O dojčení, nosení, spaní v spoločnej posteli a strese v živote bábätka a mamičky

Prechádzam sa po tichom tatranskom chodníčku s budúcim manželom a zrazu pred nami stojí chlpatý mladý maco, celá s hrôzou stuhnem, srdce mi bije až niekde v hrdle, žalúdok sa mi stiahne, spotím sa, tlak mám hádam aj 200. Mozog funguje na plné obrátky, dávam sa na útek. Práve som zažila stresovú situáciu. Môj organizmus vylúčil stresové hormóny ako odpoveď na prežitú záťaž,  napr. adreanlín, kortizón. Mozog a svaly potrebovali na útek energiu –  glukózu. Prekrvili sa, aby sa k nim energia dostala. Na úkor v tej chvíli nepotrebného napr. tráviaceho systému, jeho činnosť sa  obmedzila na minimum. Moje telo reagovalo na situáciu tak, ako to máme geneticky naprogramované na ochranu pred nebezpečenstvom a agresorom. Išlo o krátkodobú záťaž, pozitívny stres, ktorý ma motivoval k nevídaným výkonom 🙂

Stresová reakcia sa však spúšťa aj v prípadoch, ktoré nepredstavujú skutočný boj o život. Pôvodne obranné mechanizmy začínajú organizmu škodiť. Hovoríme o distrese. Permanentná psychická záťaž na pracovisku, v škole, v rodine, smrť blízkych, finančná neistota,  nezdravý životný štýl, nedostatok spánku, príchod bábätka do rodiny, chlad, teplo,  infekcia, ochorenie atď. vyvolávajú stres.

Už malé bábätko môže byť  zaťažené distresom. Vystavenie stresu v detstve môže spôsobiť trvalú citlivosť na stres aj v dospelosti.  Trvalý stres  vyvolávajú napríklad nadmerné nároky rodičov, prísna výchova, týranie psychické či fyzické, alkoholizmus rodičov…      Pokiaľ je stres v každodennom živote permanentne prítomný, človek je nervózny, napätý, môžu sa v jeho organizme narušiť takmer všetky telesné procesy. Organizmus spúšťa neustále obranné mechanizmy, hoci v skutočnosti nejde o boj o prežitie, len naša psychika to tak chápe. Obmedzenie činností orgánov, ktoré sú v stresovej situácii menej dôležité,  ovplyvňuje imunitný systém. Výsledkom sú rôzne psychické ochorenia, úzkostné a depresívne správanie, poruchy tráviacich, reprodukčných systémov, obezita, cukrovka, ochorenia srdca, hypertenzia, zhoršenie pamäti, kožné alergie a ekzémy, astma atď.

Oxytocín je hormón, ktorý veľmi často pri problematike dojčenia spomíname. Má mechanický účinok – je to najdôležitejší hormón pri pôrode, pretože pôsobí na sťahy maternice. Zároveň vyvoláva u mamičky vypudzovanie,  spúšťanie materského mlieka pri dojčení. Po priložení bábätka cítime, ako sa prsia nalievajú mliečkom a vidíme, že bábätko začína na prsníku piť, nielen sať naprázdno. Počas jedného dojčenia sa spúšťacích fáz objavuje niekoľko. Mliečko preto netečie kontinuálne rovnakým prúdom, ale rýchly a silný tok mliečka sa strieda so slabším a pomalším. Čím viac oxytocínových impulzov sa počas dojčenia udeje, tým viac mliečka  bábätko počas dojčenia vypije. Časom sa mamičkám stáva, že ich prsia sa na pocit nalievajú a mliečko z nich vyteká, hoci si len na bábätko pomysleli, zazreli jeho fotku, alebo si len v duchu pomysleli, že už je čas opäť papať …

Priečna poloha

Čo je však menej známe, oxytocín  zohráva veľmi dôležitú úlohu počas celého života. Má výrazný vplyv na správanie sa človeka, hovoríme mu hormón lásky. Vyvoláva antistresové efekty, akým je napr. zníženie krvného tlaku , tepu a hladiny kortizolu. Tým sa zvyšuje prah bolesti, má tzv. anxiolytický účinok – znižuje úzkosť a strach, podnecuje pozitívne sociálne interakcie.

Oxytocín sa môže uvoľňovať rôznou zmyslovou stimuláciou, napr. hmatom, teplom, čuchom, zvukom či svetlom. Dokonca  aj čisto psychologické mechanizmy jeho uvoľnenie vyvolávajú. Preto napr.  pri pôrode, pri liečbe dospelých pacientov , pri predčasne narodených deťoch, primalých bábätkách pomáha terapia dotykom, psychologickou podporou, príjemným prostredím, empatiou, teplom… V našom tele existujú receptory a nervové zakončenia, ktoré oxytocínové efekty stimulujú, napr. už spomínaný maternicový receptor. V ženskom tele sa vďaka hormónom – estrogénom stimuluje uvoľňovanie oxytocínu a zároveň sa i vytvárajú špecifické receptory odlišné od mužov. Preto sa dajú pozorovať rozdiely medzi účinkami oxytocínu u mužov a žien. Receptory sú bohato zastúpené i v amygdale. Je to časť mozgu, kde sa tvoria a uchovávajú predovšetkým emocionálne spomienky. Amygdala sa podieľa na reakcii strachu – zvýšenie tlaku, strnulosť, zrýchlený dych, zovretie žalúdku, vylučovanie stresových hormónov. Oxytocín dokáže vyvolať antistresové rekcie. Zníži tlak, tep, zníži hladinu kortizolu, primárneho stresového hormónu. Zároveň podporí vylučovanie pankreatických žliaz a zvyšuje aktivitu tráviaceho traktu, čím napr. môže dieťa rásť rýchlejšie bez zvýšenia prísunu potravy. Zvyšuje hladinu rastových hormónov. Rýchlejšie dosiahne pôrodnú váhu a má vyššie váhové prírastky.

Oxytocín pozitívne stimuluje materské správanie i vzájomnú väzbu medzi mamičkou  a bábätkom.Bábätko priložené po pôrode na hruď mamičky bude spontánne hľadať prsník, doplazí sa k nemu a nájde si bradavku. Ak sa tento poces nenaruší, v priebehu 1- 2  hodín od pôrodu dôjde k samoprisatiu bábätka na prsník.  Bábätko sa začne samé dojčiť. Pohyb bábätka, masáž prsníka rúčkami bábätka pred prisatím vyvoláva u mamičky oxytocínové impulzy, bábätku po prisatí dobre tečie mliečko – tekuté zlato nazývané kolostrum. Zvýšenie hladiny oxytocínu rozšíri kožné cievy na hrudníku, čím mamička prenáša teplo na svoje dieťa a stáva sa tak živým inkubátorom. Uvoľnený oxytocín prechádza i do centrálnej nervovej sústavy matky, čo ovplyvňuje jej vzťah k bábätku. Vyvolá v nej pravú nekonečnú materinskú lásku, pevné puto k bábätku láskyplné materské správanie. Nikdy v živote sa v žene neuvoľní toľko oxytocínu než tesne po pôrode. Pokiaľ počas tretej doby pôrodnej môže mať mamička nahé bábätko na svojej hrudi, vylúči dostatok oxytocínu i na bezpečné porodenie placenty.  Syntetický oxytocín, ktorý sa pri pôrode často neuvážene a rutine podáva vnútrožilovo, nepreniká do mozgu. Pôsobí iba na sťahy maternice. Blokuje jeho prirodzené,  tak veľmi dôležité, uvoľňovanie. Snáď každá mamička, ktorá si toto video pozrie , pocíti túžbu zažiť takúto chvíľu.

Bábätko je tiež pozitívne ovplyvnené blízkosťou mamičky a teplým nežným kontaktom. Dieťatko sa rýchlo upokojí, neplače dlho, udržuje si optimálnu telesnú teplotu. Dokonalá súhra s bábätkom zvyšuje teplotu pokožky mamičky tak, že sa bábätku zvýši periferný obeh a aj jeho nôžky a rúčky sú teplé. Stimulácia rôznych zmyslov, ako je čuch, hmat, očný kontakt, samotné dojčenie  a fyzický kontakt koža na kožu spôsobuje uvoľňovanie oxytocínu u mamičky i bábätka. Práve v tejto chvíli sa rodí v mamičke i bábätku schopnosť milovať sa. Väzba, pri ktorej sa vylučuje oxytocín, je vždy záležitosť vzťahu jednej dvojice. Muža a ženy pri milovaní, mamičky a bábätka pri dojčení či nosení.

Kontakt koža na kožu a intenzívne dojčenie po pôrode má dlhodobý vplyv na život bábätka a mamičky. V priebehu nasledujúcich dní si úzkym fyzickým kontaktom a dojčením mamička osvojí  svoju materskú úlohu,   vzťah k bábätku. Začína mu rozumieť, rozpoznáva a uspokojuje jeho základné potreby . Zvyšuje sa výrazne pravdepodobnosť, že bábätko bude dlhodobo úspešne dojčené. Často mamičky spomínajú, ako sa veľmi na bábätko a rolu matky tešili. No zrazu prišiel pôrod a necítili nič podobné. Cítili sa ako zlé, ba až bezcitné matky, bábätko im bolo cudzie, akoby to bolo dieťa kamarátky. Vzťah a pevné puto k nemu si budovali až v nasledujúcich dňoch, týždňoch,mesiacoch. Mamičky sa často boja po pôrode čo i len rozbaliť bábätko, vziať ho nahé na ruky, dojčia ho zababušené v perinke, len aby mu neublížili, kúpanie je pre ne hrôza. Veľa matiek najmä zo sociálne slabších skupín opúšťa svoje dieťa krátko po pôrode. Mamičky po cisárskom reze, ktorým je bábätko priložené neskoro a v prvých dňoch i menej často dojčia, zažívajú menej oxytocínových impulzov. To sa odráža, najmä pri prvorodičkách,  často v neúspešnom dojčení a neistej väzbe k bábätku.  Prečo sa také pocity a konania tak často mamičkám stávajú? Pretože neprežili zázrak samoprisatia, nebolo im umožnené klokankovať a dojčiť svoje bábätko prvé hodiny a dni po pôrode. Budovanie vzájomnej väzby s bábätkom, prispôsobenie sa na novú úlohu v živote ženy, sa tým výrazne oneskoruje, zvyšuje sa riziko popôrodnej depresie. Do rodiny prichádza stres a neistota.

Dojčením , kontaktom koža na kožu, nosením, spaním v spoločnej posteli sa bábätko bezpečne k mamičke pripútava. Vzniká medzi nimi jedinečný, intímny symbiotický vzťah, bábätko získava dôveru v materskú osobu (nemusí to byť biologická matka). Až oveľa neskôr sa postupne začína proces odpútania a uvedomenia si vlastného ja, dieťa sa začne  osamostatňovať. Mamička , ktorá je v tesnom fyzickom kontakte s bábätkom, reaguje na jeho potreby včas, ich vie  ľahšie rozpoznať a uspokojiť. Upevňuje si v sebe postavu matky, bábätko cíti jej istotu, je pokojnejšie, menej často plače. Ich vzťah je harmonický a vyrovnaný. Každým jedným dojčením si bábätko v sebe umocňuje základný postoj voči sebe: “Som milovaný, som prijímaný”. V neskoršom období, v dospelosti sa vzťahová väzba prejaví  v nekonfliktných trvalých vzťahoch s rodičmi, súrodencami či partnermi.

Uvoľňovaniu oxytocínu zabraňuje stresový hormón adrenalín. Plač bábätka,  ktoré je ešte v symbiotickom vzťahu s mamičkou, mu zvyšuje hladinu adrenalínu.  Prežíva nezdravú záťaž,  jeho krvný tlak  i tep je vyšší. Je v strese. Dieťatko by nemalo  veľa plakať, plačom bábätko oznamuje okoliu, že niečo nie je v poriadku.  Nevie  rozprávať,  nástojčivým plačom komunikuje s okolím a volá o pomoc. Puto, ktoré má bábätko vytvorené s mamičkou sa prejavuje tým, že bábätko vyhľadáva ochranu a blízkosť mamičky najmä keď je v strese. Ak sa cíti osamelo, je choré, unavené , v cudzom prostredí potrebuje mamičku, aby  mohlo pocítiť antistresové účinky oxytocínu.

Základné potreby bábätka sú zasýtiť hlad, byť v teple a bezpečí. To všetko nájde v náručí mamičky, na prsníku. Dieťatko, ktoré plače opustené niekde v postieľke netuší, že mamička je len vedľa. Má pocit, že odišla navždy. Cíti sa odmietnuté, opustené a ohrozené, je v  strese. Nie vždy vieme plačúcemu bábätku pomôcť. No napriek tomu, že sa stále cíti zle, lebo ho napr. práve bolí bruško, cíti záujem a starostlivosť milujúcej a milovanej osoby. Stres znáša lepšie, skôr sa upokojí. Bábätko pre svoj zdravý rast a vývoj potrebuje byť zásobené pozitívnymi spätnými väzbami, pochvalami, záujmom a láskou bez podmienok.

Často mi s výčitkami svedomia mamičky píšu, ako situáciu nezvládli, ako nedokážu vydržať plač bábätka, naučili ho zaspávať na prsníku a veľa ho nosia. Spoločenská norma a okolie v nich vyvolávajú pocit viny. Paradoxne, mamička, ktorá dáva svojmu dietaťku maximum svojej lásky a pozornosti a vytvorila si pevné puto s bábätkom, je považovaná za  zlú a neschopnú matku, ktorá má (bude mať ) rozmaznané  a neprimerane závislé dieťa. Pretože:

Bábätko, ktoré sa veľa nosí, sa bude chcieť nosiť veľmi dlho a bude zaostávať vo vývoji. Naozaj?

Mamičky, ktoré svoje deti nosili, isto potvrdia, že ich dieťatko sa naučilo liezť či chodiť  prinajmenšom v rovnakom čase ako jeho vrstovníci. Každé dieťa túži objavovať svet. Dieťa, ktoré sa veľa nosí v bezpečí náručia svojej mamičky,  získa oveľa skôr odvahu naplniť svoje túžby a nebojácne  objavovať svet . Ak nosíme bábätko v šatke či inom nosiči, môže nerušene spať, ale i obzerať okolie. Všetko nové a nedostupné v ňom vyvoláva túžbu priblížiť sa k cieľu, zblízka ho vidieť a spoznať . Odvážne sa bude pýtať na zem  a odhodlane pôjde za svojím cieľom, bude aktívne a rýchlo sa naučí liezť či chodiť.

Bábätko by sa nemalo dlho a stále dojčiť, lebo sa z toho stane zlozvyk , ťažko  sa odstaví. Naozaj?

