si ho chcem porovnať s Tvojim lebo sa mi veľmi páčil🙂 Dakujem pekne a prajem Alexíkovi pevné zdravíčko aj celej Vašej rodinke!🙂

    • Anonym píše:

      aj ja poprosim porodny plan na suzie.giglio@gmail.com
      krasny clanocek, ja som pri prvej dcerke myslela,ze deticky prikladaju automaticky, tak ako to prezentuju oficialne, no ani mi ju neukazali a uz s nou boli prec (a to bola uplne v poriadku a narodena v termine). doniesli mi ju oblecenu az po hodinovom zasivani nastrihu a dotrhania. pri druhom budem mudrejsia a budem trvat na prilozeni babatka hned🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: