Neprespí celú noc – čo teraz?

„Už prespí celú noc?“ – pýtajú sa často mamičky jedna druhej pri rozhovoroch na detských ihriskách. Ak ide o malého novorodenca, časté nočné budenie sa toleruje, novorodenec má predsa malý žalúdok a potrebuje sa dojčiť (kŕmiť) každé 3 hodiny. Avšak čím je bábätko staršie, tým menej sa toleruje a chápe jeho potreba nočného dojčenia, najmä, ak je príliš časté. Pritom pri tolerancii častosti nočných prebudení ako model obvykle slúži dieťa, ktoré nie je dojčené. To spôsobuje aj mylnú predstavu, že po cca pol roku sa už v noci dieťa dojčiť nepotrebuje – veď po pol roku by už malo vydržať celú noc bez jedla. Nepochopenie toho, čo všetko dojčenie bábätku poskytuje, redukovanie dojčenia na prostriedok pre zasýtenie dieťaťa spôsobuje, že sa väčšinou v spoločnosti netoleruje, ak väčšie bábätko potrebuje dojčenie aj v noci. Nepochopenie odlišnosti spánkových cyklov bábätka a dospelého človeka spôsobuje, že si myslíme, že ani pre bábätko samotné nie je dobré sa často v noci precitať, dokonca aj v radoch niektorých odborníkov sa časté nočné precitanie považuje za spánkovú poruchu. V horšom prípade sa považuje až za rozmaznanosť. Pritom je nočný spánok, počas ktorého sa dieťa prebúdza vo forme ľahkých precitnutí, pri ktorých sa nezobudí úplne, celkom normálny.

Sú deti, ktoré večer zaspia a do rána spia bez toho, aby čo len jediný raz potrebovali pomoc rodiča s tým, aby mohli v nočnom spánku pokračovať. Aj to niekedy spôsobuje obavy mamičiek, ktoré rozmýšľajú, či dlhá pauza medzi dojčeniami v noci neohrozí tvorbu mlieka a dojčenie. Dojčenie však nočnou pauzou nie je nijako ohrozené a matka nemusí robiť žiadne preventívne opatrenia v obave o množstvo mliečka (napr. preventívne v noci odsávať či dokonca budiť dieťa), samozrejme za predpokladu, že ide o dieťa, ktoré je dojčené na požiadanie, nepoužíva cumlík, či iné pomôcky nahrádzajúce matku, ktoré znemožňujú prirodzene využívať všetky funkcie dojčenia a matka dojčenie naďalej aktívne ponúka a po 6. mesiaci zavádza príkrmy v malých množstvách popri dojčení, teda nenahrádza nimi niektoré dojčenia.

Väčšina detí však potrebuje starostlivosť svojich rodičov v noci aj po šiestom mesiaci života, či neskôr. Mnohé deti spia tak, že večer zaspia a potom sa v určitých intervaloch v noci precitnú a vtedy potrebujú, aby im rodič pomohol vrátiť sa do stavu pohody a spať ďalej. Pre dojčené dieťa je práve dojčenie najjednoduchším spôsobom, ako sa pri takomto ľahkom precitnutí dostať znova do hlbšieho spánku. Mnohí ľudia však preto sa za častým nočným budením vidia ako vinníka dojčenie a odporúčajú mamičke bábätka, ktoré sa napr. v 9. mesiaci precitá každú hodinu po celú noc, aby ho v noci prestala dojčiť, nech ho v noci uspáva manžel, prípadne babička, bábätko sa tak naučí v noci fungovať bez dojčenia a bude sa menej často budiť. Ľudia, ktorí za častým nočným dojčením vidia rozmaznanosť, zasa často odporúčajú metódu vyplakania bábätka.

Oba tieto prístupy však nemajú podporu v súčasných vedeckých poznatkoch a môžu mať závažné dôsledky pre zdravie dieťaťa z dlhodobého hľadiska, preto je dôležité zvážiť ich použitie. V prvom rade moderné poznatky z neurobiológie jednoznačne vyvrátili možnosť, že by bábätko bolo schopné manipulovať spôsobom, že si premyslí, že ak sa v noci zobudí, budú ho uspávať a keď bude plakať, donúti svojho opatrovateľa ho dojčením, či hojdaním, alebo iným spôsobom uspávať. V mozgu bábätka nie je funkčný tzv. glutamátový systém v čelových lalokoch mozgu, čo prakticky znamená, že bábätká nie sú schopné myslieť tak, ako dospelí, nieto ešte manipulovať rodičmi. Ak sa dožadujú starostlivosti rodičov, robia tak preto, že to naozaj potrebujú. Tento poznatok možno aplikovať univerzálne – bábätko, ktoré plače, môžeme smelo „rozmaznávať“ nosením na rukách či v nosiči, častým dojčením, hojdaním, či uspávaním, pretože sa skrátka rozmaznať nedá. Čelové laloky začínajú fungovať až po 12. mesiaci života dieťaťa a aj vtedy ešte nefungujú rovnako, ako pri dospelom človeku. Tým, že budeme počúvať a odpovedať na potreby svojho dieťaťa ho nerozmaznávame, ale dávate mu najavo, že jeho potreby sú pre nás dôležité.

Riešenie častého nočného precitania odstavením bábätka od nočného dojčenia znižuje tvorbu mlieka a ruší jednu z hlavných funkcií dojčenia, ktorou je práve uspávanie. Koniec nočného dojčenia preto často býva koncom dojčenia ako takého, čo prináša riziká predčasného odstavenia pre zdravie dieťaťa aj matky. Mamičky, ktoré tento problém riešia na internetových diskusiách navyše uvádzajú, že často toto riešenie nepomôže znížiť častosť nočných prebudení. Dieťa sa teda už  nedojčí, ale precitá sa rovnako často a matka musí miesto jednoduchého ponúknutia prsníka, namáhavo uspávať dieťa. Vysvetliť to možno aj tým, že dojčenie nie je len príjem mlieka, staršie bábätko možno vydrží celú noc bez jedla, nevydrží však bez dojčenia. Dojčenie reguluje jeho telesné funkcie, zmierňuje prežívanie bolesti (preto sa deti chcú častejšie dojčiť ak im rastú zúbky, či sú choré), uspáva a nesmieme zabúdať na to, že dojčenie je nástrojom, ktorým sa dieťa pripútava k matke. Ak teda dieťatko vyžaduje časté dojčenie, svojim spôsobom sa vlastne dožaduje častého a intenzívneho kontaktu s mamičkou. Riešenie častého nočného dojčenia odstavením teda v podstate pretrháva spojenie medzi matkou a dieťaťom. Preto aj ak necháme dieťa v noci manželovi, či babičke, bábätko síce neplače samo, ale ako si vysvetľuje, čo sa stalo s mamičkou, ktorá zrazu v noci nie je tam, kde býva, je otázne. Z hľadiska neurobiológie sa pri dlhotrvajúcom plači nenávratne menia systémy odpovede tela a mozgu na stres a nastavujú sa na priveľkú citlivosť. Navyše sa aktivujú obvody bolesti, bábätko dlhotrvajúci plač fyzicky bolí, je mu, ako by sa skutočne fyzicky zranilo. Dieťa sa dokáže po určitom čase prispôsobiť – svoj protest vzdá a naučí sa vystačiť si samo. Stane sa tak však násilne a v období, kedy ešte dieťa svoju matku intenzívne potrebuje. A potreba, ktorá nie je naplnená, v skutočnosti nikdy neodoznie.

A čo metóda kontrolovaného plaču? Veľmi často sa odporúča s odôvodnením, že je lepšie nechať 2-3 noci dieťa vyplakať a potom už bude spokojne spať a nebude sa v noci budiť a budú aj bábätko aj mamička cez deň odpočinutí. Pre dieťa je podľa tejto teórie lepšie odtrpieť si pár preplakaných nocí, na ktoré za chvíľu zabudne, ako tráviť dni s matkou, ktorá je permanentne nevyspatá a podráždená. Tieto argumenty skutočne znejú veľmi logicky, vždy ma však mrzí, že ľudia, ktorí ich odporúčajú, si nepreštudujú, čo táto metóda skutočne obnáša. Najskôr dieťa očividne dáva najavo, že potrebuje prítomnosť rodiča. Plače, ale na jeho plač nikto neodpovedá, prípadne, aj ak niekto príde, neberie ho na ruky, nepomôže mu zvládnuť stresovú reakciu, ktorá je odpoveďou na túto situáciu. Výsledkom tejto stresovej reakcie je nepravidelné dýchanie a tep srdiečka a vysoká hladina stresového hormónu kortizolu, ktorý priamo znižuje imunitu bábätka. Čím dlhšie dieťa plače, tým vyššie hladiny kortizolu má. To všetko by sa však dalo zvládnuť, ak by išlo skutočne len o pár dní. Po pár nociach dieťa svoj boj vzdá a naučí sa, že pomoc nepríde, preto, keď ho položia samé do postieľky, neprotestuje, neplače a po čase zaspí. Navonok sa zdá pokojné, vyzerá to, že metóda zabrala. Realita je však taká, že štúdie dokazujú, že aj v čase, keď už vonkajšie prejavy stresu (plač a protest) ustali, hladina kortizolu bola stále vysoká a dokonca ešte väčšmi stúpla. Dieťa je teda v skutočnosti dlhodobo opakovane vystavené prežívaniu úzkosti z odlúčenia a výsledkom môže byť mimoriadna citlivosť na stres. Táto metóda je teda „výhrou“ z krátkodobého hľadiska, ale dôsledky tohto nácviku samostatného spánku dieťa a jeho okolie ponesie celý svoj život.

Ako teda vyriešiť časté nočné budenie tak, aby bol vlk sýty aj ovca celá? V prvom rade je dobré pochopiť a prijať, že  ľudské mláďa nie je nastavené na samostatné zaspávanie, mnoho mesiacov po narodení je závislé na rodičovi, ktorý mu pomôže (dojčením, hojdaním, spievaním, alebo nejakým rituálom na zaspávanie) dostať sa do príjemného stavu driemania, v ktorom sa mu znížia hladiny stresových hormónov a prevládnu chemikálie navodzujúce stav pohody – oxytocín a opiody. Uspať bábätko a umožniť mu dobre sa vyspať je preto jednou z najväčších výziev rodičovstva. Tým, že bábätku pomáhame navodiť pred spánkom tento stav, mu budujeme zdravé spánkové návyky pre dospelosť, deti, ku ktorým sa pristupuje takto citlivo, málokedy mávajú v neskoršom detskom veku nočné mory, či iné problémy, ako pomočovanie, alebo potrebu mať v noci zapnutú lampičku. Je veľmi dôležité si uvedomiť aj to, že bábätko spí v porovnaní s dospelým „zle“ – v skutočnosti by bolo vhodnejšie povedať, že spí inak ako dospelý, rovnako ako sa nedá s dospelým porovnávať v iných oblastiach – napr. mu rýchlejšie bije srdiečko, rýchlejšie dýcha, či má iný pomer hlavy k telu. Spánkový cyklus dieťaťa je kratší než pri dospelom človeku, dieťa spí viac v ľahkej spánkovej fáze a mnohé deti pri prechode z hlbokého spánku do ľahkého potrebujú pomoc rodiča, aby znova prešli do hlbokej spánkovej fázy. Väčšina bábätiek máva po 6. mesiaci spánok čoraz viac prerušovaný, v noci sa precitajú čoraz častejšie, občas sa dokonca stane, že sa im ani nepodarí znova zaspať a sú nejakú dobu hore. Príčiny môžu byť rôzne – intenzívny vývoj mozgu, rast zúbkov, potreba ubezpečenia sa, že matka je nablízku… Každopádne je to stav, ktorý vidíme pri väčšine detí,  obyčajne vrcholí okolo 9. mesiaca a potom sa postupne pomaly zlepšuje. Druhý polrok života bábätka je preto pre mnohé mamičky v tomto smere veľmi náročný – po celodennej starostlivosti o dieťatko si potrebujú oddýchnuť, ale bábätko sa začína v noci čoraz častejšie budiť, čo mnohé mamičky nesmierne vyčerpáva, najmä, ak sa cez deň starajú ešte o staršie dieťa.

Dojčenie, ktoré je mylne obviňované z toho, že spôsobuje toto časté nočné budenie, v skutočnosti ponúka možnosť, ako toto náročné obdobie zvládnuť lepšie a bez toho, aby sme sa museli utiekať k násilným riešeniam. Mamička dojčeného dieťaťa má totiž jednu veľkú výhodu – väčšine detí stačí priložiť ich k prsníku a monotónny pohyb pri satí prsníka spolu s intenzívnym fyzickým kontaktom, ktoré nastávajú pri dojčení, bábätko rýchlo uspia. Dojčenie navyše uspáva aj matku. Pre jednoduchšie nočné dojčenie je však potrebné, aby matka spala v tesnej blízkosti dieťatka a aby pre dojčenie našla polohu, pri ktorej nemusí nijako dieťa pridržiavať či podopierať, skrátka, aby ho len priložila a spala ďalej. Pri spoločnom spaní matka citlivo vníma spánkové cykly svojho dieťaťa a pokiaľ nie je pod vplyvom omamných látok, či extrémne unavená, spí s dieťaťom v stave, ktorý sa označuje ako „nočná harmónia“ – to znamená, že sa budí chvíľu pred tým, než sa zobudí dieťa, bábätko sa začne precitať, mamička ho hneď priloží k prsníku a obaja spolu zaspávajú. Rozdiel medzi takýmto zobudením a zobudením sa na plač bábätka spiaceho v postieľke, či v úplne inej izbe, je zásadný – matka, ktorá spí spolu s dieťaťom sa väčšinou budí z ľahkej spánkovej fázy a po priložení bábätka rýchlo zaspáva. Ak nespí spolu so svojim dieťaťom, zobúdza sa často až na plač dieťatka, veľakrát sa budí z hlbokej spánkovej fázy, čo je pre jej organizmus veľmi náročné. Bábätko sa medzitým plne zobudilo, plače a je ťažké ho upokojiť. Uspávanie alebo dojčenie trvá dlho, bábätko nakoniec upadá do spánku, matka ho opatrne preloží naspäť do postieľky (v prípade, že sa to nepodarí a dieťa sa zobudí, musí ho znova uspávať) a odchádza do svojej postele. Od jej prebudenia uplynula pol hodina, možno aj hodina, úplne sa precitla a potrebuje nejakú dobu, aby znova zaspala. Ak sa bábätko budí často, chvíľu po tom, čo matka konečne zaspí, sa znova musí zobudiť na plač dieťaťa a celý kolotoč sa opakuje. Toto je nesmierne náročné a je samozrejmé, že takáto mamička je preťažená, podráždená, unavená a potrebuje svoju situáciu zmeniť. Jednou z možností teda je spávať spolu s bábätkom, či už v spoločnej posteli alebo s postieľkou so spustenou bočnicou, prirazenou k matkinej posteli. Popredný odborník na detský spánok, dr. James McKenna, odporúča spoločné spanie ako najbezpečnejší variant spánku pre ľudské mláďa, matka pri ňom podvedome reaguje na dieťa, vníma jeho telesné funkcie, v tomto zmysle funguje lepšie ako monitor dychu.

Matka dieťaťa, ktoré sa často v noci budí, sa nevyspí tak kvalitne, ako keď nemala žiadne dieťa, ale spoločným spaním a uspávaním dieťatka dojčením sa dá časté nočné budenie zvládnuť. Naše deti sú maličké len krátku chvíľu, ich silná naviazanosť na nás nepotrvá dlho a je to práve toto silné prepojenie a puto, ktoré nám pomôže mať s dieťaťom pekný vzťah v čase, keď už nás nebude tak intenzívne potrebovať a bude sa postupne osamostatňovať. Náročnú starostlivosť o bábätko môžeme teda vnímať ako bremeno alebo ako istú formu investície. Najskôr treba vložiť a potom budeme môcť vyberať. Je len na nás, koľko sa nám po čase z našej investície vráti.

autorka článku: RNDr. Viera Červená, poradkyňa o.z. Mamila