Sú deti, ktoré sa prirodzene potrebujú dojčiť takmer stále. “Niekedy sa nám zdá, že bábätko by sa nemalo chcieť znovu dojčiť, veď ako môže byť už znovu hladné? No možno teraz sa chce dojčiť, lebo mu je zima, alebo sa cíti osamelé, je rozrušené či unavené. Všetko to sú jeho legitímne rovnocenné potreby. ” (Kathy Dettwyler). Dieťa, ktoré vycíti, že mamičke lezie na nervy (lebo o to vlastne ide – ide nám na nervy, že sa chce dojčiť často, nie podľa našich predstáv ), bude v strese a o to viac sa bude chcieť dojčiť – lebo dojčením stres potláča.

Dieťa nesmie zaspávať na prsníku a malo by spávať samé v postieľke, po 6 mesiacoch má prespať celú noc. Ak to nevie, musí sa to naučiť hoci i spánkovým tréningom. Naozaj?

Na to, aby bábätko (ale i dospelý) mohlo zaspať, musí byť v teple, musí mať pocit intimity a bezpečia. Inak sa dostáva do stresovej situácie, pri ktorej mu  adrenalín blokuje uvoľňovanie oxytocínu. Nedokáže zaspať rýchlo, zaspáva niekedy až po niekoľkých hodinách úporného plaču vyčerpané únavou, často sa následne neustále s plačom budí. Potrebujeme mu zabezpečiť prítmie, ticho, minimálne impulzy, ktoré ho drážia a vyrušujú. Potrebuje našu blízkosť, potrebuje sa dlho dojčiť a pomaličky, nenásilne sa preniesť do ríše snov.  I večerná kolika ako mamičky označujú podvečerný neutíšiteľný plač bábätka je stresová situácia. Bábätko je napäté a strnulé, zúrivo sa dožaduje prsníka,vzápätí sa ho s plačom púšťa. Pije veľké množstvá mliečka  no napriek tomu sa javí ako hladné. Sú to situácie, kedy sa bábätko často po prvý krát stretáva s umelou náhradou prsníka – cumľom, fľašou.

Máme z kníh , od našich mám, či odborníkov zafixované, že bábätko má spať samé v postieľke. Sme presvedčené, že spanie v postieľke je pre bábätko bezpečné. Naozaj?

Deti sa v noci často budia, je to normálny vzorec správania typický pre človeka  (a  nielen neho). Ešte častejšie sa budia, ak sú v strese. Spanie v spoločnej posteli s mamičkou je prevencia vzniku SIDS (syndrómu náhleho úmrtia ), pretože bábätko sa nedostáva do veľmi hlbokých fáz spánku a jeho prebudenie je istejšie. Mamička dokáže okamžite, už pri prvých náznakoch potreby dojčiť sa ponúknuť prsník, bábätko sa nerozruší a v krátkej dobe nerušene opäť zaspáva. Dieťatko, ktoré cíti, že nemusí o pozornosť či o prsník mamičky bojovať, bude uvoľnené,  bez stresu, jeho spánok bude súvislý, postupne sa začne sa budiť menej často. Mamička, ktorá sa oslobodí spod diktátu “múdrych” kníh a neosobných odporúčaní, bude lepšie relaxovať a znášať každodenný stres. Ženy, ktoré dojčili svoje dieťa, sú neskôr spoločensky viac interaktívne, pokojnejšie, ľahšie znášajú stres na pracovisku i v rodine.

Každá metóda, ktorá vychováva dieťa metódou násilnej separácie, vyplakaním, (i metóda tzv. kontrolovaného plaču), spôsobuje u bábätka stres so všetkými rizikami a možnými následkami. Každý z nás, každé dieťa inak znáša záťaž.  Deti, ktoré rôzne metódy uspávania bez mamičky naoko úspešne zvládli, spávajú zdá sa o čosi “lepšie”.  No dá sa presne stanoviť, či stres, ktorému bolo  (je) bábätko vystavené , spôsobí alebo nespôsobí u neho následky v budúcnosti ? Nedá. Ale práve riziko, ktoré so sebou plač bez odozvy prináša, je príliš veľký hazard s malým človiečikom. Začalo bábätko skutočne lepšie spávať, alebo je to len reakcia na stres, ktorý prežilo a na naštrbenú väzbu, ktorý tým vznikla?

Dojčené deti spávajú “horšie” ako deti na fľaši,   sú nesamostatné. Naozaj?

Mamička, ktorá svoje bábo dojčí, rýchlejšie reflektuje na potreby svojho bábätka. Zvyčajne zasahuje okamžite pri prvých náznakoch nespokojnosti – ponúkne prsník, vezme na ruky a bábo hoci i plače, vie, že na jeho volanie príde odozva … Bábätko, ktoré je od malička na fľaši, cumli, si možno ľahšie zvyká na samotu, pretože už útleho detstva je viac osamotené, čo sa možno javí ako zdravá samostatnosť . Ale: ak naraz vypije veľkú dávku mlieka, zaspí na dlhú dobu, nevládze ani protestovať, lebo má plné bruško a jeho organizmus  sa musí naplno sústrediť na trávenie. Ak pozná cumeľ, upokojuje sa ním namiesto toho, aby sa upokojovalo na prsníku a v náručí mamky. Alebo ak ho kolíše lehátko na motorček namiesto mamičky . Alebo ak viackrát absolvovalo metódu vyplakania a odozva neprišla a už rezignovalo. Nedojčené bábätko sa  možno ľahšie odcudzí , nie osamostatní.

