Dokedy odporúča dojčiť Svetová zdravotnícka organizácia?

Aj Vy si myslíte, že do dvoch rokov?

Ak sa dieťaťu umožní, aby sa samo rozhodlo tom, ako dlho sa bude dojčiť, väčšinou sa bude dojčiť ešte v treťom či štvrtom roku života, či dlhšie.

Na Slovensku rovnako ako v iných vyspelých krajinách chýbajú kultúrne, spoločenské či rodinné vzory, ktorými by sa mohli matky pri rozhodovaní sa o dĺžke dojčenia inšpirovať. Bezproblémové dojčenie nie je samozrejmosťou a dlhodobé dojčenie je výnimočné. Je to výsledok toho, ako negatívne ovplyvňujeme prirodzenosť dojčenia.

Do dojčenia zasahujeme už od momentu narodenia, kedy sa máloktorému dieťaťu umožní okamžite po pôrode zostať s matkou v súvislom kontakte pokožky na pokožku, dojčenie ovplyvňujú rôzne zásahy, ktoré možno ani s dojčením nespájame – napr. snaha naučiť dieťa od určitého veku prespať celú noc bez dojčenia, príliš rýchle zavádzanie príkrmov, ktorými sa nahrádza dojčenie, používanie cumlíka, fľaše. U nás sa za obvyklé považuje dojčiť do 1. roka života dieťaťa. Dojčiť po 2. roku života nie je bežné, hovoríme už o „dlhodobom“ dojčení.

Cieľom tohto článku nie je argumentovať, prečo má zmysel dojčenie aj po 2. roku  veku dieťaťa. Dojčenie je prirodzené, organizmus dieťaťa aj matky je uspôsobený na dojčenie. Dlhodobé dojčenie (v zmysle rokov, nie mesiacov) zlepšuje psychické a fyzické zdravie dieťaťa aj matky. Nie je dôvod dokazovať, prečo by sa v ňom nemalo pokračovať do času, kým sa dieťa samo nerozhodne, že sa chce vo svojom živote posunúť bližšie k nezávislosti a samostatnosti. Tí, ktorí navrhujú alternatívu či zásah, musia znášať aj bremeno dokazovania, že ich návrhy sú pre dieťa alebo pre matku prospešnejšie.

Ak sa matkám podarí úspešne dojčiť, ako sa teda majú rozhodnúť, dokedy to ešte má zmysel? Kedy je to už nevhodné, len „zo zvyku“, či dokonca škodlivé (jeden z mýtov o dojčení je, že zabraňuje dieťaťu v rozvoji vlastnej imunity)? Pomoc pri hľadaní odporúčaného priebehu dojčenia ponúka Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá po zvážení dostupných vedeckých dôkazov vydala odporúčanie nasledujúceho znenia: „Odporúčame výlučné dojčenie do 6. mesiacov a potom s postupným zavádzaním príkrmov do 2. rokov a potom ďalej tak, ako to matke a dieťaťu vyhovuje.“

Toto odporúčanie sa však často mylne interpretuje tak, že Svetová zdravotnícka organizácia stanovila 2 roky života dieťaťa ako minimálnu hranicu pre odporúčanú dĺžku dojčenia. Niektorí toto odporúčanie dokonca chápu tak, že 2 roky je optimum a potom už je to vlastne jedno, všetko ostatné je už len akýsi bonus. Extrémna interpretácia tohto odporúčania je taká, že 2 roky je maximum.

Prečo vlastne SZO hovorí o 2 rokoch?

Ako to teda je? Skúsme si rozobrať odporúčanie po jednotlivých častiach:

„Odporúčame výlučné dojčenie do 6. mesiacov…

Výlučné dojčenie znamená, že dieťa okrem materského mlieka neprijíma žiadne iné tekutiny či inú potravu. Do približne šiesteho mesiaca by teda dieťa malo byť len dojčené. Nepotrebuje nič iné, ani pár lyžičiek čaju, či vody a to ani v najhorúcejších letných mesiacoch. Dieťa však musí byť dojčené „na požiadanie“, v horúcich mesiacoch napr. pri pobyte vonku naozaj nestačí dieťa nadojčiť každé 2 hodiny a spoliehať sa, že nebude dehydrované, pretože by mu výlučné dojčenie malo stačiť.

Potom prichádza čas približne šiesteho mesiaca života dieťaťa, kedy dieťa začne prejavovať záujem o potravu. Uprene hľadí na dospelého človeka, ktorý si naberá sústo do úst, snaží sa niečo uchmatnúť z jeho taniera. Je pripravené. Je čas zoznámiť ho s tuhou stravou, posunúť ho zase o kúsok bližšie k jeho samostatnému životu. Ako na to? Svetová zdravotnícka organizácia pokračuje –

… a potom s postupným zavádzaním príkrmov do 2. rokov…

Tu je kameň úrazu. Táto časť vety totiž vôbec nehovorí o dĺžke dojčenia. Hovorí o „zavádzaní príkrmov do 2. rokov“. Hovorí o tom, že obdobie od približne 6. mesiaca veku života je obdobím, kedy dieťa začína prejavovať záujem o tuhú stravu a mali by sme ho začať zoznamovať s novými chuťami, konzistenciou a vôňou potravy, aby sa postupne naučilo jesť. Dieťa sa postupne učí ovládať pohyby jazyka, posúvať potravu do hltana, prežúvať, prehĺtať. Tieto zručnosti nie sú vrodené, dieťa sa ich postupne učí. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí o tom, že obdobie, kedy sa dieťa učí prijímať tuhú potravu, trvá približne do 2 rokov. Toto je obdobie, kedy zavádzame príkrmy. Po 2. roku života už môžeme príkrmy považovať za niečo, čo je bežnou súčasťou života dieťaťa a s prijímaním potravy by po tomto veku už nemal byť problém.

Kde sa v tejto časti odporúčania hovorí o dojčení? Treba si prečítať ešte raz začiatok odporúčania – najskôr sa odporúča výlučné dojčenie a  po 6. mesiaci dojčenie s postupným zavádzaním príkrmov. A ak hovoríme PRÍkrmy, myslí sa tým, že k dojčeniu v takej frekvencii, v akej sa ponúkalo v šiestom mesiaci života, sa pokračuje rovnako a k tomu sa PRIdá tuhá strava.

Pritom je dôležité si uvedomiť, že toto odporúčanie tiež hovorí o tom, že do 2. rokov sa ukotvuje ako zavádzanie príkrmov, tak rovnako dojčenie. Do približne 2. roku života je totiž úlohou matky aktívne ponúkať dojčenie. Až po 2. roku života môžeme povedať, že dieťa má ukotvené ako dojčenie, tak prijímanie tuhej stravy. Potom už v dojčení platí zásada „neponúkať, neodmietať“ a nemusíme sa báť predčasného odstavenia dieťaťa. Ak pred touto hranicou dojčenie obmedzujeme alebo ho dieťaťu neponúkame v čase, kedy je napr. príliš zamestnané hrou, môže sa stať, že sa dieťa odstaví predčasne.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť aj ďalší mýtus o dojčení – očakáva sa, že dieťa postupne, ako začne viac jesť, zníži častosť dojčenia, že postupne sa bude dojčiť menej a menej. 2-ročné dieťa sa už predsa nemôže dojčiť tak často ako 2-mesačné. Veď už zje veľa jedla. Čo teda robiť s dieťaťom, ktoré sa dojčí často, možno častejšie ako keď malo 2 mesiace? Po celú dobu dojčenia platí zásada – dojčiť na požiadanie. Ak dieťa dojčenie vyžaduje, je vhodné mu vyhovieť. Dieťa môže dojčenie vyžadovať, aby si naplnilo rôzne potreby – dojčenie totiž poskytuje ďaleko viac než len príjem materského mlieka. Preto si ho môže pýtať často, bez ohľadu na to, či je hladné alebo nie.

Obdobie od 6. mesiacov do 2. rokov života dieťaťa je teda obdobím, kedy sa k dojčeniu, tak ako prebiehalo do 6. mesiaca, pridáva iná potrava. Čo potom?

…a potom ďalej tak, ako to matke a dieťaťu vyhovuje.“

A potom ďalej. Teda ďalej dojčiť na požiadanie a k tomu ponúkať dieťaťu tuhú potravu. Tak ako to matke a dieťaťu vyhovuje.

Ak matke dojčenie nevyhovuje, je na nej, ako sa ďalej rozhodne. Situácia je v podstate rovnaká, či sa o ukončení dojčenia rozhodne, keď má jej dieťa 3-týždne alebo 3 roky. Dieťa dojčenie potrebuje aj v ranom veku, aj v staršom detskom veku.

V období výlučného dojčenia však neexistuje žiadna bezpečná alternatíva k materskému mlieku. Aj v tomto období môžeme síce materské mlieko nahradiť, najčastejšie umelým mliekom, avšak za cenu určitého rizika a s tým, že dieťa stratí všetky ďalšie výhody dojčenia ako takého.

Ak odstavíme dieťa, ktoré už bez problémov prijíma dostatočne pestrú a vyváženú stravu, ochudobníme ho o mnohé dôležité aspekty dojčenia a o materské mlieko, ale organizmus dieťaťa to zvládne lepšie, než keď to spravíme v čase, kedy by ešte nemalo prijímať nič iné než materské mlieko. Toto je logické, neznamená to však ani najmenej, že existuje akási minimálna hranica, po ktorej je už každý ďalší deň dojčenia len akýmsi bonusom, alebo dokonca niečím, čo v podstate ani nie je veľmi dôležité.

Preto je dôležité, na základe čoho sa matka rozhoduje, či si je vedomá výhod dojčenia pre ňu aj pre jej dieťa a rizík predčasného ukončenia dojčenia. Svoje dôvody môže prekonzultovať s poradkyňou pri dojčení. Mnohé obavy, pre ktoré matky zvažujú odstavenie, sú v skutočnosti len obavami z mýtov o dojčení, ktoré sa nezakladajú na pravde. Mnohé matky si myslia, že „musia“ prestať dojčiť, pretože musia užívať lieky, podstúpiť ošetrenie u lekára či zákrok, sú dlhodobo choré, alebo sa musia vrátiť po pár mesiacov po pôrode do práce, či dokonca fakt, že dieťa začne navštevovať škôlku..

Bohužiaľ ani mnohí zdravotníci, nevedia, že existuje skutočne veľmi malé množstvo situácií, kedy je nutné prestať dojčiť zo zdravotného dôvodu, ktorý sa týka matky. Väčšina liekov sa smie užívať popri dojčení, lekárske ošetrenia (napr. zákrok, pri ktorom je nutná anestéza, rôzne druhy vyšetrení, napr. rentgen) môže dojčiaca matka podstúpiť rovnako bez obáv, ako v čase, keď nedojčila. Rovnako návrat do práce nie je prekážkou, dokonca dojčenie môže výrazne pomôcť tento proces jednoduchšie prestáť.

Výskumy dokazujú, že ak by si mohlo vybrať dieťa, vyberie si prsník a dojčenie a ďalej, že ak ponecháme rozhodnutie o dĺžke dojčenia na dieťati a nezasahujeme do dojčenia rušivo, dojčí sa obvykle 2,5 – 7 rokov, najčastejšia dĺžka dojčenia je 3 až 4 roky.Dieťaťu teda s najväčšou pravdepodobnosťou bude dojčenie vyhovovať aj po 2. roku života. Ak táto situácia vyhovuje aj matke, dlhodobé dojčenie posilní aj jej duševné a fyzické zdravie a nie je dôvod v ňom nepokračovať. Odporúča to aj Svetová zdravotnícka organizácia.