“Nespavosť” bábätka však riešia takmer všetky mamičky. Isteže, vstávať k bábätku každú hodinu, vytiahnuť ho z postieľky, pochodovať s ním po izbe a odoprieť mu prsník, lebo jeho čas na dojčenie podľa knižky ešte neprišiel, musí mamičku nesmierne vyčerpávať. Logicky dochádza ku konfliktom záujmov. Na jednej strane je bábätko, ktoré túži byť non stop s mamičkou, lebo je  k nej ešte fyzicky i psychicky pripútané, na druhej strane je vyčerpaná a unavená mamička. Niekto sa časti svojich potrieb musí vzdať. Kto, o tom rozhoduje mamička. Bábätko nemôže, lebo je slabšie a z pozície sily sa s ním dá manipulovať ba aj zlomiť. Niektoré mamičky skúsia , často pod tlakom okolia, metódu spánkových tréningov, iné ju striktne odmietajú.

Píšem tu o vzájomnej symbióze, väzbe medzi mamičkou a bábätkom. Musí nevyhnutne v istom bode dochádzať ku konfliktom záujmov?

Je ľahšie rešpektovať potreby bábätka a dojčiť ho, kedy samé chce a koľko samé chce. Ak sa s tým stotožníme a prestaneme počítať, zapisovať si časy a minúty kedy jedlo, koľkokrát sa prebudilo, prestaneme k nemu vstávať, ale vezmeme si ho k sebe, tak bude pre nás materstvo príjemná a neúnavná časť nášho života. Je lepšie pracovať na sebe – naučiť sa spať , relaxovať popri dojčení , než pracovať na odúčaní od závislosti ,  míňať energiu na sledovanie dojčenia a pokusom zmeniť niečo, čo sa vlastne meniť nemá ani nedá. Ročné, dvojročné dieťa je prirodzene na matke závislé rovnako ako je závislé na matke ešte v brušku. A úsilie meniť to, je rovnako neprirodzené, ako keď by sme sa snažili priviesť ho na svet predčasne . Každé dieťa sa raz osamostatní , samé k tomu dospeje rovnako ako dospeje k prvým krôčikom . Vtedy urobí skutočne krok k vlastnej samostanosti a nezávislosti, už to nebude krok k osamelosti.

Keď dieťatko traumatizujeme separáciou od mamičky, mení svoje správanie. Aj celé hodiny plače, ťažko vysilené zaspáva. Vzápätí sa s  úporným plačom prebúdza. Je citlivé na dotyky, dráždivé, uzatvára sa do seba. Vyhýba sa pohľadu do tváre mamičky a očnému kontaktu. Niekedy zaspáva na nezvyčajne dlhý čas, čím reaguje na prežitý stres. Začne na mamičke neprimerane lipnúť alebo naopak, je mu ľahostajná. Je prehnane bojazlivé a utiahnuté do svojho vnútra alebo naopak, ničoho a nikoho sa nebojí, spokojne odíde s kýmkoľvek bez protestu. Je akoby hyperaktívne, môže sa správať agresívne. V dieťatku, ktoré bolo takto traumatizované, sa jedinečné puto vytvorené s mamičkou narušilo. Jeho väzba na mamičku už nie je bezpečná, ale neistá. Bábätko stratilo dôveru voči mamičke. Jedinou šancou pre takéto dieťatko je opäť začať budovať a upevňovať  vzájomnú väzbu.  Na rade je  mamička …

Čo na záver? Výroky mamičiek z internetového fóra:

• ja teda nevydrzim….on reve o dusu – az sa zadusa…..ked pridem k nemu nepomaha ani hladkat, ani bozkavat…az ked ho vezmem na ruky v momente stichne a uz aj drieme….a ked ho skoro chcem vlozit naspat do postielky – este tam ani nelezi a uz vrieska….snad po troske – pomalicky si zvykne zaspavat sam v postielke – lebo on si prvy mesiac nevedel odgrgnut a ako sme ho nosili tak sa aj naucil zaspavat na rukach – teraz uz si odgrgne ale aj zaspat chce na rukach betarisko … a vlastne aj vy tu pisete ze az 6mesacne babo treba takto ucit….. ale zas nemusi byt az taky zhyckany – ved uz teraz ma skoro 6kg

• ahojte, aj mne sa to tri 3 darilo ale.este v sobotu mi zaspal sam bez placu a poobede ked som hodoniesla od svokry krici ako najaty ked ho necham niekde sameho a to nehovorim o noci ked ho uspavam. Neviem co sa mu mohlo stat. myslite zeby bolo vhodne aby som ho zasa naucila na stary rytmus a potom znova skusila spanie v postielke, kym sa trochu neupokoji?

• no holky-Naší dcerce je 10 týdnů.Už přes měsíc špatně usíná(předtím usínala vždy při kojení) Já se držím toho,že kde usne,tam se musí taky probudit.JENŽE-Každý večer kolem 19hodiny jí vykoupem,páč už je celkem ospalá.Nakojim jí,to ona už pomalu usíná. Pak jí dám odříhnout,pomazlim se sní a zhruba tak v 19:45 ukládám,ještě chvíli si s ní povídám,hladim,vše vypadá OK! Pak zhasnu malé světýlko a většinou bud hned nebo do 5 minut spustí brek! Nechám jí plakat několik minut,jdu k ní,zase se přesvědčim jestli neni poblinkaná,pokakaná,Pohladim,zaspívám,chytnu za ruku,opusinkuju a po několika minutách odcházim.Do 5 minut opět řev…Po 5 minutách jdu za ní a vše se opakuje pořád dokola,třeba 3/4hodiny,někdy i dýl…Usíná většinou brekem,někdy se podaří když jsemu ní. To samé se děje i po nočním kojení .Když jes jí ještě donedávna vzala na ruce a pochovala a pak vložila do postýlky tak situace byla ještě horší.Proto už jí nechovám. Taky jí musim stáhnout do zavinovačky,páč šermuje rukama a je ještě vzteklejší.Opravdi nevim co dělat.

• Tak a opat sem mam s cim prispiet, kedze moje 2-tyzdnove snazenie je v keli. Uz druhy den mala sama nezaspala a to nam to uz tak krasne islo. Neviem, co sa stalo, vcera hystericky krik, horsi ako ked sme s tym zacinali, nevydrzala som to.

• ahojte dievcata. prepacte, ze vam sem len tak leziem. ale sme uz s manzelom zufali. matko ma uz devat mesiacov a nocne spanie? strach a hroza. zaspavanie trva hodinu, po pol hodine sa zobudi a tym sa skoncil nas kludny vecer.s manzelom sa pri nom stale striedame. nonstop az kym nejdeme aj my spat.ked by sme si chceli oddychnut, stravit spolocny vecer – nemozeme. postielku mame spojenu s manzelskou postelou. samozrejme sa vsetko opakuje aj v noci. skusali sme aj spominanu knihu, ale ked sa Matko cely pogrcal, tak sme to nechali tak… ach jaj.aspon som sa vyzalovala  …

• malá se taky ke konci asi dvakrát poblinkala, to se nedá nic dělat. Ale bylo vidět že ten pláč je víc než lítostivý spíš vzteklý, že nemůže usnout.

slávny experiment Dr.Harlowa, mláďa opice si vybralo teplo kožušiny a hlad pred chladom drôtenenej makety matky a fľašou mlieka

• Ahojte, prosím poradte mi niekto, pred 4 dnami som začala uspávať malého 11 mes., položíš, odídeš, prídeš o 3,5 10 min… a celkom nám to pekne ide. Problémom sa však odvtedy stalo zaspávanie cez deň. Majú sa deti takto uspávať aj cez deň? Von ho aj 2 hod.kočíkujem, potom zas dnu na ciciku, strašne mu to trvá, je ospalý, mne to pripadá akokeby sa bál zaspať. A keď sa mi to konečne podarí, a idem ho položiť do postielky, otvorí oči a spustí taký rev ako tiger. Teraz je už skoro pol 6 a len pred chvílou zaspal, nechala som ho tam revať, dnes bol fakt vytrvalý. Včera aj predvčerom zaspal tak tiež, ale doobeda. Bojím sa, že sa bude báť postieľky, aby som mu nespravila nejakú traumu, chudiatku. Ako to robíte cez deň

• Tak a som pomylena! Zacala som citat knihu a zistila som, ze robim vsetko naopak. Teda moj 4mesacny syn chodi spavat o 20,00-20,30. V noci sa budi dost casto, zacina to okolo 23,00 a potom hajde az do rana, ked priblizne okolo 6,00-6,30 vstavame. Doobeda vznikne spat raz, tak pol hodinu, ale okolo obeda ideme na prechadzku von, alebo je vonka v kociku aj tri hodiny vkuse spi. Mam podla Vas tento obednajsi spanok rozdelit na 1,5 h doobeda a 1,5 poobede? Myslite si, ze prave obednajsi dlhy spanok ma na svedomi to, ze sa v noci zobudza? Som z toho jelen

• ja som to skúsila podľa tej knihy (stiahla som ju zrach z internetu) a dosiahla som akurát to, že malá má teraz astrach z môjho odchodu. je na mne závislejšia ako kedykoľvek pred tým

• nam sa vyplakavanie nepodarilo.tak isto ked zaspal s plačom teda s revom tak sa po chvili zobudil s takym istym revom, zo spanku sa doslova strhaval.tak že mi bolo pohodlnejšie pekne si snim lahnut a mat potom celu pokojnu noc ako počuvat ho vrieskat pred spanim a ešte k tomu aj v noci.teras ho pekne uspim za 10minut je tuhy preložim a spinka.a to napriklad ked ho dam do postielky cez den len tak nech si posedi tak tam srdcervuce plače.sedi v rožku postielky a plače ako keby osm ho tam zabudla

• Ahojte, ja som nás teda prechválila. Pred pár mesiacmi som sa tu vytešovala, ako sme to krásne podľa knihy zvládli, vydržalo nám to hádam necelé dva mesiace. Ale tie chvíle boli úžasné, konečne som mala čas pre seba. A teraz? Najskôr s fľaškou, pohoda, zaspal, to trvalo pár týždňov a teraz? Pomooooc, to čo sa stalo? Dokáže revať aj dve hodiny, niekedy som taká zúfalá, že ho potom musím vybrať, lebo už je chudák znovu aj hladný a precikaný. Je to strašné, vyžaduje si stále spoločnosť, na moju škodu len moju, som z toho úplne hotová, nechápem. Teraz vypije flašu čaju a začne revať, dokonca reve aj pri pití, keď vidí že idem preč. Inak Maca, ja som tiež zaspávala s mamou veľmi dlho, vo svojej posteli som vedela plakať aj hodinu, a keď som už nevedela čo so sebou, tak som išla revať pri dvere spálne a čakala, kým ma mama vezme k sebe. A keď som jej to po pár desaťročiach vyčítala, že ma tam nechala len tak, tak vysvitlo, že ona chudera taká vyšťavená ani nevedela že som tam. Chudiatko, dúfam že to môj syn po mne nezdedí.

sme cicavci, sme primáty

• někdo na metodu vyřvání má…někdo ne, já patřím k těm co ne, protože Dála když začal fakt řvát tak řval tolik až začal blinkat a to bylo horší, než si k němu lehnout a povídat mu třeba hodinu pohádku…spí dobře, sice s ním usínám, když mě v noci volá jdu k němu…takže mám noční přesuny bytem…mě to nevadí, někdy když v noci usínám s manželem v ložnici říkám si, že je divný, že Dalíček vlastně spinká v pokojíčku sám…přece jen my jsme dva a on je tam samotný…měly bysme se možná trochu vžít do pocitů těch našich dětiček…předpokládm, že v 15 mě už v pokojíčku nebude chtít

• Přidám se s mou zkušeností. Taky jsem asi před půl rokem na rady jiných mamin vyzkoušela metodu 3, 5, 7, 10…. ale k deseti jsem teda nedošla…. nevydržela jsem Maruščin pláč…. Zkusila jsem to tři dny…. ano usnula, ale pak se každou chvíli v noci budila, plakala, volala mě…. jednoznačně jsem po těch třech nocích došla k názoru, že když usíná beze mě, je pak z toho vystresovaná a každou chvíli se budí. Prostě tohle už nechci absolvovat nikdy více. A dodnes mě mrzí, že jsem to kdy vyzkoušela. Doteď usínáme spolu, ruku v ruce k sobě přitulené. A Maruška spinka krásně celou noc, šťastná a spokojená, že je v maminčině náruči a jáˇjsem šťastná a spokojená, že je beruška v pohodě. Povečeříme, okoupeme, převlečeme do pyžamka, nakojíme (zatím kojím ještě ráno a večer), vyčistíme zoubky, přečteme pohádku, zhasneme, zazpíváme písničku a někdy do 5 minut, jindy do 3/4 hodiny spinká. Já buď jdu spát rovnou s ní nebo jak usne odejdu a dělám domácí práce či koukám na TV nebo brouzdám na netu

• Ahojte. Moj maly do 18 mesiacov nevedel zaspavat sam. Stale sme museli byt pri nom. Niekedy aj hodinu. Skusala som aj metodu “kazde dieta sa vie naucit spat” ale nemala som na to nervy . A teraz (zacal 20 mesiac)mi maly krasne sam zaspava. Prislo to viacmenej samo. Nechala som mu zasvietenu lampicku precitala rozpravocku, zaspievala uspavanku. Pobozkala ho na dobru nocku a odisla. Niekedy zacal plakat ale nie velmi takze som ho nechala sameho. V postielke ma hracky takze som pocula ze sa s nimi hraje. Niekedy to trva 5 min. inokedy 20 a potom zaspi. Cez den mu rozpravku necitam a tiez bez problemov zaspi az na vynimky. Ale teraz si uvedomujem ake je to individualne a ze kazde dieta je ine. Netreba sa nad tym trapit vsetko sa casom samo vyriesi

• kocky, tak ja to neriesim, hoci je to dost unavne venovat dietatu 24 hodin. nas jakubko nikdy nezaspaval sam a uz ma pomaly 2,5 roka a stale vyzaduje nasu pozornost pri uspavani, nastastie sa pri tom striedame. niekedy sice robi cirkus ze ho berie do postele ocino a nie ja, ale to trva tak 5 minut a v pohode mu zaspi. kubko uz ma svoju velku postel, ale casto sa este uspavame aj v manzelskej a prespi v nej az do rana. muz potom odide do jeho postele a super sa vyspime vsetci traja. zistili sme totiz, ze ked je maly so mnou vo velkej posteli, tak sa v noci nezobudi ani raz, len tak zo spanku si najde moju ruku, chyti ma a spi dalej, ale vo svojej posteli sa zobudza aj 2-3x, musim si k nemu lahnut, kym zase zaspi a len ma zbytocne tlaci a kope a ja som rano cela dolamana. takze to nijako neriesim, stale si myslim, ze raz ho to omrzi a proste sa bude hanbit spavat s mamou. ved len raz v zivote je maly a nikto mi viac toto krasne obdobie nevynahradi.

• inak to zaspavanie u nas nie je taky horor. poobede si k nemu lahnem, to zaspi jak drevo do piatich minut a vecer to sice trva dlhsie, ale nieco si tisko porozpravame, prikryjeme plysakov a do pol hodiny spinka. ziadne vyskakovanie z postele, ziadne cirkusy, nikdy este neprotestoval, ked som zavelila do postele, skor naopak

• Já svou dcerku každý večer uspávám a nijak mi to nevadí. Zatím ještě kojím, takže dá si mlíčko, vyčistíme zoubky, přečteme pohádku a pak zhasneme a počítáme hvězdičky – máme ty fosforeskující na stropě…. pak se většinou otočí a chce škrabkat na zádíčkách a buď u toho usne, nebo řekne: Maminko, kuli kuli /tuli tuli/, přitulíme se a ruku v ruce usneme. Domnívám se, že na samostnatné usínání ještě není připravena a nechci ji do toho nutit. Zhruba před devíti měsíci jsem se o to pokoušela metodou 3, 5, 7, 10, 15 …. ale po třech dnech jsem to vzdala. Nepřijde mi dobré nechat dítě plakat jen kvůli tomu, abych já měla klid a mohla koukat na TV nebo dělat domácí práce, či jiné věci. Představa, že dítě bude usínat vystresované z toho, že je samo, že ho maminka nechala v postýlce a defakto usne až se ubrečí mi je proti srsti. Myslím, že až bude Maruška větší, nebude samostatné usínání dělat takový problém. Konec konců, vždyŤ je to ještě mrňousek, ačkoliv v prosinci oslaví 2 roky.

• mám tri deti a napíšem moju skúsenosť. Najstarší syn mal odmalička ukážkové zaspávanie. Nakojila som ho, položila ešte bdelého do postieľky, pohladkala a išla preč. Zaspinkal sám. Keď mal asi 11 mesiacov mal vysoké horúčky, tak som si ho nechala v našej posteli a už som sa ho nezbavila. Popravde ani som sa nesnažila…….Doteraz spí s tatinom, lebo ja spím v druhej izbe s dvojičkami. Zaspáva sám…Už mu chystáme na Vianoce novú posteľ. Dvojičky majú 15 mesiacov. Aďko spí odmalinka len so mnou. Akonáhle som ho položila, tak vždy spustil taký cirkus, že zobudil aj bratov. Tak zaspáva na cicíku. Šimon spí v postieľke, ale pri zaspávaní ho musím držať za ruku. Je prilepený tesne pri mne, ale v postieľke. Uspávam ich na raz, poloha letiaci superman . Jeden na cicíku a druhého držím za ruku- Samozrejme, že som skúšala pri dvojičkách aj zaspávanie podľa knižky ,ale vydržala som to len raz. Kričali tak, že ich bolo počuť až do vedľajšieho baráku, tak som to vzdala. Mám tri detičky a každý je úplne iný. Kým ma potrebujú nebudem nič meniť, aj keď sa chystám ich odstaviť. Každé dieťatko má svoje potreby a záleží len o maminky ako sa s tým vysporiada.

• ja tiez pridam svoj nazor lebo knihu som nastudovala hned ako sa maly narodil a chystala sa ju praktikovat lebo som zastancom pravidiel…nakoniec som to nastastie neurobila lebo som videla ze spanky a rezim tu stale riesia len maminy ktore maju jedno dieta a velmi malicke babo. Skusene maminy vedia ze je to nezmysel a prirodzene sa riadia potrebami babetka v sulade so svojimi potrebami. Do roka by som neriesila vobec nic, potom sa uz da bez problemov naucit babo vela veci. Dnes sa smejem ako som furt riesila rezim, bola nervozna ked nepapal a nespal vtedy ked som chcela, samozrejme unavena ako hrom….je to vazne nezmysel, babetka nie su stroje ale ludske bytosti. Skuste si predstavit ze nemate inu moznost ako plac a niekto vas necha vyplakat az od unavy prestanete len preto lebo je prave cas na spanie a tak musite spat. Cim viac som to riesila tym bol maly nervoznejsi, ked som to prestala riesit zrazu to bolo vsetko omnoho lepsie. Drzim vsetkym unavenym maminam palce aby chvilu vydrzali a verte casom to budete vidiet inak